Cintorín Ladomirová nie je ruský ani zničený
Nechápem, aké hanobenie chce Žilinka vyšetrovať, hovorí znalec vojenských cintorínov Radoslav Turik
Generálny prokurátor mal podľa Radoslava Turika vo svojom statuse faktickú chybu, keď 270 pochovaných vojakov označil za príslušníkov ruskej armády.
Radoslav Turik je učiteľom na gymnáziu v Humennom a zároveň podpredsedom Klubu vojenskej histórie Beskydy. Cintorínom z obdobia prvej svetovej vojny sa venuje skoro dvadsať rokov. Je spoluautorom tretieho dielu monografie Mementá prvej svetovej vojny (2010), v ktorej píše aj o cintoríne v obci Ladomirová.
V rozhovore Turik uvádza na pravú mieru viaceré polopravdy, ktoré sa v posledných dňoch šíria na sociálnych sieťach.
Rozruch okolo cintorína nastal minulý týždeň, keď ruská ambasáda napísala, že „hroby zosnulých hrdinov boli takmer zničené“. Starosta obce Ladomirová totiž na jar odstránil betónové obrubníky, ktoré sa podľa neho rozpadávali. Následne sa do veci zamiešal generálny prokurátor Maroš Žilinka. Na Facebooku podporil tvrdenia ruskej ambasády a oznámil, že nechá prešetriť, či „bezohľadným zásahom do hrobových miest“nedošlo k spáchaniu trestného činu.
Hrobom z prvej svetovej vojny sa spolu s kolegami venujete dvadsať rokov. Teší vás, že je o ne zrazu taký záujem?
Chcel by som vnímať pozitívne, že zrazu sa tieto cintoríny stali také populárne. Realita je však taká, že posledné dni trávime hodiny denne, aby sme na Facebooku reagovali na komentáre. Ľuďom, ktorí si myslia, že tejto téme rozumejú, hoci v skutočnosti to tak nie je, sa snažíme vysvetľovať, ako je to s cintorínom v Ladomirovej naozaj.
A darí sa vám to vysvetľovať?
Ľudia, ktorí poznajú náš Klub vojenskej histórie Beskydy, sa aspoň tvária, že máme pravdu. Ale poznáte to: keď sa do toho zatiahne čokoľvek, čo súvisí s Ruskom, tak mnohí diskutéri nehľadajú fakty, ale zostávajú pod vplyvom emócií. Možno by som rád aj touto cestou odkázal všetkým užívateľom sociálnych sietí, ktorým odrazu začal ležať na srdci osud hrobov z prvej svetovej vojny, že ich pozývame na brigádu. Od jari do jesene chodievame udržiavať cintoríny. Keby každý z diskutérov prišiel odpracovať aspoň hodinku, tak by aj tie cintoríny vyzerali úplne inak.
Čo vás priviedlo k záujmu o túto oblasť?
Vyštudoval som históriu a filozofiu v Prešove a v roku 2003 som začal učiť dejepis na Gymnáziu armádneho generála Ludvíka Svobodu v Humennom. Vtedy som si naplno uvedomil, ako je výskum obdobia prvej svetovej vojny na území Slovenska veľmi zanedbaný. Severovýchod našej krajiny bol dejiskom strašných bojov, po ktorých tu zostalo množstvo mŕtvych.
Pripomeňme, že na jeseň 1914 sa ruské vojská pod vedením generála Brusilova dostali na naše územie, odkiaľ ich nasledujúci rok vytlačili jednotky ústredných mocností.
Celkovo sa boje prvej svetovej vojny dotkli šiestich okresov: Bardejov, Svidník, Stropkov, Medzilaborce, Humenné a Snina. Na ich území zostalo približne dvesto cintorínov padlých vojakov. Keď sme ich pred necelými dvadsiatimi rokmi začali navštevovať a opravovať, mnohé sa nachádzali v hroznom stave. Boli tam náletové dreviny, alebo sa zachovali len náznaky rozpadnutých drevených krížov. V niektorých prípadoch sa vojnové cintoríny nachádzali na okraji obecných cintorínov, avšak bez jasného označenia.
