Korene partizánskeho odporu k
Účastníci odporu počas druhej svetovej vojny i dnešní Ukrajinci sa vzopreli z potreby zachovať si svoju dôstojn
Po mesiacoch delostreleckej paľby, raketových útokov a chaosu, ktorý rozpútala ruská invázia do mojej krajiny, je myšlienka knihy historičky Halik Kochanski Resistance: The Underground War in Europe, 1939-45 dezorientujúca. Máme ju chápať jednoducho ako komplexnú štúdiu odporu voči nacistickej nadvláde v Európe počas druhej svetovej vojny, alebo je to niečo viac – napríklad varovanie z minulosti o povahe súčasnosti a budúcnosti Ukrajiny?
Kniha vyšla v čase, keď sa svet obával, že hlavné mesto Ukrajiny spadne pod vojenskú okupáciu ako napríklad Paríž, Praha, Varšava, Brusel, Belehrad a mnohé ďalšie starobylé európske hlavné mestá počas druhej svetovej vojny. Zdalo sa, že nás pre patologickú túžbu ruského prezidenta Vladimira Putina vymazať Ukrajinu z mapy Európy čaká osud horší ako okupácia. Ak by sa Putin presadil, Kyjiv by sa stal druhým Kartágom. Ale vďaka húževnatosti našej armády a húževnatosti našich dobrovoľníkov – všetkých od dôchodcov cez baníkov až po baletky – Kyjiv tomuto osudu unikol.
Napriek tomu má teraz pod palcom veľkú časť juhu a východu Ukrajiny vražedná okupačná armáda podporovaná šakalmi kolaborácie. Keď v týchto okupovaných mestách, mestečkách a dedinách zúri podzemný odpor a delostrelecké súboje medzi ukrajinskými silami a oveľa väčšou ruskou armádou menia Donbas na pustatinu, kniha sa číta menej ako historické dielo, ale skôr ako kronika predpovedanej partizánskej vojny. Citát Williama Faulknera „Minulosť nie je nikdy mŕtva. Nie je to ani minulosť“znel len málokedy pravdivejšie.
PATOLÓGIE OKUPÁCIE
Tematická štruktúra, ktorú Kochanski dala svojej knihe, jej svedomité štúdium a jej odmietnutie romantizovať pochmúrny a špinavý odpor robí z knihy niečo ako základ pre mnohých Ukrajincov, ktorí teraz bojujú, aby podkopali ruskú nadvládu nad časťami našej krajiny. Ukazuje nám napríklad, aké je ťažké šíriť opozičné publikácie a pravdu, keď obyvateľov okupant zasypáva klamstvami. Podrobne popisuje siete, ktoré ľudia vybudovali (no často ich tiež infiltrovali nacisti a ich spolupracovníci), aby sa vyhli zajatiu, ako aj na distribúciu zbraní. Poukazuje tiež na problémy, ako sa vyrovnať s náročnými, no až príliš často zle informovanými zahraničnými spojencami i s plnením požiadaviek, ktoré sa niekedy môžu zdať mužom a ženám zvádzajúcim boj na život a na smrť s nepriateľom, nezmyselné. To sú komplikácie, ktorým dnešní Ukrajinci bojujúci za svoju slobodu dnes až príliš dobre rozumejú.
Kniha začína jednoduchou, a predsa málo kladenou otázkou historikov druhej svetovej vojny: Prečo vlastne vzdorovať? Koniec koncov, Hitler si bleskovou vojnou podmanil Európu veľmi rýchlo. Porazil národné armády Poľska, Holandska, Belgicka, Dánska, Nórska, Francúzska, Grécka i Juhoslávie. Dokonca aj mocný Sovietsky zväz sa v situácii. keď sa v lete 1941 Wehrmacht blížil k Moskve, zdal poraziteľný. V mnohých prípadoch vlády okupovaných krajín utiekli do exilu alebo uzavreli faustovské pakty s nacistami. Ako by sa teda ľudia bez vojenského výcviku mohli odvážiť postaviť sa proti všetko valcujúcemu Wehrmachtu? Ako ukazuje Kochanski, pre väčšinu ľudí bolo najbezpečnejšie držať hlavu dole a v prípade potreby „naučiť sa vyť s vlkmi“.
