Tajný život tajomstiev
Štúdie naznačujú, že na tajomstve nie je škodlivé to, že ho musíte skrývať, ale to, že s ním musíte žiť
Frank Warren začal tajomstvá zbierať z úplne prozaického dôvodu: jednoducho sa nudil. „Vyzývame vás, aby ste sa anonymne zapojili do umeleckého projektu. Vaším tajomstvom môže byť niečo, čo ľutujete, váš strach, zrada, túžba, priznanie alebo poníženie z detstva,“napísal Warren v roku 2004 na tritisíc pohľadníc a ako adresáta uviedol samého seba. Následne ich rozdal náhodným okoloidúcim pred vchodom do metra vo Washingtone.
Prvé odpovede mu do poštovej schránky začali prichádzať už o niekoľko dní.
„Hovorím svojej manželke, že nechcem, aby si dala implantáty. Klamem,“napísal Warrenovi jeden z prvých prispievateľov a k pohľadnici priložil kreslený obrázok procesu zväčšovania ženských pŕs. „Keď sa v kostole iní ľudia modlia, ja skloním hlavu a premýšľam nad tým, čo budú dávať v telke,“napísal niekto fialovou fixkou trochu detským písmom. „Hovorím ľuďom, že som ateista, ale verím, že pôjdem do pekla,“priznal zase tretí prispievateľ a na pohľadnicu nalepil strašidelnú repliku maľby zachytávajúcu utrpenie vo večných plameňoch.
Prešli takmer dve desaťročia a do Warrenovej iniciatívy PostSecret už prispievajú ľudia zo všetkých kútov sveta. Pravidlá sú stále rovnaké: zaslať môžete iba také tajomstvo, ktoré ste ešte nikdy nikomu nepovedali, a musíte byť stopercentne úprimní. Frank Warren sa už dnes rozhodne nenudí – anonymné odkazy, ktoré mu ľudia posielajú, pozorne skenuje a publikuje na svojom blogu, Facebooku či Instagrame, v knihách aj na výstavách.
Čítaním zhromaždených priznaní, ktoré nikdy neboli vyslovené nahlas, by sa dali stráviť hodiny; tajomstiev, s ktorými sa ľudia za tie roky zverili, sú totiž tisíce. Niektoré sú úsmevné či vyslovene smiešne, iné trpké či smutné. Anonymný barista sa priznáva, že keď ho zákazník naštve, schválne mu pripraví kávu bez kofeínu. Iní prispievatelia však píšu, že svoju spriaznenú dušu našli až po tom, čo si vzali niekoho celkom iného, že takmer mali dieťa s človekom, ktorý podvádzal manželku, alebo že stále majú na Facebooku v priateľoch človeka, ktorý ich znásilnil.
Pri pohľade na zbierku sa človeku v hrudi rozvibruje pocit akéhosi hlbokého dojatia. Strach, obavy a bolesť, niekedy však i tajná radosť, súkromné potešenie a intímna túžba – presne tieto pocity robia ľudí ľuďmi.
Zároveň sa však nedá ubrániť znepokojivej myšlienke. Tajomstvá sú všade. A to, že o nich vo svojom okolí nevieme, možno znamená iba to, že sme to práve my, pred kým zostávajú skryté.
DVA ŽIVOTY
Ako prvé si na Adamovi pri stretnutí všimnete zarážajúci paradox: oblečené má síce veselé tričko s vtipným obrázkom, z tváre sa však na vás dívajú hlboké smutné oči. „Keď sme sa začali stretávať, mal som sedemnásť rokov. On o vyše dvadsať viac,“rozhovorí sa mladík v jedno horúce augustové popoludnie v kaviarni v centre jedného z krajských miest, kde z reproduktora znejú hity zo začiatku tisícročia a veselí čašníci vtipkujú za barom pri príprave limonád.
„On“je jeho bývalý učiteľ zo základnej školy, a ako Adam vysvetľuje hneď na začiatku, pokým bol jeho žiakom, žiadny vzťah medzi nimi neexistoval. Muži sa zblížili, až keď Adam študoval na gymnáziu. V súkromí práve prechádzal ťažkým životným obdobím a pomoc mu ponúkla bývalá učiteľka zo základnej školy. Jedného dňa na stretnutie priviedla aj svojho kolegu, Adamovho budúceho priateľa.
