Volám sa Lionel Messi
Ukážka z knihy Simona Kupera Barça, ktorá vyšla v knižnej edícii Denníka N
Nerobil som rozhovor s Messim. Dával som si pozor, aby som nezničil priazeň, ktorej som sa v Barçe tešil, a chápal som, že žiadať pätnásť minút s ním by už bolo za hranou, rovnako ako vôbec očakávať, že by ho klub mohol dohodnúť. (Nikto v Barcelone Messimu nevraví, čo má robiť.)
Pravdepodobne by to ani nestálo za to. Messi dovŕšil tridsiatku bez toho, aby kedykoľvek povedal na verejnosti niečo zaujímavé. Môj kolega John Carlin, ktorý s ním robil rozhovor dvakrát, povedal, že ak by dostal ponuku na tretí rozhovor, odmietol by. Aj keď začal Messi rozprávať otvorene, stále neprejavoval takmer žiadny úmysel vysvetľovať či už svoje umenie, alebo moc, ktorú mal v Barçe. Nie je jasné, či by toho bol schopný. Namiesto toho som sa pokúsil pochopiť Messiho na základe jeho dôkladného pozorovania a načúvania ľuďom, ktorí ho sledovali ešte dôkladnejšie.
Príchod Messiho mi predpovedal chlapík z jeho rodného mesta Rosario. V októbri 2000 som bol v Buenos Aires na káve s čulým a drobným futbalovým nadšencom Robertom Fontanarrosom, ktorý pracoval ako karikaturista a spisovateľ. Vysvetľoval mi, že Argentínčania veria, že Maradona mohol pochádzať jedine z Argentíny. Podľa Fontanarrosovho rozprávania bol Maradona typom Argentínčana siahajúcim do 20. rokov 20. storočia alebo ešte skôr: pibe (chlapec) z potrero (hrboľatý mestský priestor), ktorý zápasy vyhráva vďaka kľučkovaniu. Fontanarrosa pripustil, že aj on prechováva absurdné presvedčenie, že Argentína stvorí ďalšieho Maradonu. Fontanarrosa žil dostatočne dlho na to, aby sa toho dožil. Zomrel v roku 2007, pohrebný sprievod sa pristavil pri jeho milovanom domácom ihrisku Rosario Central.
Zatiaľ čo som s Fontanarrosom pil kávu, trinásťročný chlapec z Rosaria a jeho otec netrpezlivo čakali v Barcelone na podpis zmluvy s klubom. Lionel Andrés Messi Cuccittini vtedy meral len 143 cm, čo je výška deväťročného dieťaťa, ale na tréningu so staršími chlapcami potreboval len nejakých päť minút, aby technický riaditeľ Barçy Charly Rexach vyhlásil: „Kto to je?“A následne: „Bože, hneď teraz ho musíme kúpiť.“Keď niekto poznamenal, že dieťa pripomínalo panáčika zo stolného futbalu, Rexach reagoval: „Tak mi prineste všetkých panáčikov zo stolného futbalu, lebo ich chcem vo svojom mužstve.“
Pár mesiacov nato, v decembri 2000, Rexach konečne načarbal na dnes už legendárnu papierovú vreckovku zmluvu o budúcej zmluve. Barça súhlasila, že zaplatí Messiho liečbu rastovým hormónom. Bez nej by v dospelosti nedosiahol ani svoju skromnú výšku 169 cm a ako mnoho ľudí z chudobnejších krajín by sa pravdepodobne stal fyzicky nevhodným pre vrcholový šport. Malé môže byť vo futbale milé, ale drobné už nie.
Pri sledovaní videí päťročného Messiho vidno, že do Barcelony prišiel takmer dokonalý pibe, driblér, ktorý vidí súperov prichádzať akoby v spomalenom zábere. V jednom videu sa drobné dieťa s mastnými čiernymi vlasmi, ktoré vyzerá štýlovejšie, ako by človek očakával, usmieva do kamery: „Volám sa Lionel Messi, mám trinásť rokov. Rád by som hral za Barcelonu. Myslím, že je to najlepšie futbalové mužstvo na svete.“(Vtedy nebolo.)
