Kvalitných filmov sa u nás mnohí ľudia boja
Pri filmoch sme znížili latku, ukážkou je Top Gun aj zúfalá návštevnosť oceňovaných slovenských filmov, tvrdí filmový kritik Peter Konečný
Na najlepší vlaňajší slovenský film prišlo do kín 1500 divákov, ďalšie na tom boli ešte horšie. Zmenila pandémia a Netflix to, aké filmy pozeráme? Budú sa kiná zatvárať? Čo sa musí stať, aby sa na slovenské filmy opäť prišlo pozrieť milión divákov ako v rokoch 2018/2019? PETER KONEČNÝ, filmový kritik, šéfredaktor portálu Kinema a člen tímu festivalu Cinematik, hovorí aj o tom, ktorým domácim filmom by sa v tejto sezóne mohlo dariť, aké má očakávania od Jakubiskovej Perinbaby.
Filmový festival v Bratislave po 20 ročníkoch už dávnejšie zanikol; tento rok sa nekonal ani Art Film Fest v Košiciach. Čo to znamená?
Ja by som bol rád, keby fungovalo viacero festivalov, lebo vďaka nim sa vytvára kritická masa divákov, ktorí chodia na artové filmy. Ak festivaly prestanú existovať, je to zlé aj pre tie, čo prežijú. Ich symbióza je dôležitá; samozrejme, ak sa nekryjú a vzájomne sa akceptujú. My sa usilujeme o to, aby sme z kvalitných festivalových filmov urobili program, ktorý má svoju logiku a zmysel. Ak chcete vidieť to najlepšie z festivalov v Benátkach, v Cannes, na Sundance či v Toronte, stačí prísť na jedno miesto.
Nebol by jeden veľký medzinárodný festival hraného filmu ekonomický aj divácky strop, na ktorý máme?
Odhliadnuc od filmových prehliadok, ktoré existujú popri festivaloch, si myslím, že všetky tri – Cinematik, Febiofest, Art Film Fest – majú opodstatnenie. Okrem nich máme viacero kvalitných festivalov dokumentárneho filmu, ktoré sú dobré a dôležité, ako aj vynikajúci festival animovaného filmu Fest Anča, ktorý má vynikajúco nastavené parametre. Nič z toho by, samozrejme, nefungovalo bez Audiovizuálneho fondu. Zohnať komerčného partnera na tento typ podujatí je na hranici možností. To sa s hudobnými festivalmi nedá porovnať – žiaden Kofola stage na filmovom festivale nikdy nebol a zrejme ani nebude.
Prečo to tak je?
Kombinácia viacerých faktorov: Asi je to príliš intelektuálny spôsob trávenia času s oveľa menším počtom divákov, ktorí sa nepohybujú v uzatvorenom areáli. Náš festival trvá týždeň, premietame v deviatich priestoroch. Veľké spoločnosti asi nemajú pocit, že je to podujatie, kde sa oplatí investovať.
Koľko filmov ste videli v kine za posledné dva roky?
Presné číslo neviem, ale je jasné, že to bolo menej než pred pandémiou. Aj ja pozerám veľa vecí inak než v kine, čo ma, samozrejme, hnevá.
Pred pandémiou mali kiná na Slovensku veľmi vysokú návštevnosť. Vrátime sa tam?
Na Slovensku sa ročne pred pandémiou predávalo okolo 56 miliónov lístkov, čo bol veľmi zdravý stav. Kino bolo najvyhľadávanejším spôsobom trávenia voľného času v rámci kultúrnej ponuky – ak by sme zrátali lístky do divadla alebo do galérií, nedá sa to porovnať. Pandémia kiná zatvorila na viac než polovicu dní v roku a to sme logicky videli aj na číslach. Bolo by to, samozrejme, iné, keby kiná ostali otvorené a ľudia by vyhodnocovali risk, či do kina pôjdu alebo nie. Tento rok to zatiaľ vyzerá tak, že by sa mohlo predať vyše 4 miliónov lístkov; vzďaľujeme sa teda od hrôzy, ktorá tu bola. No neviem, či sa niekedy podarí zopakovať to, čo sa dialo v rokoch 2018 a 2019, ktoré boli výnimočné aj v súvislosti s návštevnosťou slovenských filmov.
Čo by sa muselo stať, aby opäť na slovenské filmy prišlo milión divákov?
