Príjemné bývanie nie je len otázkou peňazí

Sedačku môžete kedykoľvek vymeniť na rozdiel od podlahy. Na poctivých materiáloch sa neoplatí šetriť, hovorí architekt z Nového bývania

Balázs Füzék v rámci relácie televízie Joj ukazuje, ako sa dajú pretvoriť interiéry domov a bytov. „Nie som fanúšikom bláznovstiev, neodporúčam veci, ktoré by som si sám nedal do bytu,“hovorí architekt. Dobrá rekonštrukcia je podľa neho citlivá, na nič sa nehrá a zbytočne nekričí.

Súčasťou Nového bývania ste už viac ako sedem rokov. Čo ste pre reláciu navrhovali naposledy?

Vždy to máme tak o mesiac až dva predrobené v porovnaní s tým, čo sa vysiela. V televízii bol naposledy rodinný dom pri Dunajskej Strede, ja som bol naposledy prezentovať taký malý milý byt v Prievidzi a najbližšie ma čaká ďalší dom v Nitre.

V rámci zadania dostávate vždy len tri indície a stručnú informáciu o tom, o akých ľudí ide. Dá sa nájsť niečo, čo ich spája?

Spája ich zvedavosť, ľudia pritom zbierajú nápady a inšpiráciu, veľmi zriedka sa stáva, že sa návrh, ktorý v rámci relácie pripravujeme, aj zrealizuje.

Snažím sa robiť kvalitné veci, nerobím tam žiadne fantazmagórie. Nechcem z dvojizbového bytu spraviť trojizbák s veľkými šatníkmi, hoci papier by to zniesol, vždy rozmýšľam racionálne a pristupujem k tomu profesionálne. Nesnažím sa prerábať za každú cenu, snažím sa robiť to čo najjednoduchšie.

Myslela som skôr z hľadiska požiadaviek, napríklad či každý hovorí, že chce veľa úložných priestorov…

Nie, každý je iný. Ale je možné, že produkcia to už ku mne tak smeruje. Ku mne sa dostávajú tí „modernisti“, ktorým je blízky moderný štýl, nechodia ku mne žiadne zadania na provensálsky štýl, ktorému sa nevenujem.

Čím vás nehnuteľnosti, ktoré pre reláciu navrhujete, dokážu najviac prekvapiť?

Počas týchto rokov som bol naozaj v rôznych nehnuteľnostiach a musím povedať, že je mi ľúto, keď vidím, ako niektorí ľudia bývajú. Chápem však, že financie to často inak nedovolia, hoci som presvedčený, že nie vždy je príjemné bývanie výlučne otázka peňazí.

Mňa napríklad dokážu udiviť pomerne nové rodinné domy, ktoré sú zložito členené, alebo novostavby na kľúč od developerov, kde návrh začínate tým, že pomyselne búrate a presúvate priečky, napríklad uberiete z kúpeľne, aby ste zväčšili kuchyňu…

Áno, to je častý problém. Nechcem byť úplne pejoratívny, ale tieto moderné bungalovy sú rýchlovky, ktoré kreslí takmer hocikto. Možno pri tom nemyslia tak prakticky, možno to nemajú tak v oku, alebo im chýbajú skúsenosti. Niekedy však v interiéri dokáže aj 30-40 cm veľmi pomôcť. V štádiu holodomu, keď napríklad ešte nie sú hotové podlahy, to navyše nie je taký veľký zásah. Keď si zoberiem, že tam ľudia budú bývať 20-30 rokov, tak je to v rámci celého procesu maličký zásah, ktorý zoberie možno mesiac času, no efekt, ktorý tým dosiahnu, im prispeje k oveľa komfortnejšiemu bývaniu.

V relácii máte pomerne voľnú ruku. Ako veľmi sa to odlišuje od reality?

V bežnej praxi ide o oveľa dlhší proces, návrh v relácii beriem ako prvotný nástrel. Keď robíme interiér alebo projekty pre klientov, táto fáza predstavuje štúdiu, našu prvotnú víziu. V realite mám najskôr stretnutie s investorom, na ktorom mi povie, čo by si prial a ako žije, čo je pre neho prioritné. To sa potom snažím zohľadniť vo svojej prvotnej vízii.

V relácii dostanem zadanie, ktoré spracujem za určitý čas, potom s tým idem na obraz, kde sa to vysvetlí, a následne to grafici zvizualizujú. Robiť vizualizácie do videa je veľmi dlhý proces, trvá to asi dva týždne, kým sa to vyrenderuje. Účastníci teda vidia len draft, statickú vizualizáciu, finálne video vidia až na obraze.