Barça veľmi netypicky zaplatila za to, aby sa Messiho rodičia a súrodenci mohli presťahovať s ním. Plat dieťaťa 120 000 eur ročne – v Masii pravdepodobne bezprecedentný – bol myslený ako podpora pre nich všetkých. Messiovci uchovali svoju rodinu za cenu jej obrátenia naruby: trinásťročný najmladší syn sa stal migrantom chlebodarcom. Tak ako dvanásťročný Cruyff po smrti otca, aj Messi zažil náhly koniec detstva a nával zodpovednosti. Ako spomína, cestou v taxíku na letisko v Rosariu všetci Messiovci plakali, no zobrať rodinu so sebou mohlo byť zásadným rozhodnutím. Ak by žil na internáte na opačnom konci oceánu ako jeho rodičia a musel by si sám každý deň vstrekovať rastové hormóny, mohlo to byť priveľa aj naňho.
Messi je miernejší a disciplinovanejší ako predchádzajúce veľké hviezdy do značnej miery preto, že je profesionálnym športovcom od mladosti. Zatiaľ čo Maradona a Cruyff boli produktmi Argentíny a kalvínskeho Holandska, Messi vyrástol takmer mimo spoločnosti, je to spoločný výtvor rodiny a futbalovej akadémie.
Dokým sa v sedemnástich nedostal do A-mužstva Barcelony a nenarazil na spoluhráčov, ktorí sa dožadovali lopty, nemusel prihrávať, spomína Pere Gratacós, ktorý ho trénoval v Masii. Messi na to spomínal tak, že „zabúdal“prihrávať, a dodal: „Postupne sa mi podarilo hrať tímovejšie, ale nemali to so mnou jednoduché, pretože som vždy bol veľmi tvrdohlavý.“
Barça sa musela pokúsiť naučiť prirodzený talent hrať kolektívny futbal. Dvakrát ho tréneri usadili na lavičku, pretože držal loptu príliš dlho, ale cruyffiánskeho skupinového hráča sa Masii z neho nikdy tak úplne nepodarilo spraviť. V detskom tíme snov strieľal Messi góly sám. To nebola dobrá predzvesť.
Ako opisuje nemecký spisovateľ Ronald Reng, na Messim bolo ešte niečo znepokojivo detské. Keď Guardiola prvýkrát zočil drobné plaché dieťa s otcom v obchode Nike na letisku, čudoval sa: „Je taký dobrý, ako o ňom hovoria?“Messi prakticky žil v teplákoch, zdalo sa, že nemá ani jedny džínsy, len raz sa pokúsil prečítať knihu, životopis Maradonu (ktorý nedočítal), a jeho spoluhráči predpokladali, že je nemý, až kým jedného dňa počas napínavej hry na playstation náhle nezačal rozprávať. „Hra bola jeho spôsobom komunikácie,“povedal mi Gratacós.
No v čase, keď mal Messi šestnásť a bol na prahu áčka, bol klub aj tak zúfalý. „Padla na nás kliatba,“povzdychol si Radomir Antić, ktorý bol krátko trénerom A-mužstva Barçy v sezóne 2002/03, keď mužstvo skončilo šieste, hrajúc nezáživný futbal. „V roku 2003 som bol ‚rakovinou Barcelony‘,“spomínal Xavi. Zdalo sa, že jeho spôsob hry zastaral: väčšina ostatných klubov umiestňovala do stredu poľa obrov. Dlhy Barçy sa odhadovali na 186 miliónov eur, čo bolo výrazne viac ako jej ročné príjmy. Dokonca aj suma hráčskych platov prevyšovala celkové príjmy. Barça bola „strojom na prerábanie peňazí“, ktorému hrozilo, že „ostane malou miestnou značkou“, viac Valenciou než Realom Madrid, vyjadril sa Ferran Soriano, ktorý sa stal výkonným riaditeľom klubu v roku 2003. Klub dovtedy len raz vo svojej histórii vyhral Ligu majstrov, Madrid deväťkrát.
Laporta bol v to leto zvolený za prezidenta klubu s prísľubom, že kúpi Davida Beckhama. Angličan mal byť galáctico Barçy. Ale Beckham sa, pochopiteľne, radšej pridal k ostatným galácticos v Reale Madrid. Barçe sa nepodarilo získať ani osemnásťročného portugalského krídelníka menom Cristiano Ronaldo, ktorý namiesto toho odišiel do Manchestru United. „Mysleli sme si, že 18 miliónov eur bola príliš vysoká cena,“priznal neskôr Soriano. Predstavte si, ako by vyzerali dejiny futbalu, ak by sa v tínedžerskom veku dali dokopy Ronaldo a Messi.
