Nakrútil film o Bowiem, skoro ho to stálo život
Moonage Daydream je prelomový hudobný dokument, ktorý posunul hranice tohto žánru
Americký filmár Brett Morgen chcel robiť dokument o slávnom britskom spevákovi ešte počas jeho života. Obaja sa stretli už v roku 2007, ale nedopadlo to dobre. Režisér predstavil svoj nápad na roadmovie, ale Bowiemu sa vôbec nepozdával. Medzi rečou ho zvozil aj za jeho starší film Chicago 10 a nakoniec mu položil otázku, ktoré albumy z jeho tvorby má rád. Morgen mu povedal, že žiadna z jeho nahrávok po roku 2003 mu nič nehovorí, a bolo vymaľované. Z projektu nič nebolo.
Morgen sa medzitým pustil do dvoch ďalších hudobných dokumentov. Crossfire Hurricane o rannej ére Rolling Stones a Cobain: Montage Of Heck dopadli nadmieru výborne, podobne ako film Jane o antropologičke Jane Goodallovej, no režiséra myšlienka na film o svojom hrdinovi nikdy neopustila.
SPEVÁK SÁM O SEBE
David Bowie v januári 2016 zomrel. Pred smrťou stačil povedať svojmu manažérovi, že by bolo fajn, keby z jeho bohatého archívu vznikol nejaký zaujímavý dokument, no nemal záujem o žiadne filmárske klišé na spôsob hovoriacich hláv. Práve vtedy opäť vstúpil do hry Morgen s víziou nového typu hudobného dokumentu pre kiná IMAX a nakoniec dostal zelenú. Myslel si, že celé pozretie filmového materiálu mu zaberie štyri mesiace, no nakoniec mu to trvalo dva roky. Medzitým vyčerpal celý rozpočet a musel prepustiť všetkých spolupracovníkov, pretože nemal na výplaty. V editácii pokračoval sám a drel šestnásť hodín denne.
Nakoniec dostal infarkt. Jeho srdce sa na tri minúty zastavilo a týždeň strávil v kóme. Keď sa konečne prebudil, postupne si uvedomil, že to prehnal. Vždy pracoval až na hranici svojich možností, často do úplného vyčerpania, ale bolo to prvýkrát, čo ho zradilo jeho vlastné telo. V nemocnici si uvedomil veľa vecí, myslel na svoju rodinu, na svoju smrteľnosť a prácu, ktorú mal za sebou.
Keď sa k dokumentu vrátil, pochopil, že na to musí ísť úplne inak. Pôvodne chcel, že jeho Moonage Daydream bude veľký cinematický kaleidoskop obrazu a hudby. Mal z čoho vyberať. Bowie bol známy tým, že obrazová a výtvarná zložka bola podstatnou súčasťou jeho koncertov a klipov, no režisér sa rozhodol ísť ešte hlbšie.
„Nie je to film o Davidovi Bowiem. Nie je ani o Davidovi Jonesovi. Je to Bowie v citáciách. Je myslený ako zrkadlo, čiže každý človek v publiku môže vidieť vlastného Bowieho a zamyslieť sa nad vlastným životom. Najvzrušujúcejšou vecou pre mňa je ísť na film o Davidovi Bowiem a učiť sa pri tom byť lepším rodičom alebo žiť spokojnejší život,“povedal pre NME režisér.
Základ filmu postavil na audio stopách rozhovorov, ktoré spevák poskytol v rôznych etapách kariéry, a skombinoval ich so zábermi z koncertov, videoklipov, divadelných predstavení alebo starých dokumentov.
Celé je to koláž, v ktorej sa spevák rozpráva sám so sebou naprieč časom. Chronológia jeho života je zachovaná, dokument sa začína jeho mimozemským Ziggy Stardustom a končí Lazarom na smrteľnej posteli, všetko medzitým je zaujímavá hra, kde neplatia zaužívané pravidlá.
