Smrť Bruselu, nech žije Budapešť!
Týždeň v práve Rada Procházku: 1. Únia proti Maďarsku, Únia za Maďarsko. 2. Sociálna psychiatria. 3. Kanadské žartíky poslancov
1. ÚNIA PROTI MAĎARSKU, ÚNIA ZA MAĎARSKO
Poslanec Fico sa nechal počuť, že ak by bol premiérom, úniové „sankcie“voči Maďarsku by vetoval. Asi až na mieste by ho teda zaskočilo, že onen návrh sa vetovať nedá, pretože v Rade podlieha hlasovaniu kvalifikovanou väčšinou.
Toto je však v celom doterajšom príbehu možno ten najneškodnejší omyl. Sú aj iné, a to dokonca na oboch stranách.
Vybavme najskôr suverenistov, ktorí sa predbiehajú, kto z nich sa skôr a hlasnejšie prihlási k ochrane maďarskej (a teda údajne aj našej) zvrchovanosti. Na úvod možno až príliš osobná anekdota.
Koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov posielali autorovi rodičia svoje tri deti do školy s občasnou päťkorunáčkou do Fondu solidarity. Doma sa k tomu dali započuť rôzne výklady, ale oficiálne to išlo na jedlo a hračky pre chudobné africké deti. To, čo sme v rodine za tie roky na tento účel povinne vyzbierali, vydalo dokopy možno na jednu krabicu nábojov pre angolských „partizánov“.
Švédsky daňovník si dnes možno hovorí čosi podobné. Z príjmu mu štát vezme viac ako polovicu, a z toho, čo mu vezme, pošle cez Brusel časť aj do Maďarska. Nie je to veľa, za celý produktívny život prispeje Orbánovmu zaťovi tak na jednu poriadnu večeru v slušnom hoteli, pravdepodobne jeho vlastnom. Ale azda si kladie otázku, či sa to takto patrí, keď príjemcov svokor snová plány, ako sabotovať skutočné pokusy o skutočnú ochranu suverenity a ako sa zdekovať hneď, keď by do kohéznych fondov mali začať prispievať, nielen z nich čerpať.
Čo má, prosím pekne, požiadavka na veľkorysé financovanie nevraživo naladeného režimu spoločné s jeho nezávislosťou? Aká kohézia sa tým zveľaďuje? V čom má pestovanie návyku na prísun cudzích peňazí posilniť kohokoľvek slobodu?
Lenže toto je tiež zjednodušenie. Ono to v istom zmysle nie sú úplne cudzie peniaze, preto sa volajú kohézne fondy. Podstata spočíva v tom, že dnes už existuje mechanizmus, ktorý ich distribúciu podmieňuje efektivitou kontroly účelov a spôsobov ich použitia. V jednoduchšej vetnej skladbe, Únia chce mať záruku, že sa nerozkradne viac, ako je nevyhnutné, a ak by predsa len áno, tak aspoň nie beztrestne. A Komisia pochybuje, že Budapešť jej dnes takéto záruky dáva.
Zároveň však robí všetko pre to, aby sa priamej konfrontácii vyhla. Orbánova vláda dostala dva mesiace na to, aby preukázala, že jej reformný plán boja proti korupcii tieto záruky zlepšuje. Komisia plán vyhodnotí a až na základe tohto hodnotenia sa návrh na redukciu fondov dostane na decembrové zasadnutie Rady. (Pripomienka poslancovi Ficovi: hlasuje sa kvalifikovanou väčšinou, veto neexistuje.)
V skratke, nedeje sa žiadna šikana, a už vôbec nie ideologická. Všetko je to stiahnuté korzetom veľmi prísnych pravidiel, ktorých dodržanie v konečnom štádiu posúdi Súdny dvor. Právnicko-úradnícka mašinéria bruselského typu par excellence. Asi to nie je esteticky atraktívne a žiadny nový Delacroix z toho nebude, ale je to výrazne lepšie ako čisto politická konfrontácia.
Bruselskými kuloármi sa pritom šíri šepot, že je to celé najmä gesto voči tej časti verejnosti, ktorá má plné zuby finančnej podpory režimu čoraz zjavnejšie pôsobiacemu ako Putinov výsadok. No aj gesto, ale hlavne trik, a to v tom zmysle, že práve tento krok má zabezpečiť politickú priechodnosť pre schválenie maďarského Plánu obnovy, ktorému Komisia ako jedinému nedala zatiaľ pečiatku.