Váš kolega z Klubu vojenskej histórie Beskydy Martin Drobňák pre SME povedal, že nie je možné označovať tieto cintoríny za ruské. Prečo?
Počas prvej svetovej vojny dochádzalo k niečom, čo sa už v ďalších konfliktoch neopakovalo: vojakov pochovávali na spoločné cintoríny bez ohľadu na stranu, za ktorú bojovali. Na slovenskom území bojovali vojaci troch vtedajších impérií – cárskeho Ruska, Rakúsko-uhorskej monarchie a Nemeckého cisárstva. Každá z tých strán uznávala základné civilizačné hodnoty.
Napríklad Rusov vnímali ako nepriateľov, mŕtveho ruského vojaka však považovali za hrdinu, ktorý padol za svojho panovníka. Všetkým obetiam vojny sa vzdávala rovnaká úcta. A to je odpoveď na vašu otázku. Ak niekto tvrdí, že nejaký cintorín z tohto obdobia je ruský alebo, povedzme, rakúsko-uhorský, tak mu chýbajú znalosti. Na cintorínoch z prvej svetovej vojny spravidla pochovávali vojakov viacerých mocností.
Neplatilo teda, že nepriateľských vojakov jednoducho hodili do nejakého neoznačeného masového hrobu?
Ak boli rozdiely v pochovávaní, tak len čiastkové: napríklad rakúsko-uhorských vojakov pochovali bližšie k centrálnemu pamätníku, teda na čestnejšom mieste. Aj to sa dialo len pri niektorých cintorínoch. Vo všeobecnosti platila idea, že všetkým padlým vojakom sa vzdával rovnaký hold. Deliť cintoríny z prvej svetovej vojny na ruské, rakúsko-uhorské či nemecké preto nemá zmysel. Nájdeme pozostatky vojakov z rôznych bojujúcich strán. Tieto cintoríny nesú silný civilizačný odkaz: obete tu ležia spolu bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Tento odkaz je mimoriadne silný aj v kontexte dnešnej európskej integrácie.
Keď spomíname nemeckých vojakov, kde presne na našom území bojovali?
Na našom území bojovali oddiely „Beskiden Korps“. Išlo o tri nemecké divízie, ktoré zohrali dôležitú úlohu najmä počas takzvanej Veľkonočnej bitky v údolí Laborca v marci a apríli 1915. Podarilo sa im zachrániť rakúsko-uhorského spojenca pred prelomením frontu.
Bloger Ján Macek uverejnil na Twitteri fotky cintorínov na poľskej strane, ktoré vyzerajú mimoriadne pôsobivo. Viaceré navrhoval slovenský architekt Dušan Jurkovič, ktorý vtedy pôsobil pri oddelení vojenských hrobov veliteľstva v Západnej Haliči.
Áno. K tomu však musím dodať, že tie Jurkovičom navrhnuté cintoríny boli nadštandardné. Nemožno ich úplne porovnávať s bežnými cintorínmi z tej doby. Jurkovič navrhoval cintoríny v jednom z okresov oblasti Gorlice, kde sa odohrala úspešná ofenzíva rakúsko-uhorskej armády. Vtedajšie úrady tam nechali postaviť monumentálne cintoríny na počesť padlých hrdinov, ktorí ubránili územie monarchie. Väčšina cintorínov v iných regiónoch sa ich úrovni nepriblížila.
Prejdime k cintorínu v Ladomirovej, okolo ktorého vznikol rozruch. Generálny prokurátor Maroš Žilinka napísal, že je tam pochovaných 270 vojakov ruskej cárskej armády, príslušníkov 8. armády generála Brusilova. Sedí to?
Nesedí to. Začnem tým, že k cintorínom, ako je ten v Ladomirovej, máme len málo podkladov. Za prvej republiky dostali ich správu na starosť žandárske stanice. Tie nemali kapacity viesť si podrobné evidencie a kontrolovať správnosť údajov. Obvykle len založili katastrálne listy, kde boli základné informácie, náčrty pôvodnej podoby cintorínov, prípadne exhumačné protokoly.
