Ochranca civilizácie

Boj predsedu Sme rodina proti progresivizmu a liberalizmu nie je veľmi pragmatický

Okrem lídra v koalícii sa Borisovi Kollárovi podarilo urobiť zo seba aj lídra slovenského konzervativizmu. Je to smutné asi tak, ako keď sa za liberálov vyhlasovali politici, ktorí len pár rokov predtým pomáhali na vrchol Mečiarovi, alebo keď sa za sociálneho demokrata vydával Robert Fico, ktorý dávno pred príklonom k extrému dôsledne ignoroval všetky témy, čo zaujímali „socdem“všade na západ od našich hraníc.

Kollárova autointronizácia prebehla v druhom ročníku Konzervatívneho summitu v starej budove NR SR. Tam predseda Sme rodina okrem iného povedal, že presadzuje do verejných funkcií konzervatívnych odborníkov. Dôležitejšie však bolo jeho vymedzenie sa voči progresivizmu. Podľa vlastných slov „chráni konzervatívne orientovaných ľudí a kresťanov pred šikanovaním zo strany progresívnych a liberálnych médií a elít“a chce poraziť „netolerantných progresívcov“, pretože chce „na Slovensku, ale i v Európe slobodu a úctu k tradíciám, na ktorých naša spoločnosť a civilizácia vyrástla“.

Vymedzovanie sa proti ideológii, ktorú človek nezastáva, je v poriadku, ale na spomínaných slovách sú čudné minimálne dve veci. Po prvé, slovenský progresivizmus je taký slovenský, to znamená, že je tak desať rokov za Kaliforniou. Možno o tom sníva, ale zatiaľ nikomu nenúti používanie „preferovaných zámen“, nehovorí o tehotných osobách, nemá za sebou „woke“excesy, ako je snaha prestať financovať políciu či vyhadzovanie mŕtvych bielych mužov z učebníc. Kollárovo varovanie pred progresivizmom je asi také plné predsudkov ako povolebné obavy, že na Slovensku prídu pogromy proti homosexuálom.

Po druhé, boj proti progresivizmu a liberalizmu nie je ani veľmi pragmatický. Vo všetkých slovenských ako-tak reformných vládach zasadali konzervatívci aj liberáli, dvakrát dokonca postkomunisti. Iste, sú témy, kde sa možno nikdy nezhodnú, ale robiť z tých druhých strašiaka v situácii, keď polovicu hlasov môžu získať starí i obrodení smeráci a starí i prefarbení fašisti, nedáva veľký zmysel. Naopak, dnes by sa viac hodilo ukázať, že spolu dokážu vychádzať a nachádzať prieniky.

Nemusí to byť až také ťažké. Veď napríklad v civilizačnej otázke vojny na Ukrajine a ukotvenosti na Západe zastáva Boris Kollár podobné stanovisko ako progresivisti a liberáli a, naopak, zásadne sa líši od tých konzervatívcov, čo aj po všetkých jeho zverstvách chápu viac Rusko ako Kollárovu „slobodu a úctu k tradíciám, na ktorých naša spoločnosť a civilizácia vyrástla“.

Slovenský progresivizmus je taký slovenský, to znamená, že je tak desať rokov za Kaliforniou.