„Najskôr sme sa stretávali všetci, postupne sme sa však začali vídať iba my dvaja. Väčšinou sme jazdili autom – niekedy ma vyzdvihol, niekedy som šiel ja za ním. Jazdili sme po benzínkach, rozprávali sa v aute. A tam už začalo prebiehať niečo zvláštne,“ pokračuje Adam tichým hlasom. Už na prvý pohľad je zjavné, že preňho nie je jednoduché o téme hovoriť – ruky má preložené, ramená vytiahnuté vysoko k ušiam a pohľadom blúdi po klimatizovanej kaviarni.
Obaja muži chceli, aby ich vzťah zostal tajomstvom. Prvým dôvodom boli obavy o pracovné miesto Adamovho priateľa. K jeho vzťahu s mužom, ešte k tomu s výrazne mladším bývalým žiakom, by sa učiteľský zbor v malomeste pravdepodobne nepostavil pozitívne. Adam i jeho partner sa báli, že by mu prácu znepríjemnil tak veľmi, až by z nej musel odísť.
Druhým dôvodom však bola aj Adamova osobná preferencia. Nebol pripravený na to, aby sa o jeho vzťahu s mužom hovorilo verejne. V tom čase ešte iba preskúmaval vlastnú sexuálnu identitu a predstava, že by sa stala verejnou témou, ho desila.
To, že Adam čosi tají, si všimli rodičia i kamaráti – v rozhovoroch neraz padali otázky, kam po večeroch chodí, čo presne robí a s kým trávi čas. Väčšinou im neklamal, odpovede však formuloval čo najvágnejšie. Keď sa ho mama spýtala, kam ide, povedal, že von. Keď sa ho otec po návrate spýtal, ako sa mal, povedal iba: „Dobre.“
V jeho vnútri sa však kumulovali obavy; každá spoločná jazda mestom znamenala strach, že ich niekto uvidí, a každá ďalšia otázka v mladíkovi vyvolala vlnu úzkosti. Cítil, že sa ocitli v pasci: že žije vo svete, do ktorého sa dobývajú cudzí, a on musí urobiť všetko pre to, aby pred nimi tajomstvo uchránil.
„Mal som dva životy – jeden s priateľom, druhý s ostatným svetom. A predstava, čo by sa stalo, keby nás odhalili, bola taká hrozná, že som po zverejnení tajomstva ani netúžil,“pokračuje Adam.
ČO JE TAJOMSTVO
Asi je to na prvý pohľad vcelku zvláštna profesia, ale o Michaelovi Slepianovi sa v istom zmysle skutočne dá uvažovať ako o „odborníkovi na tajomstvá“. Americký akademik, ktorý pôsobí na prestížnej Kolumbijskej univerzite, sa im venuje posledných desať rokov.
Psychológiu tajomstva skúma hneď z niekoľkých pohľadov: zaoberá sa otázkou, čoho sa tajomstvá najčastejšie týkajú a čo nás k utajovaniu vedie, ale aj tým, v akom veku si schopnosť informácie tajiť osvojujeme alebo či ich dokážu udržať aj zvieratá. Pokiaľ však chceme o tajomstvách premýšľať naozaj do hĺbky, musíme si podľa neho v prvom rade položiť inú zásadnú otázku: čo je to vlastne tajomstvo?
„Tajomstvo nie je fyzickou vecou niekde vo vonkajšom svete. Nemôžete ho položiť pod mikroskop a ani v našom mozgu neexistuje žiadna oblasť, kde
Ak si zakladáme na slobode a ctíme si slobodu druhých, musíme si ctiť aj ich právo na tajomstvo – na to, aby nám o sebe niečo nehovorili a aby si niektoré veci nechávali pre seba.