Namiesto toho Barça napochytro kúpila tvorcu hry Ronaldinha z Paris Saint-Germain, kde sa mu premenlivo darilo aj nedarilo, niekedy sedel na lavičke a inokedy ho využívali ako klasického stredného hrotového útočníka, známeho z anglického štýlu futbalu.
Predstavitelia klubu mali spočiatku problémy presvedčiť Franka Rijkaarda, nového trénera Barçy, aby dovolil šestnásťročnému krpcovi trénovať s A-mužstvom. Keď Holanďan nakoniec súhlasil, prišiel jeden zamestnanec vyzdvihnúť Messiho v byte jeho brata Rodriga niekoľko ulíc od štadióna. „Nervózny?“spýtal sa zamestnanec láskavo, keď chlapec nastúpil do auta. „Nie,“odpovedal Messi. Po tréningu sa zamestnanec spýtal Ronaldinha, či argentínske dieťa s rozviatymi vlasmi má na to, aby trénovalo s mužstvom. „Už by mal za nás hrať,“odpovedal Brazílčan.
Messi debutoval za A-mužstvo v novembri 2003 v priateľskom zápase proti FC Porto (ktoré viedol mladý absolvent Barçy José Mourinho). „Absolútne nemal problém s nervami,“spomínal Rijkaardov asistent Henk ten Cate. Chlapec, ktorý sa málokedy unúval sledovať futbal v televízii, nepoznal mená svojich súperov a nevedel ani mnoho o dejinách futbalu. Nič z toho ho nezaujímalo. Vedel, že patrí do A-mužstva Barçy.
Messi je miernejší a disciplinovanejší ako predchádzajúce veľké hviezdy do značnej miery preto, že je profesionálnym športovcom od mladosti. Zatiaľ čo Maradona a Cruyff boli produktmi Argentíny a kalvínskeho Holandska, Messi vyrástol takmer mimo spoločnosti, je to spoločný výtvor rodiny a futbalovej akadémie.
Inštitút pre štúdium vojny spomína raketomety HIMARS, ktoré tu likvidovali sklady zbraní či iné dôležité pozície ruskej armády. „Ukrajinci zasiahli raketometmi HIMARS viac ako 400 cieľov a majú zničujúci vplyv,“povedal minulý týždeň v Nemecku americký generál Mark Milley, predseda Zboru náčelníkov štábov.
NEMECKÁ POMOC
HIMARS však zďaleka nie je jediná západná zbraň, ktorá pomohla Ukrajincom pri ofenzíve. Ukrajinci podľa rôznych zdrojov posledné dni vyzdvihovali najmä nemecké protilietadlové systémy Gepard.
„Ukrajinskí velitelia signalizovali, že gepardy sú jedným z najkľúčovejších elementov ich jednotiek počas charkivskej protiofenzívy, pretože udržiavali ruské vzdušné sily v hangároch,“napísal na Twitteri kanadský reportér na Ukrajine Neil Hauer.
„Nemecká podpora Ukrajiny je významná,“dodal.
Napriek správam, že niečo chystajú, ukrajinský útok Rusov prekvapil. Nemali tu dostatok jednotiek, väčšinu síl tvorili iba slabšie vycvičení a vyzbrojení vojaci samozvaných republík z Donecka a Luhanska či národná garda Rosgvardia, ktorá sa viac zaoberá potlačením protestov ako vedením vojny.
Podľa ruských zdrojov napríklad na útok pri meste Balaklija stačilo Ukrajincom 15 tankov.
Ruské jednotky sa nemohli spoľahnúť ani na svoje vzdušné sily, kde by mali mať prevahu nad Ukrajincami. Tí údajne v oblasti rozmiestnili práve samohybný protivzdušný systém Gepard.
Tieto pásové vozidlá (niekedy sa nesprávne hovorí aj o tankoch) pochádzajú ešte zo 70. rokov a v nemeckej armáde boli vyradené v roku 2010. Podvozok je rovnaký ako na tanku Leopard 1. Každý Gepard má radar a dve 35-milimetrové delá, ktorých úlohou je zasiahnuť nízkoletiace lietadlá či helikoptéry.
Nemecku dlhšie trvalo, kým v apríli sľúbené vozidlá prišli na Ukrajinu. Dôvodom môže byť, že cvičenie vojakov na tento typ techniky trvá dlhšie.