No napriek tomu sa ľudia začali brániť. Vzopreli sa z potreby zachovať si svoju dôstojnosť alebo preto, že ak chceli prežiť, nemali inú možnosť. Rovnaké impulzy dnes motivujú Ukrajincov.
Táto okupácia sa riadi svojou vlastnou nemilosrdnou, dokonca genocídnou logikou, čo vyvolalo odpor ako v časoch druhej svetovej vojny, pričom miera odporu zvyčajne odrážala stupeň kriminálneho správania okupanta. Kochanski na začiatku dáva do protikladu život pod okupačnou správou na západe Európy (Francúzsko, Dánsko, Holandsko, Čechy a Morava a Nórsko) s podmienkami vo východnej Európe (Poľsko, Ukrajina, Balkán a bývalý Sovietsky zväz). Na Západe bola nacistická „okupácia riadená oveľa ľahšou rukou“. Je pravda, že v českých Lidiciach či v Oradour-sur-Glane vo Francúzsku sa odohrali hrozné masakre. Ale masové zabíjanie na tejto úrovni vynikalo tým, že bolo zriedkavé prinajmenšom do roku 1944, keď ustupujúci Wehrmacht prijal zločineckú taktiku, ktorú dlho používal najmä v Poľsku, ZSSR a na Balkáne, kde „masové vraždy boli normou.“
Masové zabíjanie bolo normou, pretože, ako tvrdí Kochanski, „nacistická rasová teória bola hlavným determinantom toho, ako sa Nemci budú správať k podmaneným národom“. Fatálny vplyv rasovej politiky sa ukázal na východe, kde boli Slovania a Židia vnímaní ako „Untermenschen“, teda podľudia, ktorých si treba úplne podmaniť a potom vykoreniť, aby sa vytvoril priestor pre germánsky „Lebensraum“– životný priestor.
NOC A HMLA
Práve v skazenosti nacistických okupantov vo východnej
Európe a ZSSR vidím paralely s tým, čo sa dnes deje na Ukrajine. Je nesmiernou urážkou pamiatky obyčajných sovietskych vojakov, ktorí bojovali a vyhrali Veľkú vlasteneckú vojnu proti Hitlerovi – a som hrdá na to, že k nim môžem rátať aj svojich rodinných príslušníkov –, že tieto nacistické pravidlá o „podľuďoch“sa akosi začlenili aj do správania dnešnej ruskej armády. Naše ženy znásilnili, naše deti odvliekli, našich mužov odviedli bohvie kam.
Čo sa týka pravidiel vedenia vojny, tie pre votrelca nič neznamenajú. V nevýslovnej hrôze bol jeden z našich vojnových zajatcov vykastrovaný, pričom vojaci lojálni Putinovi si svoj barbarský čin veselo nahrávali na mobilné telefóny. A najmenej päťdesiat našich vojnových zajatcov, mužov, ktorí s biblickou odvahou celé mesiace bránili mesto Mariupol, bolo zmasakrovaných, keď ich zatvorili (a mučili) vo väznici Olenivka.
Kochanski sa obzvlášť podrobne zaoberá opisom toho, ako nacisti rozbili mestské i dedinské samosprávy a snažili sa rozbiť občiansku spoločnosť. Na okupovanej Ukrajine sa dnes používajú tie isté metódy: vraždy a únosy miestnych predstaviteľov; masové deportácie a zatváranie škôl, kostolov a synagóg. Ruská armáda dnes pravidelne necháva „zmiznúť“miestnych lídrov. Jedným z významných príkladov je únos starostu Chersonu Ihora Kolychajeva. Kolychajev čelil ruskej okupácii jediným spôsobom, ktorý mal k dispozícii: prostredníctvom príspevkov na sociálnych sieťach poskytoval svetu obraz humanitárnej katastrofy, ktorá sa odohráva v jeho meste pod ruskou kontrolou. Jeho ďalší osud však zostáva neznámy.