Vždy je to najmä o filmoch. Funguje v tom však zvláštny paradox: aj slovenská kinematografia vie robiť návštevnosť, no kvalitné filmy, ktoré nás reprezentujú na zahraničných festivaloch, majú zväčša priam zúfalú návštevnosť. Aj preto sme tu my – snažíme sa im pomáhať. Len jeden príklad: vlani otváral Cinematik film Cenzorka Petra
Kerekesa. Jeho tvorcovia prišli priamo z festivalu v Benátkach, kde vyhrali cenu za najlepší scenár. V kinách po Slovensku ho videlo len 1500 ľudí.
Myslíte si, že môže prísť k zatváraniu kín?
Nie. A ak – tak nie vinou pandémie. Keď sa pozrieme na aktuálnu návštevnosť, štatistiky európskych kín ukazujú, že diváci sa vracajú. Oveľa väčšie problémy však môžu spôsobiť dve veci: krach a rastúce ceny energií. Kiná sú obrovskými spotrebiteľmi – sály treba vykúriť, spotrebujú veľa elektriny. To sa zrejme prejaví na cene lístkov, a to možno povedie k nižšej návštevnosti. Ak ide o Bratislavu – neviem, či je aktuálny stav multiplexov udržateľný. Povedal by som, že minimálne jeden to neprežije – a ak prežije, tak bude musieť byť výrazne dotovaný.
Pandémia posilnila streamovanie. Sledujeme doma iné filmy než v kine?
Áno, je to definované už tým, aké filmy streamingy ponúkajú – ale aj tým, ako si z nich ľudia vyberajú. Niektoré streamingy ponúkajú aj kvalitné festivalové filmy – napríklad HBO, ktoré sa venuje európskej kinematografii. Len neviem, koľko ľudí tam dokáže nájsť dánske, švédske či ukrajinské filmy, ktoré mali premiéry v Benátkach alebo v Berlíne. Sám som zvedavý, ako sa to vyvinie; existuje tlak na to, aby sa na stream dostali aj víťazné filmy z festivalov – potom budú mať podujatia ako Cinematik problém, lebo naši diváci sú informovaní a radi nám vytknú, ak nájdu v programe niečo, čo si môžu pozrieť aj doma.
Takzvané artové filmy, ktoré vyhrávajú na svetových festivaloch, majú výrazne nižšiu návštevnosť. Čím to je?
Myslím, že je za tým viacero vecí; jednou z nich je zrejme zmena demografie. Keď som pred 30 rokmi prišiel do filmového klubu, tak na Tarkovského prišlo 700 – 800 ľudí, no ich deti na také filmy nechodia. Druhým dôvodom je podľa mňa to, že táto krajina vychováva mladých ľudí tak, aby z nej odišli. Odliv kritickej masy, pre ktorú tento typ akcií je, je viditeľný. Oveľa nižší záujem vidím aj v prostredí vysokých škôl humanitných odborov. Tento typ diel ich zaujíma oveľa menej ako pred desiatimi rokmi. Môže to byť tým, že inak trávia voľný čas, majú streamy, ale možno je za tým aj to, že k tomu nie sú vedení a nemajú dostatok informácií.
Ako to vnímate, keď sa sám roky intenzívne venujete popularizácii filmov?
Smutne. Akoby som nič neurobil, lebo sa to neprejavuje v merateľných výsledkoch. Nemyslím si, že by som mal prehnané ambície; uvedomujem si, že ak v sále motivujem päť ľudí z päťsto, aby o filme uvažovali inak než doteraz, tak je to dobré. Kvalitných filmov sa u nás stále mnohí úplne neopodstatnene boja. Samozrejme, ak skočíte od Transformerov alebo Spidermana k Trojuholníku smútku (tohtoročnému víťazovi festivalu v Cannes), môže sa vám stať, že narazíte, ale aj preto vždy odporúčam rôzne „medzikrokové filmy“, ktoré sú dobré a veľmi prístupné. Často sú to aj dobré komerčné filmy, ako napríklad Americká krása od Sama Mendesa. Jeden zlý zážitok nemusí znamenať, že všetky artové filmy budete vnímať ako pomalé, nudné a ťažko zrozumiteľné, čo je najčastejšia výčitka, s ktorou sa stretávam. U nás je, žiaľ, veľká skupina ľudí, ktorí sa takýmto filmom priam programovo vyhýbajú. Niektorí prevádzkovatelia filmových klubov mi vravia, že ak má film na plagáte uvedené, že vyhral na nejakom festivale, automaticky to znamená menej divákov.