Michal Mynář terapeut
by čakali všetky naše tajomstvá,“píše Slepian vo svojej novej knihe Secret Life of Secrets (Tajný život tajomstiev). Hoci sa súčasťou tajomstva často stávajú aj rôzne ďalšie činnosti, ku ktorým sa počas utajovania informácií uchyľujeme – skrývanie, zatajovanie či lož –, Slepian si nemyslí, že práve ony v sebe nesú esenciu tajomstva.
Akademik namiesto toho navrhuje nahliadnuť pod povrch – do našej psychiky, kde sa skrývajú hlboké vnútorné motivácie. A práve tu sa podľa neho nachádza odpoveď na otázku o povahe tajomstva: „Tajomstvo nemôžeme definovať ako niečo, čo robíme, ale ako zámer: máme v úmysle, aby sa ľudia danú vec nedozvedeli.“
Keď pred niekoľkými rokmi Slepianov tím zisťoval, čo presne najčastejšie taja Američania, vyplynulo mu z výskumu celkovo 38 typov najčastejších tajomstiev. Na zozname sa ocitlo napríklad nelegálne užívanie drog, závislosť, krádež, lož, ale aj emočná a fyzická nevera, romantická túžba, nedostatočný pracovný alebo akademický výkon, zatajovaná traumatická skúsenosť, psychické problémy alebo sebapoškodzovanie. Výskum zároveň poukázal na tri hlavné témy, ktorých sa tajomstvá týkajú najčastejšie: morálka, romantické vzťahy a plnenie životných cieľov.
Neskôr Slepian výskum rozšíril aj o ďalšie desaťtisíce respondentov z celého sveta a dospel k zarážajúcemu poznatku: aspoň jednu informáciu z tohto rebríčka v danej chvíli tajilo 97 percent opýtaných. Najčastejšie išlo o lož (tajilo ju 69 percent respondentov), romantickú túžbu (61 percent), sex (58 percent) a financie (58 percent). Asi polovica ľudí hovorila o rodinnom tajomstve, o tajných ambíciách alebo myšlienkach na človeka, s ktorým respondent v danej chvíli nebol v romantickom vzťahu.
Výskum naznačil aj to, koľko tajomstiev priemerne ľudia majú: trinásť. Päť tajomstiev, ktoré sme nepovedali vôbec nikomu, a potom ďalších osem, o ktorých sme hovorili aspoň s jedným človekom, ale nemáme v úmysle informovať o nich ďalších.
DOBRÉ ALEBO ZLÉ?
Na prvý pohľad to môže pôsobiť ako závratné číslo. Trinásť tajomstiev? „To toho predo mnou blízki tak veľa taja?“môže nám napadnúť. Terapeut Michal Mynář je však presvedčený, že samotná existencia tajomstiev nemusí znamenať problém.
„Slovo tajomstvo je veľmi mnohoznačné a často sa zužuje na význam lži – že tajomstvo spočíva v tom, že som v istom ohľade neautentický alebo klamem. Za týmto slovom sa však v skutočnosti môže skrývať veľké množstvo naozaj dosť odlišných fenoménov,“hovorí Mynář.
Terapeut menuje hneď niekoľko foriem tajomstiev, ktoré sa nutne nemusia spájať s lžou: napríklad tajomstvá, ktoré možno kdesi hlboko vo svojom vnútri držíme pred sebou, alebo tajomstvá, ktoré dokážu stmeľovať skupinu ľudí, ktorá ich spoločne chráni pred vonkajším svetom. A niekoľko takých tajomstiev prináša i Slepian: príprava prekvapenia pre blízkeho alebo napríklad nevinné tajné hobby či zvyk, ktorého kúzlo spočíva práve v tom, že o ňom nikto iný nevie.
„Tajomstvá sú prirodzenou súčasťou každého vzťahu už len preto, že aj keby sme chceli, nie sme schopní druhému povedať všetko a kompletne odovzdať svoju skúsenosť,“pokračuje Mynář. „Súvisia však aj s naším osobným priestorom. Ak si zakladáme na slobode a ctíme si slobodu druhých, musíme si ctiť aj ich právo na tajomstvo – na to, aby nám o sebe niečo nehovorili a aby si niektoré veci nechávali pre seba.“
Terapeut si nemyslí, že sa dá nad tajomstvami všeobecne premýšľať ako nad „dobrými“alebo „zlými“– záleží na tom, čo presne tajíme a ako to ovplyvňuje naše vnútorné prežívanie i vzťahy. Zároveň však varuje, že škodlivým sa tajomstvo v istých situáciách stať môže.