K Ladomirovej sa nám vo Vojenskom historickom archíve v Bratislave zachovala zložka, ktorá má osem strán. Od konca vojny na ňu až donedávna nikto nesiahol. Tú zložku sme poriadne študovali až my, keď sme cintoríny v okrese Svidník mapovali v rokoch 2009 až 2010 v rámci tretieho dielu publikácie Mementá prvej svetovej vojny.
Podľa dostupných záznamov pochovali v Ladomirovej 270 vojakov. Tento údaj generálneho prokurátora sedí. Čo už nesedí, je ich príslušnosť. Medzi nimi bolo aj veľa vojakov rakúsko-uhorskej armády, ku ktorým neboli k dispozícii doklady. Dnes už nevieme s istotou povedať, koľko bolo ktorých. S istotou vieme iba to, že údaj 270 je celkové číslo, ktoré zahŕňa padlých vojakov z oboch strán. Nie všetko boli ruskí vojaci.
Tak inak: čo vieme o voja
koch, ktorí sú pochovaní na cintoríne v Ladomirovej, povedať?
S istotou vieme, že všetci zahynuli počas bojov o Karpaty v období medzi novembrom 1914 a májom 1915. Na cintoríne v Ladomirovej sú tri typy hrobov: jednotlivé hroby, spoločné hroby po dvoch padlých a potom masové hroby, kam pochovali šesť až osem tiel. S istotou vieme aj to, že jednotlivých hrobov bolo 38 a do týchto pochovali len vojakov rakúsko-uhorskej armády.
Poznáme aj presnú národnosť?
My o národnostiach nešpekulujeme, berieme ich len ako príslušníkov armády, v ktorej bojovali. K dispozícii máme záznamy len so šestnástimi menami vojakov, ktorých pochovali v Ladomirovej. Napríklad Polya Andráš, narodený 1886, Horváth Lajoš, narodený 1889, Gašpar Antal, narodený 1891 a tak ďalej.
Takže vieme, že 38 vojakov patrilo k rakúsko-uhorskej armáde. Zvyšok boli ruskí vojaci?
Zvyšok boli neznámi vojaci. Na dobových žandárskych záznamoch nie je nikde napísané, že by malo ísť o ruských vojakov. Že časť z nich budú ruskí vojaci, vyplýva skôr z logiky veci. Tunajšie úrady mali záznamy k rakúsko-uhorským jednotkám, ale nemali záznamy k ruským jednotkám, keďže ruská armáda z nášho územia ustúpila. Takže padlí ruskí vojaci boli spravidla neznámi vojaci. Ale neznamená to, že všetci neznámi vojaci boli ruskí vojaci. Aj medzi padlými rakúsko-uhorskými vojakmi bolo množstvo neznámych. Preto nedokážeme povedať, koľko z tých 270 vojakov patrilo k ruskej a koľko k rakúsko-uhorskej strane.
Ako sa teda stalo, že cintorín v Ladomirovej je považovaný za ruský?
V medzivojnovom období navštevovali Ladomirovú delegácie Rusov žijúcich v Československu, väčšinou príslušníci takzvanej bielej emigrácie. Nevieme, prečo k tejto obci mali taký vzťah. Je možné, že niekto z nich pri Svidníku bojoval, alebo tu stratil kamarátov. V roku 1938 odhalili na cintoríne pravoslávnu kaplnku, na ktorú medzi sebou vyzbierali peniaze. Medzi miestnymi sa tak rozšíril pocit, že ide o ruský cintorín.
Z iných národností tam delegácie nechodili?
O tom nevieme. Musíme si uvedomiť, že vznikom Československej republiky sa pretrhali väzby naprieč bývalou monarchiou. Príbuzní padlých vojakov sa mohli ocitnúť v inom štáte a mohlo byť pre nich zložité sem vôbec pricestovať.
Po víťazstve sovietskej armády v 2. svetovej vojne bola takzvaná biela ruská emigrácia väčšinovo rozprášená. Ako vyzeral cintorín potom?