Napríklad vo filme je scéna z klipu Blackkstar, no nad ňou znie pieseň Hallo Spaceboy z albumu Outside, ktorý vznikol o dekádu skôr. Na inom mieste spevák rozpráva, že po berlínskych experimentoch v druhej polovici 70. rokov minulého storočia chcel robiť ľahšie stráviteľnú hudbu. Jeho slová nakoniec potvrdzujú zábery z turné k jeho nasledujúcemu komerčne úspešnému albumu Let’s Dance. Film skáče medzi jednotlivými obdobiami a napriek tomu, že život Bowieho je dobre zmapovaný, ponúka úplne nový pohľad, ako sa pozrieť na jeho tvorbu.
NECELÝCH 500 ĽUDÍ
Moonage Daydream je prelomový hudobný dokument, ktorý
Nie je to film o Davidovi Bowiem. Je myslený ako zrkadlo, čiže každý človek v publiku môže vidieť vlastného Bowieho a zamyslieť sa nad vlastným životom.
posunul hranice tohto žánru. Film nás vtiahne do spevákovho sveta a často máme pocit, že sa ocitáme priamo v jeho hlave a počujeme jeho vnútorný hlas. To všetko je umocnené úžasnými piesňami a možnosťami kín IMAX.
Bowieho umelecký život bol nesmierne bohatý, no Morgen správne vytušil, že nemusí vyrozprávať celý jeho príbeh. Zameral sa len na to, čo považuje za dôležité pre pochopenie jeho osoby. Nenájdete tu napríklad spoločné nahrávanie hitu Under Pressure s Queen, nie sú tam skladby z comebackového albumu The Next Day (2013) a úplne chýba aj jeho rocková epizóda so skupinou Tin Machine.
Niežeby to nebolo dôležité, ale o tento druh filmu Morgenovi nikdy nešlo. Ak chce niekto fakty, nech si pozrie Wikipediu. Preto sa napríklad dokument vracia k divadelnej hre The Elephant Man, kde Bowie hral hlavnú postavu. Z odstupu síce vyzerá táto hra len ako nedôležitá epizóda jeho života, no filmár ukazuje, že práve tu môže divák objaviť kľúč k jeho multidimenzionálnej osobnosti, v ktorej sa okrem speváka skrýval herec, mím alebo výtvarník. Aj z týchto polôh čerpal nápady pre svoju hudbu.
O Bowieho živote bolo v poslednom čase nakrútených viacero zaujímavých dokumentov. Sú tu filmy, ktoré zaznamenávajú dôležité etapy jeho života – David Bowie: Five Years (2013) a The Last Five Years (2017), či snímka o jeho ceste k sláve Finding Fame (2019). No ani jeden z nich sa nedostal pod kožu tak ako Moonage Daydream.
Vďaka nemu dokážeme pochopiť a zároveň precítiť, prečo si v prvých rokoch úspechu vytvoril vlastné alter egá. Jeho Ziggy Stardust alebo Thin White Duke boli maskami, ktoré mu umožnili komunikovať s publikom. Každú masku po čase zahodil a prišiel s novou, pretože akákoľvek úžasná kreácia nakoniec v živote umelca vedie do slepej uličky, až nakoniec našiel spôsob, ako vystúpiť na pódium a byť sám sebou.
O jeho osobnom živote sa tu veľa nedozvieme. Prvá žena nie je spomenutá, druhá len letmo a deti vôbec. Vo filme je miesto len pre jeho brata, ktorý ho veľmi ovplyvnil, no trpel vážnou psychickou chorobou. To, že nakoniec spáchal samovraždu, film už nespomína, pretože Moonage Daydream je predovšetkým o hľadaní, o objavovaní, tápaní a životných lekciách. Pre fanúšikov je pastvou pre uši a oči, pretože okrem známych vecí obsahuje aj kopec nezverejneného materiálu, ako napríklad zábery z londýnskeho koncertu z roku 1978, ktorý doteraz ležal v archívoch. A pre kreatívnych ľudí je inšpiráciou, čo znamená byť umelcom.
V západnom svete má film veľký úspech, nie však u nás, kde ho počas otváracieho víkendu videlo v 35 kinách necelých 500 divákov. V najväčšej bratislavskej IMAX sále bolo v nedeľu len desať ľudí. Ako sa pozerať na toto číslo? Znamená to, že film na naše pomery videlo dostatok ľudí, alebo je to žalostne málo? Skôr to druhé.
Brett Morgen režisér