„Tajomstvo je škodlivé, keď nám začne prekážať v tom, aby sme s druhými boli naozaj a naplno, pokiaľ nám už viac nedovoľuje otvoriť sa, byť pred druhými uvoľnení a spontánni. V tú chvíľu totiž musíte veci filtrovať, pamätať si predchádzajúce lži alebo zatajené informácie a to už začína byť zásadný problém, pretože nakoniec spolu nedokážete hovoriť o ničom,“hovorí Mynář.
„Každý z nás má právo na svoj vlastný vnútorný priestor, do ktorého druhých nemusí púšťať. Ale pokiaľ ich doň nepustíme, potom musíme niesť aj dôsledky,“dodáva.
HANBA, IZOLÁCIA A STRATA PREHĽADU
Od začiatku Adamovho vzťahu uplynulo niekoľko rokov. Mladík nebýva u rodičov a už dávno nenavštevuje gymnázium. Jeho vzťah s bývalým učiteľom však naďalej pretrváva – a tajomstvo tiež.
Dnes Adam žije so svojím partnerom v jednom z českých krajských miest. Naučili sa o vzťahu nehovoriť a jeho blízki sa naučili nepýtať. Keď hovorí s rodinou o tom, ako sa má alebo čo robil cez víkend, hovorí v jednotnom čísle. Keď má navštíviť babičku, vždy ide so sestrou – vie, že iba tak bude chránený a nebude musieť do rozhovoru príliš vstupovať.
Adam si spomína, že kedysi život v tajomstve vnímal ako ochranu, ako bezpečný priestor, vďaka ktorému dvojici vonkajší svet neublíži. Keď však mladík premýšľa nad tým, ako tajomstvo vníma dnes, priznáva, že sa cíti vyčerpaný a sám – a že už mu dokonca napadlo, či bolo vôbec správnym rozhodnutím vzťah pred rokmi začínať.
„Niekedy mám pocit, že keďže s ostatnými svoj život nezdieľam a niektoré témy už vôbec nie som schopný načať, ani pred nimi nie som plnohodnotný človek. Naučil som sa nechávať si pre seba aj emócie. A teraz mám niekedy pocit, že ich už ani neskrývam – že ich už jednoducho vôbec necítim,“opisuje mladík so smutnými očami.
Na to, aby tajomstvo pred ostatnými odhalil, je už však podľa neho neskoro: „Predstava, že by som mal povedať pravdu, mi spôsobuje obrovskú úzkosť. Ja a moji blízki žijeme v oddelených bublinách, ktoré už jednoducho nie je možné spojiť.“
To, že tajomstvo Adama postupom času začalo ťažiť, je pochopiteľné. Výskumy z posledných rokov totiž naznačujú, že okrem sociálnych väzieb dokážu niektoré tajomstvá negatívne ovplyvňovať aj naše vlastné prežívanie.
„Odhalili sme tri hlavné spôsoby, ktorými vám tajomstvo môže ublížiť: pocit hanby, izolácia a nedostatok prehľadu. Naše štúdie ukazujú, že čím viac vnímate svoje tajomstvo ako nemorálne, tým väčšiu hanbu budete pravdepodobne cítiť. Čím viac ho považujete za osobné, tým izolovanejšie sa budete cítiť. A čím viac je založené na emóciách, a nie na logike, tým menej máte pocit, že mu rozumiete,“uvádza Slepian vo svojej knihe.
Z výskumov navyše vyplýva, že s negatívnymi pocitmi sa nestretávame iba vo chvíľach, keď sa v konverzácii dostaneme znepokojivo blízko k tomu, aby naše tajomstvo niekto odhalil. Pokiaľ totiž prijmeme tézu, že tajomstvo je zámer nepovedať informáciu druhým, potom to tiež znamená, že musíme venovať špeciálnu pozornosť potenciálnym hrozbám, ktoré nás k jeho odhaleniu môžu dohnať.