O tom vieme vďaka pracovníkovi Vojenského historického ústavu Igorovi Slepcovi, ktorý pôsobil na pracovisku vo Svidníku a je už nebohý. Hovoril nám, že cintorín chátral, neboli tu žiadne kríže. Základnú údržbu robili miestni pravoslávni mnísi, ktorí sa starali aspoň o kaplnku, prípadne tu príležitostne kosili. V povedomí miestnych obyvateľov však pretrvávalo, že ide o vojnový cintorín, hoci tak na prvý pohľad nevyzeral. Preto jeho pozemky nezastavali ani ich nevyužívali na poľnohospodárske účely.
Kedy ste ten cintorín prvýkrát navštívili?
V roku 2009, keď som mapoval vojenské cintoríny v okrese Svidník. Vtedy už nebol vyložene spustnutý. V roku 2001 prebehla čiastočná obnova. Dovtedy boli rozoznateľné obrysy hrobov podľa navŕšenej zeminy. Tá sa však postupne zarovnávala s ostatnou plochou. Keď som tam robil výskum o osem rokov neskôr, bola to už len taká ohraničená lúka uprostred dediny, kde stála kaplnka a malá tabuľka, ktorá oznamovala, že tu ležia ruskí vojaci. Tento údaj, ako sme si už povedali, nebol presný.
V roku 2014 prebehla za prispenia ruskej ambasády obnova cintorína, pri ktorej okolo hrobov posadili betónové obrubníky, o ktorých sa dnes tak veľmi diskutuje na Facebooku. Ako túto rekonštrukciu hodnotíte?
Pokiaľ viem, na údržbu cintorína prispievalo aj ministerstvo vnútra, nielen ruská ambasáda. Na cintorín teda neprispievala len jedna strana. Poviem to tak, že rekonštrukciu v roku 2014 robila najatá firma. Dala osadiť tie betónové obruby, ktoré ohraničovali miesta pôvodných hrobov, a k nim pribudli drevené kríže.
Sú betónové obrubníky bežné pri tomto type cintorínov?
Určite nie. Na poľskej strane na cintorínoch z prvej svetovej vojny jednoznačne prevládal materiál, ktorý je typický pre karpatský terén, teda kameň a drevo. Takto to zaviedli už krátko po vojne a tohto štandardu sa neskôr držala aj Československá republika. My sme túto metodiku prevzali. V súčasnosti je približne tridsať cintorínov z prvej svetovej vojny vyhlásených za národnú kultúrnu pamiatku. Keby medzi ne patrila aj Ladomirová, betónové obrubníky by tam nikto nemohol posadiť.
Používať betón na vojnových cintorínoch je ruský štýl?
To by som nepovedal. V prvej svetovej vojne boli aj pri ruských hroboch bežné skôr drevené hroby, druhá svetová vojna už je iná téma.
Pokiaľ Ladomirová nie je kultúrna pamiatka, malo bývalé vedenie obce v spolupráci s ruskou ambasádou právo tam tie obrubníky pridať.
Určite áno. Ale rovnaké právo mal aj súčasný starosta, keď sa rozhodol ich odstrániť. Jeho rozhodnutie nechcem priamo hodnotiť. Neviem, ako to mala obec dohodnuté s ruskou ambasádou, či mohla takéto úpravy robiť sama, alebo len s jej súhlasom. Dokážem však rozumieť aj dôvodom starostu. Na iných cintorínoch som zažil betónové prefabrikáty z lacných materiálov, ktoré sa už po roku či dvoch začali rozpadávať.
Takže by som pokojne veril slovám starostu, že tieto obruby odstránil z praktických dôvodov, aby sa ľahšie robila údržba. Z pohľadu prípadnej pamiatkovej ochrany je to v poriadku, pretože zaužívaný štandard hovorí o použití dreva a kameňa.