Aj prvé video Gepardov na Ukrajine (z konca augusta), ukazuje, že ešte to nemusia mať zvládnuté na sto percent. Pri otáčaní narážal radar do stromu. Práve radarom posádky zameriavajú ciele.
Gepardy sú však zjavne práve to, čo v tomto type ofenzíve Ukrajinci potrebovali. Rusi pri Izuime stratili najmenej jedno lietadlo a dve helikoptéry.
Nemci Ukrajine podľa nemeckého kancelára Olafa Scholza poslali 30 kusov. Ďalších desať im sľúbili poslať minulý týždeň.
Okrem toho sa ako významná pomoc spomínajú aj americké protiradarové strely HARM. Ide o strely vzduch-zem odpaľované z lietadiel, ktoré dokážu zničiť radary nepriateľa. Aj vďaka tomu sa znova mohli znova objaviť na fronte drony Bayraktar.
Ukrajinci ich dokázali pripevniť na svoje lietadlá Mig-29 a údajne už aj na Su-27.
UKÁZALI, ŽE ICH VEDIA VYUŽIŤ
Pre Ukrajinu bolo dôležité ukázať, že vedia využiť západné zbrane aj preto, aby presvedčili spojencov, že to má zmysel a že dokážu túto vojnu vyhrať. V lete sa tempo sľúbenej pomoci trochu spomalilo.
Ako napísal Kielský inštitút pre svetovú ekonomiku, v júli neoznámilo šesť veľkých európskych krajín (Nemecko, Francúzsko, Británia, Taliansko, Poľsko, Španielsko) žiadnu novú vojenskú pomoc. Na druhej strane prichádzali v tom čase predtým sľúbené dodávky zbraní.
Podľa českého analytika Michala Smetanu Ukrajinci preukázali schopnosť efektívne využiť západné dodávky zbraní na komplexné ofenzívne operácie. „To výrazne oslabí hlasy, ktoré spochybňujú zmysluplnosť týchto dodávok a všeobecne možnosť ukrajinského vojenského víťazstva,“dodáva expert Univerzity Karlovej.
Samozrejme, nič to neuberá na schopnostiach samotných Ukrajincov. „Západné zbraňové systémy boli potrebné, ale nie dostatočné, aby zaistili úspech ofenzívy,“píše ISW.
V Nemecku sa po úspechu začínajú ozývať hlasy, aby sa ešte viac pomohlo Ukrajine.
„V novej fáze tejto vojny Ukrajina potrebuje zbrane, ktoré jej umožnia oslobodiť územia okupované Ruskom a udržať ich trvalo pod kontrolou. Západ, najmä USA, Nemecko, Francúzsko a Poľsko, by sa mali rýchlo skoordinovať a prispôsobiť dodávky novej situácii,“povedal podľa DW Michael Roth, predseda zahraničného výboru v nemeckom parlamente z vládnej SPD.
Podľa neho je čoraz realistickejšie, že Ukrajina môže „vyhrať túto vojnu ako slobodný a demokratický štát, ktorý si zachová svoju územnú integritu“.
„Nemecko musí okamžite zohrať svoju rolu v ukrajinskom úspechu a dodať obrnené vozidlá: bojové vozidlá pechoty Marder či hlavné bojové tanky Leopard 2,“povedala podľa DW predsedníčka obranného výboru Marie-Agnes Strack-Zimmermann z FPD.
Práve tank typu Leopard 2 je to, čo by Ukrajinci radi dostali od Nemcov. Cez víkend bola v Kyjive nemecká ministerka zahraničia Annalena Baerbocková a znova si vypočula túto prosbu. „Výrazne to zvýši naše ofenzívne schopnosti a pomôže oslobodiť nové územia,“povedal jej kolega Dmytro Kuleba na tlačovke.
Bearbocková nepovedala, či ich Nemci Ukrajine pošlú. Nemci týchto tankov nemajú veľa, odhaduje sa, že ich je okolo 300 kusov.
POSLALI VIAC, AKO SA HOVORÍ
Nemecko sa v médiách často spomína ako príklad krajiny, ktorá nedostatočne zásobuje Ukrajinu zbraňami a váha. Reálne však aj podľa správy Kielského inštitútu dodali Nemci po Británii a Poľsku z európskych krajín zbrane v najvyššej finančnej hodnote. Napríklad Francúzsko, o ktorom sa hovorí menej, je ďaleko za Nemeckom.