Rusi vzali útokom aj školy, ukrajinský jazyk vyháňajú z tried a nahrádzajú ho povinným vyučovaním ruštiny. Naše dejepisné knihy sa už nepoužívajú; naše deti sa musia naučiť históriu okupanta, ktorý chce, aby ukrajinská mládež padala pred Ruskom ako vládcom na kolená. A čoskoro okupant usporiada referendá v oblastiach, ktoré zdanlivo kontroluje, údajne ako spôsob, ako pred svetom ospravedlniť plánované nútené začlenenie týchto území do Ruska. Tu by sme si všetci mali spomenúť na to, čo o takýchto referendách povedala Margaret Thatcherová, teda že sú to „nástroje diktátorov a demagógov“.
Ešte horšie sú nútené deportácie tisícok ukrajinských detí. Spomedzi mnohých Putinových kriminálnych činov na Ukrajine je tento jeden z najhorších. Myslí si Kremeľ, že môže zvrátiť hroznú demografickú budúcnosť Ruska únosmi ukrajinských bábätiek a detí? Naozaj verí, že ukrajinské matky niekedy odpustia alebo zabudnú na tento zločin? Pokiaľ nebudú vrátené všetky naše deti, nepriateľstvo, ktoré Ukrajinci pociťujú k Rusku, nezačne upadať, aj keď sa jedného dňa nejakým spôsobom obnoví mier.
Ak je to vôbec možné,, ešte hrozivejšie ako tento zločin je to, čo sa udialo na pokojných predmestiach Kyjiva ako Buča a Irpiň, keď ich obsadila Putinova armáda. Pripojili sa k posvätnému zoznamu miest ako Lidice, Oradour-sur-Glane či Babyn Jar, kde už len vyslovenie ich mena okamžite evokuje beštialitu a hrôzu. Z „nikdy viac“sa stalo „ešte raz“.
IMPERATÍV SOLIDARITY
Najnezmazateľnejšia lekcia, ktorú Kochanski ponúka, sa týka jednoty. Rivalita medzi gaullistickými a komunistickými odbojovými skupinami vo Francúzsku, medzi rojalistickými Četnikmi a Titovými partizánmi v Juhoslávii, medzi komunistami, liberálmi a rímskymi katolíkmi v Taliansku, medzi židovským podzemím a poľskou podzemnou armádou a inými etnickými, náboženskými a ideologickými skupinami spôsobila protinacistickému a protifašistickému hnutiu odporu nevyčísliteľné škody. Na Balkáne „došlo k etnickým čistkám z veľkej časti spôsobeným rozpadom Juhoslávie na jednotlivé štáty pod záštitou rôznych okupačných mocností. Potom došlo k odporu vedenému rôznymi silami proti okupačným mocnostiam... To však viedlo aj k dvom ďalším, simultánnym konfliktom: k vojne vedenej proti kolaborantom a vnímaným kolaborantom... Súčasne existovali dve hnutia odporu [jeden viedol Tito, druhý Draža Mihailović], každý s inou taktikou a konečnými cieľmi, čo viedlo ku konfliktu medzi nimi, ktorý bol v podstate občianskou vojnou.“
Poučenie pre Ukrajinu je
Táto okupácia sa riadi svojou vlastnou nemilosrdnou, dokonca genocídnou logikou, čo vyvolalo odpor ako v časoch druhej svetovej vojny, pričom miera odporu zvyčajne odrážala stupeň kriminálneho správania okupanta.