Podvedome si tak budujeme akúsi zvýšenú citlivosť, ktorou sa snažíme identifikovať všetky možné hrozby – a to aj v momentoch, ktoré s tajomstvom bezprostredne vôbec nesúvisia. Akonáhle naša myseľ navyše odbehne k tajomstvu, je iba veľmi náročné prestať naň myslieť. „Naše štúdie naznačujú, že to, čo je na tajomstve škodlivé, nie je fakt, že ho musíte skrývať, ale to, že s ním musíte žiť,“tvrdí Slepian.
A tak prichádza do úvahy druhá možnosť: tajomstvo svetu odhaliť.
PRIZNAŤ ČI NEPRIZNAŤ?
Mali by sme niektoré tajomstvá svetu odhaliť?
„Premýšľam, či na to existuje univerzálna odpoveď. Ľudské vzťahy sú totiž rôzne – rôzne krehké, rôzne schopné absorbovať a zvládať krízu, hovoriť o náročných témach,“hovorí terapeut Mynář.
Výskumník Michael Slepian hovorí o hneď niekoľkých možnostiach, ktoré pri hľadaní správnej odpovede zvážiť.
Pokiaľ ide o tajomstvá, ktoré pre nás alebo naše vzťahy nepredstavujú záťaž, potom je celkom namieste nechávať si informáciu i naďalej pre seba, myslí si – veď čo je zlé napríklad na nevinnom tajnom zvyku? Keď však ide o skutočnosti, ktoré majú potenciál nás alebo druhých zraňovať, potom je odpoveď komplikovanejšia.
Jedna z hlavných otázok, ktorú by sme mali podľa neho pri rozhodovaní zvážiť, znie: pokiaľ by sa daná osoba dozvedela o našom tajomstve spôsobom iným než od nás, mohlo by to medzi nami narušiť alebo zničiť dôveru?
Ak znie odpoveď „áno“a pokiaľ zároveň hrozí, že by sa blízky informáciu mohol dozvedieť od niekoho iného, potom je najlepšie tajomstvo priznať a aspoň nad ním mať kontrolu, tvrdí Slepian. „V prípade tajomstva, ktoré sa nakoniec určite prevalí alebo pre ktoré je utajovanie len ťažko realizovateľným trvalým riešením, by otázka priznania nemala byť ‚či‘, ale ‚kedy‘,“píše ďalej akademik.
Slepian je tiež presvedčený, že by sme mali brať do úvahy aj to, čo by si prial alebo preferoval človek, pred ktorým tajomstvo držíme. Ponúka sa tu napríklad klasická dilema jednorazovej či už ukončenej nevery – to, že sa k nej priznáme, nutne nemusí prospieť nášmu vzťahu, ale skôr k úľave nám samotným a preneseniu bremena na druhého. Nakoniec tak môžeme prísť na to, že priznanie niektorých druhov tajomstiev by mohlo byť pre blízkeho ešte bolestivejšou možnosťou.
Pokiaľ však v takom prípade stále cítime, že sa s tajomstvom potrebujeme niekomu zveriť, potom sú tu ďalšie možnosti: môžeme sa napríklad z tajomstva vypísať do denníka alebo sa zapojiť do iniciatív, ako je PostSecret. To, čo nám v našom prežívaní dokáže pomôcť snáď najviac, je však zverenie sa druhému človeku, tvrdí Slepian.
„Ľudia sa k svojim tajomstvám priznávať chcú. Prečo by nechceli? Ako vieme, ľudia nie sú radi so svojimi negatívnymi myšlienkami a tajomstvo môže prinášať pocit hanby, izolácie alebo neistoty,“píše Slepian. „Zdieľanie tajomstva, ktoré by ste nepovedali len tak komukoľvek, môže navyše otvoriť celkom nový potenciál pre radu, spojenie, podporu – pokiaľ si vyberiete tú správnu osobu.“
má priemerne každý z nás, ako ukázal výskum Michaela Slepiana. Päť tajomstiev, ktoré sme nepovedali vôbec nikomu, a potom ďalších osem, o ktorých sme hovorili aspoň s jedným človekom, ale nemáme v úmysle informovať o nich ďalších.