Betón je vhodné používať len tam, kde ho používali aj v minulosti pri pôvodnej výstavbe, napríklad pri niektorých mestských cintorínoch. Ale nepovažujem za šťastné použiť moderné betónové prefabrikáty na cintoríne, na ktorom predtým neboli. To ide proti duchu citlivej rekonštrukcie. Pokiaľ tam teraz zostane len udržiavaná tráva okolo drevených krížov, oveľa viac sa to bude blížiť vzhľadu vojnových cintorínov z tejto doby.
Generálny prokurátor Žilinka avizoval, že dá tieto úpravy prešetriť. Podľa neho mohlo dôjsť k trestnému činu hanobenia miesta posledného odpočinku. Čo si o tom myslíte?
Nie som kvalifikovaný posúdiť, či došlo k porušeniu nejakých predpisov. To je otázka na ministerstvo vnútra. Budem to hodnotiť len z pohľadu človeka, ktorý sa venuje vojnovým hrobom. Starosta z môjho pohľadu urobil normálny, údržbový zásah. Keď usúdil, že nemá peniaze na obnovu betónových obrúb, tak je v poriadku, že ich odstránil. Čo je podstatné: odstránením betónových obrúb nezničil hroby. Hroby zostali a sú naďalej označené krížmi. Nechápem teda, k akému hanobeniu mohlo dôjsť.
Ako teda tú situáciu vnímate?
Osobne starostu z obce Ladomirová nepoznám, ale ľutujem ho. Tá smršť, ktorú živia ľudia, ktorí tej téme nerozumejú, musí byť nepredstaviteľná. Aj vďaka niektorým populistickým politikom a rôznym pochybným kanálom sa tá téma posunula do roviny, že starosta údajne zhanobil pamiatku ruských vojakov. To je absolútna lož. Nič nezhanobil a ešte raz zopakujem: prestaňme sa hrať na to, že je to ruský cintorín. Je to cintorín padlých vojakov z prvej svetovej vojny vrátane vojakov rakúsko-uhorskej armády.
Kedy ste začali pozorovať, že vojenské cintoríny začínajú byť citlivou politickou témou?
Mojím objektom záujmu sú len cintoríny z prvej svetovej vojny, k cintorínom z druhej svetovej vojny sa vyjadriť neviem. V prípade tých „našich“cintorínov som si všimol zvýšený záujem okolo roku 2014. Nesúvisel len s dianím na Ukrajine, ale aj s tým, že bolo sté výročie začiatku vojny. Vtedy sa o problematiku týchto cintorínov začala intenzívnejšie zaujímať zvlášť ruská ambasáda.
Ako sa to prejavovalo?
Predstavitelia ruskej ambasády sa čoraz častejšie objavovali na východe Slovenska, čo môže byť dané aj tým, že tu majú priateľskejšie prostredie. Z iných ambasád som pri cintorínoch z prvej svetovej vojny nevidel žiadnych diplomatov, maximálne sa ukázal občas niekto z maďarského veľvyslanectva. Rusi však boli oveľa viditeľnejší. V niektorých obciach povedzme trikrát sľúbili, že prispejú na obnovu cintorína, raz tak aj učinili. A ľudia začali mať pocit, že len ruská ambasáda sa o tie hroby zaujíma. Lenže tak to nie je. Okrem slovenského ministerstva vnútra na obnovu cintorínov bežne prispieva aj rakúska organizácia Čierny kríž, ďalej maďarská ambasáda aj viaceré nadácie.
Podobný rozruch, aký nastal teraz kvôli Ladomirovej, ste asi nezažili.
To naozaj nie, pre mňa to bol šok. Nevedel som si predstaviť, že by cintoríny z prvej svetovej vojny mohli byť takto brutálne a prvoplánovo zatiahnuté do politikárčenia. Keď sme sa začali tým hrobom venovať, bojovali sme s ťažkým nezáujmom. Pred rokom 2014 boli cintoríny z prvej svetovej vojny na okraji záujmu. Potom si niektoré kruhy začali všímať, že je to zaujímavá téma aj na zviditeľnenie. A dnes už sme v situácii, že z donedávna úplného nezáujmu tu máme opačný extrém.