Po nástupe komunizmu mali králi len dve možnosti – smrť alebo vyhnanstvo, pretože noví vládcovia vykorenili dekadentné, feudálne i buržoázne črty starého poriadku. Keď sa totalitná nadvláda zrútila, ani jedna z piatich bývalých monarchií (Albánsko, Bulharsko, Juhoslávia, Rumunsko a Rusko) už neopustila svoj republikánsky štatút, ale všetky oslobodené krajiny sovietskeho impéria túžili po kráľovských návštevách.
CESTY NA VÝCHOD
Prvým vládnucim panovníkom, ktorý prekročil bývalú železnú oponu, bol Švéd Carl XVI. Gustaf, ktorý navštívil pobaltské štáty v apríli 1992. Vtedy som v Talline redigoval jedny noviny a spočiatku som mal pochybnosti o spravodajskej hodnote tejto udalosti.
Moji kolegovia mi však čoskoro otvorili oči článkom s titulkom „Kráľovské kúzlo uprostred každodennej šede“. Švédski predstavitelia uviedli, že žiadna predchádzajúca cesta ich kráľovskej rodiny do zahraničia nikdy nevzbudila taký záujem. Nebolo to len tým, že Estónci spomínali na švédsku vládu (1561 – 1710) ako na „zlatý vek“. Dôstojnosť a mystika stáročnej dedičnej inštitúcie boli protikladom pochmúrnych rituálov komunizmu a zmierňovali traumu z jeho následkov.
Ale skutočnou hviezdou bola Alžbeta II. Desať z 36 štátnych návštev britskej kráľovnej po roku 1989 smerovalo do bývalého komunistického sveta. A každá návšteva mala aj svoj politický program. V novozjednotenom Nemecku v roku
1992 sa modlila za mier v Kreuzkirche v Drážďanoch, meste zničenom britským bombardovaním. V roku 1993 navštívila Maďarsko a zdôraznila podporu krajine, ktorá sa vtedy zdala reformným šampiónom. Jej cesta do Ruska v roku 1994, kde iba osem rokov pred jej narodením boľševici zavraždili jej bratrancov Romanovcov, zdôraznila to, čo sa vtedy zdalo ako nezvratný rozchod so sovietskou minulosťou. V roku 1996 vo Varšave uznala poľské pocity „nespravodlivosti a odporu“k jeho povojnovému osudu. O niekoľko dní neskôr sa v Prahe snažila pochovať ducha mníchovskej zrady z roku 1938. Pri svojej návšteve Estónska, Lotyšska a Litvy – možno najväčších anglofilov v regióne – v roku 2006 zdôraznila bohaté a dlhodobé vzťahy Británie s pobaltskými štátmi.
Jej zmysel pre históriu, vybrúsený desaťročiami diplomacie, ju prinútil vychutnať si význam týchto ciest. Priateľský vzťah Británie s jej bývalými kolóniami, čo považovala za osobné poslanie, predstavoval podnetnú alternatívu k ruskému smerovaniu k revanšizmu po roku 1991. Deväťčlenné Spoločenstvo nezávislých štátov, založené v roku 1992, bolo mŕtvonarodeným dieťaťom ovládaným Kremľom. Naproti tomu 54-členné Spoločenstvo národov, na čele ktorého stojí sám panovník, no Británia ho neriadi, prilákalo Kamerun, Mozambik a Rwandu: krajiny, ktorým Londýn nikdy nevládol.
NEZIŠTNÁ ODDANOSŤ
Na začiatku svojej vlády stála Alžbeta II. na čele úsilia britskej vlády podporiť po jeho rozchode so Stalinom juhoslovanského komunistického vodcu, maršala Josipa Broza Tita. Tito prijal britské pozvanie s takou horlivosťou, že jeho návšteva prebehla ešte v marci 1953, teda tri mesiace pred korunovačným ceremoniálom novej panovníčky.