Aj slovenská kinematografia vie robiť návštevnosť, no kvalitné filmy, ktoré nás reprezentujú na zahraničných festivaloch, majú zväčša priam zúfalú návštevnosť.
Aj streamingy predsa po
núkajú dobré filmy – a napokon aj množstvo seriálov, ktoré kvalitou v posledných rokoch výrazne napredovali. Neplatí, že dobrý seriál pritiahne k dobrému filmu?
Nie, aj dobrý seriál pritiahne zväčša len k ďalšiemu seriálu. A treba dodať, že okrem tých kvalitných je tam aj množstvo braku. Nedá sa povedať, že by seriály kinematografii nepomáhali, ale pribúda ich neúrekom a ľudia majú pocit, že musia vidieť všetky, o ktorých sa práve hovorí. Neuvedomujú si pritom, ako veľa času im to berie. Za jednu sériu seriálu si pozriete aj päť filmov. Navyše aj na základe toho, na aké filmy ľudia chodia do kín, sa mi zdá, že hodnota filmu sa devalvovala na zábavnú rovinu. Akoby sa z neho stratila umelecká hodnota, ktorá dokáže to najkrajšie – núti nás rozmýšľať. Namiesto toho chodíme na filmy, ktoré konzumujeme.
Najväčším trhákom leta bol v kinách Top Gun: Maverick, ktorého tvorcovia boli v Cannes, no zároveň zlomil rekordy v kinách po celom svete.
Myslím, že to nikto nečakal, a z marketingového hľadiska to bol veľký úspech, o ktorom by sa dalo hovoriť. Ak ide o návštevnosť, do kín sa podľa mňa vrátila najmä generácia dnešných päťdesiatnikov, ktorí videli prvý film pred tridsiatimi rokmi. Pre mňa je však Top Gun ukážkou toho, čo dnes stačí na divácky – a, žiaľ, aj kriticky – prijateľný, dobrý komerčný film. Som presvedčený, že pred tridsiatimi rokmi by u kritiky neobstál. Lenže fakt je i ten, že ak ho porovnáte s ďalšou aktuálnou ponukou multiplexov, tak popri nich bol aj Top Gun dobrý.
Sú slovenskí filmári a filmárky zmierení s tým, že vonku ich filmy oceňujú a doma si ich diváci nevšímajú?
Nemyslím. Zároveň treba medzi nimi rozlišovať, lebo aj u nás sú tvorcovia, ktorí ašpirujú na vysoké čísla. Romantické komédie dokážu do kín aj dnes pritiahnuť 50– až 100-tisíc divákov. Na filmy Sviňa a Únos prišlo množstvo mladých ľudí, oba mali návštevnosť okolo 300– až 380-tisíc divákov, čo sú na naše pomery priam šialené čísla. Rozdiel je momentálne v tom, že kým „evitovky“a rodinné filmy typu Mimoni a Labková patrola stále lákajú desaťtisíce, artová domáca či zahraničná produkcia má takmer nulové čísla, česť výnimkám. Na Správu prišlo 40-tisíc divákov, čo je na tento typ filmu dobré číslo. Ale ak sa pozrieme na počet premiér domácich filmov v pomere k divákom, tak to je žalostné. Dokument Láska pod kapotou sa dostal do hlavnej súťaže vo Varoch ako jediný dokument popri hraných filmoch, čo je veľká vec, a projekcie boli vypredané. U nás ho v kinách videlo do 2-tisíc ľudí.
Pre niekoho by bola relevantná otázka, či máme naďalej podporovať vznik filmov, keď ich doma nikto nepozerá.
Áno, je to dobrá a ťažká otázka. Bez Audiovizuálneho fondu by dnes na Slovensku žiaden film nevznikol, nedá sa to. Možno jedine v tom prípade, ak človek robí výsostne komerčný film, ktorý má svojho súkromného sponzora – čo je tiež náročná práca. Ak by sme vznik filmov, ktoré majú ambíciu uspieť vo svete, nepodporovali, žiadne by nevznikli, a tak by neexistovalo ani tých zopár domácich filmov, ktoré dokážu nakopnúť mladých ľudí uvažovať inak – a to by bola veľká škoda. Urobiť film je dlhá a náročná práca s neistým výsledkom. Sám si neviem predstaviť, že by som päť rokov robil na filme, ktorý potom na Slovensku uvidí 600 divákov. Potom je jedinou nádejou na satisfakciu, že si ho všimnú zahraničné festivaly, na ktorých sa Slovensko odprezentuje. A potom už len tvorca dúfa, že jeho film neuvedú v televízii o tretej ráno, ale aspoň o desiatej večer, aby ho dopozeralo aspoň 30– či 50-tisíc divákov.