Samozrejme, Nemecko je najsilnejšia ekonomika v Európskej únii a v porovnaní pomoci na HDP zaostáva za menšími štátmi, ako Estónsko, Lotyšsko, ale aj Slovensko. Taliansko, Francúzsko či Španielsko sú však na tom ešte horšie.
Ako píše analýza portálu ORYX, ktorý z verejných zdrojov overuje straty armád v konflikte, Nemci poslali z ťažkých zbraní okrem Gepardov aj tri raketomety M270 MLRS (podobné raketometom HIMARS, ale na páse) či 10 samohybných húfnic PzH 2000.
„Napriek vnímaniu ľudí Nemecko dodalo výrazné množstvo zbraní a zariadenia Ukrajine, aby jej pomohlo v boji proti ruskej armáde,“napísal ORYX. Aj portál však priznáva, že ich komunikácia podpory Ukrajiny a vysvetlenie vlastných zahraničnopolitických cieľov nebolo nič iné len katastrofa.
poslali Nemci na Ukrajinu
Pohreb kráľovnej Alžbety II. v pondelok 19. septembra bude nielen jednou z najväčších historických, ale aj policajných a bezpečnostných akcií, akú kedy Británia zažila. Z päťstupňovej hranice národného ohrozenia stanovila britská bezpečnostná služba MI5 stupeň číslo tri, čo znamená značné riziko.
Posledný štátny pohreb sa v Spojenom kráľovstve konal v roku 1965, keď zomrel vojnový premiér Winston Churchill. Na pohrebe sa vtedy zúčastnili politici zo 112 krajín sveta vrátane bývalého amerického prezidenta Dwighta Eisenhowera, francúzskeho prezidenta Charla de Gaulla a aj samotnej Alžbety II.
AUTOBUSY NAMIESTO ÁUT
V krajine sa aj tentoraz zídu stovky hláv štátov vrátane slovenskej prezidentky Zuzany Čaputovej a jej partnera Juraja Rizmana. Problémom však nemusia byť len potenciálne teroristické útoky na svetových lídrov, ale aj logistika pri doprave štátnikov na pohrebnú omšu.
Podľa protokolu by malo Spojené kráľovstvo na pohreb pozvať hlavy všetkých štátov vrátane ich partnerov a partneriek, čo sú stovky ľudí. Okrem toho londýnske letisko Heathrow hlási zvýšený záujem o pristátie súkromných letov ľudí, ktorí sa chcú prísť na pohreb pozrieť.
Server Politico tento týždeň získal logistické predpisy, ktorými by sa počas pohrebu mali riadiť aj zúčastnené hlavy štátov.
Podľa dokumentov štátnici nemajú dovolené prísť na pohreb vo Westminsterskom opátstve svojimi autami a na pohrebnú omšu ich majú zo západného Londýna dopraviť špeciálne autobusy. „Londýnske ulice nedokážu zvládnuť také množstvo súkromných áut zahraničných lídrov,“píše Guardian.
Zakázané je aj pricestovať na pohreb helikoptérou a aj presúvať sa ňou medzi letiskami.
Dodržať takýto protokol môže byť obzvlášť ťažké napríklad pre amerického prezidenta Joea Bidena, ktorý cez víkend potvrdil účasť na pohrebe. Na podobné udalosti sa z letiska presúva takmer vždy helikoptérou alebo obrneným autom, ktoré volá Beštia.
Situáciu však v pondelok spresnila nová britská premiérka Liz Trussová, keď odkázala, že pravidlá sa môžu pre niektorých lídrov líšiť. Joe Biden tak zrejme dostane výnimku a na pohrebnú omšu ho dovezú v jeho opancierovanom aute.
Prezidentka Zuzana Čaputová výnimku nebude mať a pôjde s ostatnými lídrami špeciálnymi autobusmi. „Na pohrebe bude 500 ľudí a inak sa to zvládnuť nedá. Dostali sme z britskej strany jasné inštrukcie, kde sa nachádzajú miesta pre lídrov, odkiaľ ich autobusy hromadne vyzdvihnú. Je logické, že sa tomu prispôsobí aj pani prezidentka,“hovorí pre Denník N jej hovorca Martin Strižinec.
Britská vláda zároveň lídrom odporúča pricestovať komerčnými letmi a upozorňuje, že letisko Heathrow nemusí mať voľné pristávacie dráhy na súkromné lety. Lídrom, ktorí trvajú na cestovaní vládnym špeciálom, odporúča zvoliť niektoré
Martin Strižinec hovorca prezidentky Čaputovej