Áno, po vysielaní mám vždy tri-štyri maily, no vo väčšine prípadov sú ľudia prekvapení z cien a časových možností. Projekt interiéru nie je úplne jednoduchý, je tam veľa aspektov, na ktoré treba prihliadať, a celý proces zaberie pomerne veľa času, čo si ľudia u nás ešte stále neuvedomujú. Každý interiér treba nakresliť, vymodelovať, premyslieť a následne nachystať podklady pre stavbárov, stolárov, elektriku, vodoinštalatérov, obkladačov…
V relácii často ukazujete, ako môžu priestoru pomôcť už spomínané stavebné úpravy. Sú ľudia otvorení aj väčším zmenám?
Ani nie, sú radšej, keď majú veci hotové, keď môžu prísť len s mobiliárom alebo s kufrom. Vnímajú to úplne inak ako my s kolegami, ktorí tým žijeme. Aj keď im to ukazujem na tablete, niekto si to nevie úplne predstaviť a najmä precítiť atmosféru, ktorú by im návrh na konci procesu priniesol.
Pri zariaďovaní bývania dnes osloví architekta, prípadne s ním skonzultuje svoju predstavu, stále viac ľudí, väčšina si však domácnosť zariaďuje svojpomocne. Stretávam sa s tým, že ľudia vo výsledku nie sú spokojní, že bývanie nespĺňa ich predstavu. Máte podobnú skúsenosť?
Áno, nemajú tú satisfakciu. Vždy hovorím, že by to mal robiť fachman. Aj keď vás niečo bolí, treba ísť za lekárom, nie googliť. Veľa ľudí na to príde v procese, keď už je nejaký stavebný úkon sprocesovaný a sú v tom nejaké peniaze. Potom sa im to nezdá, tak príde architekt, ktorý im povie niečo úplne iné. Je veľmi neefektívne celé to potom rozbíjať.
Stáva sa to bežne?
Áno, stáva sa, že prídu s tým, že je to podľa nich zlé. Bežne tak prídem nie o päť minút dvanásť, ale niekedy možno až o pol druhej. Je veľmi dôležité, aby bol architekt oslovený už na začiatku. Myslím si, že aj relácia napomáha tomu, aby sme ľuďom otvorili oči.
Je to istým spôsobom luxus mať architekta, no zároveň si myslím, že to nie je taký luxus, ktorý by si človek nemohol dovoliť. Odmena architekta je v porovnaní s cenou nehnuteľností zanedbateľná, pričom jeho zásah ovplyvní kvalitu vášho života na roky. Som presvedčený, že dobrý architekt vie niekedy spraviť doslova zázraky.
Máte skúsenosť aj s tým, že si ľudia zariaďovanie bývania, respektíve rekonštrukciu, rozfázujú, aby ju lepšie finančne zvládli?
Áno, ale je to dosť kontraproduktívne, keď tam potom pol roka žijú v prachu – kvalita života klesá. Zastávam názor, že to treba spraviť čo najskôr. Ak sa však rieši komplexnejšia prerábka, prerába sa kúpeľňa, premiestňujú sa odpady alebo voda, alebo sa riešia elektroinštalácie v starých bytoch, treba vždy rátať minimálne s polrokom.
V niektorých starých bytoch, aj v centre Bratislavy, sú napríklad ešte stále hliníkové rozvody,
Vyštudoval architektúru na Fakulte architektúry a dizajnu STU v Bratislave. Po škole pracoval u architekta Romana Hájeka, neskôr spolu s architektmi Eduardom Jančíkom a Františkom Dubom založil ateliér GRUP, v rámci ktorého sa venujú interiérom, rodinným domom aj občianskym stavbám. Za svoju prvú administratívnu budovu na Veternej ulici v Nitre boli v roku 2021 nominovaní na ocenenie CE ZA AR. Od roku 2014 je súčasťou relácie Nové bývanie, kde pripravuje návrhy na rekonštrukcie nehnuteľností.
a to, bohužiaľ, treba dať celé preč, lebo by neutiahli súčasné spotrebiče.