Cinematik venoval celú sekciu slovenským filmom. Na ktorý ste sa najviac tešili?
Veľmi sa teším, že sme uviedli Piargy. Je to ponor do prostredia malebnej slovenskej dediny, aký sme si konečne zaslúžili. Odohráva sa v rokoch 1938–39 v Banskej Štiavnici, je čiernobiely a demaskuje všetko, čo máme zafixované ako malebné vidiecke prostredie s drevenými domčekmi a krojmi. Za nimi sa totiž skrývajú osudy žien, ktoré v čase patriarchátu prechádzali fyzickým a psychickým násilím, nemali žiadne slovo ani postavenie. Je to naozaj výborný film, no neviem odhadnúť, koľko ľudí naň na Slovensku príde.
Podobnej téme sa venuje aj Svetlonoc Terezy Nvotovej, ktorá vyhrala festival v Locarne. Ako ju prijmú doma?
Tereze Nvotovej sa už pri filme Špina podarilo pritiahnuť 50-tisíc divákov, lebo dokázala osloviť množstvo mladých dievčat a žien, ktoré si ho prišli pozrieť. Verím, že aj Svetlonoc bude úspešná, i keď to asi nebude také vysoké číslo; odhadujem 10-tisíc. V Svetlonoci sa jej podarilo veľmi zrozumiteľne prostredníctvom metafory hovoriť o útlaku žien, ktoré požadujú úplne normálne veci ako rovnocenné postavenie, no spoločnosť to dodnes nepripúšťa. O tom istom sú v podstate aj Piargy. Svetlonoc má fantastický názov aj vizuál. Takto si predstavujem profesionálnu prácu, ktorá má obstáť na zahraničných festivaloch. Ale ak by som mal povedať, na ktorý film z našej domácej sekcie sa teším úplne najviac, tak je to film Slovo Beaty Parkanovej, ktorý ide tento týždeň aj do slovenských kín. Hovorí o udalostiach v roku ’68 a pre mňa je to najlepší československý film tohto roka, ak nie posledných piatich. Je to neuveriteľne moderný film – má asi päťdesiat strihov, no aj keď sa kamera nehýbe, je nesmierne dynamický. Rok ’68 nám ukazuje spôsobom, aký sme doteraz nevideli. Ani v Pelíškach neprejde tank, ale tu sa ide ešte viac dovnútra psychiky. Film ukazuje, čo sa deje v mozgu človeka, ktorý sa tak veľmi bojí, až sa začne rozsypávať.
Čo ďalšie nás ešte tento rok čaká v kinách? Čo by mohlo byť zaujímavé?
V októbri sa začne premietať Čierne na bielom koni (réžia Rasťo Boroš), čo je vtipný film, ktorý viac funguje, ako nefunguje. Veľmi zvedavý som na film Slúžka Mariany Čengel-Solčanskej, inšpirovaný románom Hany Lasicovej, ktorá na filme spolupracovala. A mimoriadne zvedavý – hoci viac z hľadiska diváckeho potenciálu, než z hľadiska kvality – som na Jakubiskovu Perinbabu. Uvidíme, či ľudia prídu do kina alebo budú čakať, že to niektorá z televízií uvedie na Štedrý večer.
RTVS v septembri uviedla nové dokumentárne seriály – Môj emigrant a ŠtB: Prísne tajné. Čo na ne hovoríte?
Sú to dobré a dôležité projekty, ktoré RTVS má robiť. Práve preto som aj proti tomu, aby sa zrušili koncesionárske poplatky. Bez podpory verejnými zdrojmi by takéto projekty nevznikli, komerčné televízie tento typ programov nikdy robiť nebudú. Navyše to dáva príležitosť a priestor mladým režisérom a režisérkam. Naša kinematografia má silné zastúpenie režisérok, no keď sa na ne pýtam počas kvízov, ľudia často nevedia povedať ani jediné meno. A pritom sú to práve ženy, ktoré dosahujú také úspechy na festivaloch alebo v návštevnosti kín, že by sme k nim ťažko hľadali mužský náprotivok.
Som proti tomu, aby sa zrušili koncesionárske poplatky. Bez verejných zdrojov by projekty ako Štb: Prísne tajné a Môj emigrant nevznikli. navyše to dáva príležitosť a priestor mladým režisérom a režisérkam.