To už je právne aj politicky príliš zložitá téma na to, aby sme ju rozobrali v tejto rubrike, ale na pár viet smerom k vlastnej eurofilnej bubline tu priestor máme.
Hlasom volajúcim po radikálnej reakcii na Orbánove pokusy o sabotáž sa síce dá rozumieť, ale pozrime sa dnes napríklad na Balkán (všetci proti všetkým), na južný Kaukaz (Arménsko napadnuté Azermi) alebo na stredoázijské „republiky“(Tadžikistan proti Kirgizsku, Taliban proti Uzbekistanu) a vidíme, že mocenské vákuum si vždy pýta náhradu a ponúka k eskalácii. Domáhať sa vo vzťahu k Orbánovmu režimu riešenia typu „buď budeš s nami, alebo pôjdeš von“môže byť lákavé pre revolučných romantikov, ale bez Maďarska v Únii a/alebo v NATO by mal ťažký priekak celý región, a Slovensko možno prvé a najviac.
2. SOCIÁLNA PSYCHIATRIA
Halloween je až o šesť týždňov, ale prieskumy ponúkajú každý týždeň nový horor. (V Česku, ktoré sa pohoršovalo nad Slovenskom pre TEN prieskum, je Okamurova SPD preferenčne silnejšia ako ODS a Babiš má viac než dvakrát toľko, takže ak si niekto zaslúži súcitný úškrn, sú to práve starší bratia.)
Relatívne výrazná väčšina ľudí tu vraj preferuje autoritársky režim. Pre človeka, ktorý sa celý profesionálny život zaoberá štátovedou a sociálno-psychologickými východiskami práva, je to ponuka na dlhý traktát o tom, čo všetko taký režim predstavuje, ale odoláme jej.
Obmedzíme sa na heslovité poznámky. Silného lídra nehľadiaceho na obmedzenia sklerotickej demokracie si žiada krajina, kde sa viacerí renomovaní právnici podpísali pod haagsku žalobu, že plošné testovanie bolo zločinom proti ľudskosti. Kde si z protipandemických pravidiel robil srandu úplne každý. Kde by prípadné povinné očkovanie odsabotovali aj mnohí lekári. Kde sa ľudia pre povinnosť dať si v obchode rúško boli schopní pobiť. Kde sa vždy dodržiavalo len to, čo sa komu chcelo.
Hej, je to trochu prehnané, ale v zásade to sedí. Pevnejšiu ruku si pýta národ, ktorý sa išiel zblázniť, keď sa len na chvíľu, náznakom a v smiešnom kŕči zovrela v päsť.
V menej autoritárskom vydaní, než je toto, by sme možno mali ambíciu oprieť odhad o nejaké dáta, ale dnes ho ponúkame bez zábran. Za tvrdšiu formu vlády pléduje na Slovensku kvantum ľudí, ktorí ešte nedávno pred pravidlami uprednostňovali ich výklad potulnými šarlatánmi a zhora nadiktované obmedzenia vlastného pohodlia označovali za diktatúru. V autoritárskom režime by si teraz… no nič, všeličo iné by robili, než čo robia dnes.
Niežeby im autor takúto skúsenosť nedoprial, ale keďže tu žijeme vedľa seba, bude dúfať, že po nej budú aj naďalej túžiť márne.
3. KANADSKÉ ŽARTÍKY POSLANCOV
Na internete sa občas objavia fotografie nejakého produktu, kde je v časti zloženie, varovanie a návod na použitie úplne na spodku tým najmenším písmom napísané „dočítali ste to až sem, lebo ste si na WC zabudli vziať smartfón, že?“Tak si predstavte, že rovnaký fór sa poslancom podarilo prepašovať do dôvodovej správy k návrhu dôležitej novely ústavy. Píšu, že prvým dôvodom na zmenu ústavy je sľub Borisa Kollára, že ju predloží.
Pri takmer pol druha stovke návrhov zákonov je sympatické, že niekto skúša, či dávame pozor, ale táto téma má aj svoju vážnu podobu. K nej niekoľko drzých žartov už čoskoro.
Hej, je to trochu prehnané, ale v zásade to sedí. Pevnejšiu ruku si pýta národ, ktorý sa išiel zblázniť, keď sa len na chvíľu, náznakom a v smiešnom kŕči zovrela v päsť.