Podobné zmýšľanie stálo aj za nešťastnejšou epizódou z roku 1988, keď musela v Buckinghamskom paláci hostiť rumunského diktátora Nicolae Ceaușesca a jeho manželku Elenu. Cieľom bolo podnietiť rozpory v sovietskom bloku, hoci rebelantský zahraničnopolitický postoj bukureštského režimu bol spojený najmä s brutálnou domácou represiou. Francúzsky prezident Giscard d’Estaing varoval kráľovnú pred ohavným správaním tohto dua pri ich návšteve Paríža, kde z ich obytných priestorov ukradli nejaké veci a do stien urobili pri hľadaní odpočúvacích zariadení diery. V jednom momente sa kráľovná radšej schovala za krík v palácových záhradách, než aby sa ďalej rozprávala so svojimi nevítanými hosťami. Ako povedala svojmu personálu, mali „krv na rukách“.
Britská panovníčka stelesňovala diskrétnu, nezištnú oddanosť verejnej službe na najvyššej úrovni, prenikavý osobný úsudok a hlbokú silu konštitučnej monarchie. Smútok podobný môjmu budú cítiť aj čitatelia v mnohých iných krajinách.
Prekladateľská práca je osamelá, no o dobrodružstvo v nej nie je núdza. V jednej chvíli ste na operačnej sále pri zákroku s lekármi, ktorí sa naň odhodlali ako úplne prví na svete. A potom sa ocitnete uprostred bitky o Byzanciu či v kúpeľoch so slávnym skladateľom, ktorý sa snaží zotaviť po mozgovej príhode.
V každej preloženej knihe chtiac-nechtiac zanecháme svoju stopu, a teda ak sa ako čitateľ(ka) tešíte z jazykovej stránky diela alebo na ňu, naopak, hromžíte, má na nej zásluhu aj ten, kto ju prekladal. V Ríši chirurgov (ako aj v predchádzajúcom zväzku Storočie chirurgov) je však tá stopa o niečo menšia než v iných knihách. Dôvodom je mimoriadne jazykové nadanie a výnimočné rozprávačské schopnosti autora Jürgena Thorwalda, vďaka ktorým sa text prekladá akosi sám.
Isteže, konzultácie o odbornej terminológii a lekárskych postupoch, respektíve o tom, „ako to chodí“, sú nevyhnutné a môj poradca už je zo mňa asi zúfalý, no autorov rozprávačský štýl je natoľko vycibrený a nenútený, že je radosť ho prekladať.
ČO V KNIHE TO V ŽIVOTE
Pri práci ma pomerne často prenasledujú rôzne paradoxy. Napríklad keď som prekladala knižku o zdravom spánku, akosi som porušovala všetky pravidlá, o ktorých sa v nej písalo, a moje spánkové návyky sa rozhodne nedali nazvať príkladnými. Pri mnohých prekladoch sa mi dejú rôzne také „náhody“.
Niekedy akoby som si privolávala podobný osud, aký zažívajú moji hrdinovia. Takže pri práci na knihe o chirurgii som čakala minimálne nejakú zlomeninu. Ani to dlho netrvalo a vzorec sa zopakoval… priamo pri práci. Našťastie to nebola zlomenina, len som sa vo vlastnej obývačke vysypala a doudierala a pár dní som ubolená ťukala do klávesnice.
Výhodou dobrého rozprávača v pôvodnom jazyku je, že ako prekladateľka sa môžem naplno odviazať a využívať všetky jazykové prostriedky, ktoré mi náš jazyk ponúka. A hoci občas kdesi zachytím, že slovenčina nie je taká bohatá ako iné jazyky, nie je to pravda. Ani trochu. Len ju skrátka dostatočne nepoznáme a práve čítanie je skvelým prostriedkom, ako odhaľovať jej menej známe zákutia.
Čo sa týka samotnej Ríše chirurgov, už názov napovedá, že ide o pokračovanie Storočia chirurgov. Začíname presne tam, kde sme v predchádzajúcom zväzku skončili. Lekárska obec bola presvedčená, že po vynájdení narkózy a antisepsy sa im otvorili dvere k chirurgii jednot