S akými chybami sa pri zariaďovaní domovov stretávate najčastejšie?
Teraz je veľký trend kuchynských ostrovčekov. Keď ho však dám do štandardného trojizbového bytu, tak mi už nevychádza miesto na jedálenský stôl. Ten potom ľudia nahrádzajú vysokým sedením okolo barového pultu, ale to pre mňa nie je riešenie. Sedíte vyššie a nemáte tam taký komfort ako za jedálenským stolom. Nehovorím, že je to vždy zlé, ale niekedy prichádzame o kvalitný priestor.
Aj osvetlenie je často veľmi zle riešené, vo veľa domácnostiach nájdete centrálne lustre, ktoré ani neponúkajú rozptýlené svetlo, len priame. Priestor tak stráca svoju kvalitu, večer vôbec nie je útulný. Ľudia často ani nevedia, akú svietivosť zvoliť, nesledujú na žiarovkách, či svietia na teplo alebo na studeno. Keď vetrám psa, občas vidím, že ľudia svietia na modro, ako keby doma operovali, to predsa nemôže byť dobré.
Občas sa stretávam s tým, že ľudia sa istým spôsobom boja vstavaného nábytku, vnímajú, že je to veľká investícia. Dom potom zariadia kusovým nábytkom, no priestor sa im nepodarí zjednotiť a vo výsledku prichádzajú aj o množstvo úložnej plochy. Vnímate to ako chybu?
Áno, je to veľká investícia, ale dokáže to priestor skvalitniť – nemám jednotlivé mobiliáre roztrúsené po celom byte, ale mám to skoncentrované na nejakú menej používanú stenu, kde mi to vôbec nekoliduje s koridorom. Keď dáte architektovi do ruky pôdorys, hneď vám povie, kde by to mohlo byť efektívne a dobré. Rovnako dôležité je podľa mňa investovať do dobre riešenej kuchyne, ktorá ponúka veľa úložného miesta.
Čo ešte by človek nemal pri zariaďovaní domova podceniť?
Všetky veci zabudované mokrým procesom musia byť kvalitné, teda aj vodovodné batérie, pretože vám držia všetok tlak v systéme. Keď vám odíde nejaká batéria a vy ste na dovolenke, tak vám vytopí celý byt.
Kvalitné svietidlá. Nemyslím hneď nejaké talianske za x-tisíc, ale nejaké triezve v rámci rozpočtu. Za dôležité považujem aj možnosť servisu, aby vám dodávateľ vedel dodať súčiastku, keď sa niečo pokazí, alebo mohol dať svietidlo opraviť.
A poctivé materiály. Nevyhľadávam lamináty ani vinyly. Aj keď človek nemá toľko peňazí, odporúčam zvoliť aj lacnejšiu drevenú podlahu alebo nejakú prírodnú alternatívu, napríklad kaučuk. Nemusí to stáť úplne veľa, hoci je to rozhodne viac ako laminát za osem eur. S podlahou ste neustále v styku, stále v kontakte, jej výber je veľmi dôležitý.
To je vec, ktorú mnohí z nás nemajú zažitú, preto často radšej investujú napríklad do sedačky.
Sedačku môžete kedykoľvek vymeniť na rozdiel od podlahy. Keď máte poctivú podlahu, tak neodíde za päť-šesť rokov, ako niekedy odchádzajú škáry na laminátových podlahách. Keď máte zabudovanú kuchyňu alebo skriňu, tak sa podlaha potom mení veľmi ťažko.
Prichádzajú za vami aj ľudia, ktorí nemajú predstavu, ako chcú svoj domov zariadiť? Čo v takom prípade?
Tú predstavu by sme vždy mali kreovať spolu. Sú to ich peniaze, oni tam budú bývať a mňa si najali, aby som ich túžby dal na papier alebo do priestoru. Vždy hovorím, že je to naše spoločné dieťa. Ja do toho dám niečo, oni do toho dajú niečo. Rád im hovorím, aby si popozerali veci, čo sa im páčia, pozreli nejaký časopis, kde nájdu viacero štýlov, a podľa toho ich usmerním.