Teraz je veľký trend kuchynských ostrovčekov. Keď ho však dám do štandardného trojizbového bytu, tak mi už nevychádza miesto na jedálenský stôl. Ten potom ľudia nahrádzajú vysokým sedením okolo barového pultu, ale to pre mňa nie je riešenie.

Konkrétneho architekta, respektíve ateliér, si ľudia väčšinou vyberajú na základe predchádzajúcich realizácií, prípadne dobrej referencie. Oslovujú vás aj ľudia, ktorí vás vidia v televízii?

Nie som však fanúšikom bláznovstiev, u mňa nenájdete lesklé materiály alebo lesklú podlahu, neodporúčam veci, ktoré by som si sám nedal do bytu. Ja sám by som z toho potom nemal dobrý pocit. Keď navrhujem, vždy k tomu pristupujem tak, akoby som to navrhoval pre seba.

Každý z architektov má svoj štýl, v jednej dokrútke ste ten svoj nazvali „teplý minimalizmus“. Čo si pod tým máme predstaviť?

Ide o funkčný naturálny štýl. S kolegami pri návrhoch racionalizujeme, nemáme veľmi radi zbytočnosti. Preferujeme prírodné materiály, ktoré sú úprimné. Andrej Olah z ateliéru GRAU raz povedal, že oni robia úprimnú architektúru, a s tým sa stotožňujem. Všetko vidíte tak, ako naozaj je, nič sa „nefejkuje“.

Zariaďovanie bývania alebo jeho rekonštrukcia je veľká finančná investícia, ceny materiálov a zariadenia potom navýšila pandémia a neskôr vojna na Ukrajine, predĺžili sa aj čakacie lehoty. Ako to zasiahlo vašu prácu?

Počas covidu to akoby vybuchlo. Každý zostal doma a začal premýšľať, ako by si doma mohol spraviť home office. Ľudia si v tom pracovnom zhone potom začali viac uvedomovať priestor okolo seba a jeho dôležitosť a mnohí si povedali, že s tým treba niečo spraviť. Začali mať akoby otvorené oči a priestor okolo seba vnímať inak. Spravili sme vtedy veľmi veľa roboty.

Pociťujete aj to, že teraz procesy trvajú dlhšie?

To tak bolo vždy, mám troch-štyroch stolárov, nábytkárov, ktorí boli vždy vybookovaní, všetko potrebuje svoj čas. Ľudia si to často neuvedomujú, myslia si, že niektoré procesy možno urýchliť, ale niekedy sa to nedá. Stavba je vždy veľká symbióza, keď mi niečo nedorobí elektrikár, nemôže nastúpiť omietkar, veď to poznáte. Všetko so všetkým súvisí, je to zdĺhavý proces.

Veľa ľudí dnes holduje rôznym riešeniam v štýle „urob si sám“, aj o vás som sa v staršom texte dočítala, že ste si nábytok do svojho niekdajšieho ateliéru nielen navrhli sám, ale niektoré veci aj sám vyrobili. Bola za tým snaha o originalitu či aj snaha ušetriť?

Jedno aj druhé. Som taký domáci polokutil, veľmi rád vyrábam – svietidlá, stoličky, hocičo. Svietidlá som vtedy vyrobil za asi 20 eur, všetky súčiastky som nakúpil v známych obchodných reťazcoch.

V Novom bývaní vystupujete sám za seba, spolu s dvomi spolužiakmi z vysokej školy máte aj vlastný ateliér GRUP. Ako veľmi sa odlišuje práca v tíme od tej na vlastnú päsť?

Myslím si, že architektúra je z veľkej časti o tímovej práci. Keď ideme robiť niečo veľké, dáme hlavy dokopy a potom sa vytvorí obal, dispozícia, ktorá sa následne veľmi prácne a veľmi dlho rozkresľuje. Niekedy to už dávame preč, preberajú to projektanti a stavební inžinieri, zvyčajne externá firma, s ktorými máme sedenia a konzultácie. Kreatívny proces trvá pomerne krátko, ale závisí aj od zadania, projekčná fáza je oveľa dlhšia. Počas realizácie sa potom do procesu vraciame naplno, chodíme na miesto, kontrolovať to.

Minulý rok bol váš ateliér nominovaný aj na ocenenie CE ZA AR v kategórii Občianske a priemyselné stavby s Administratívnou budovou Veterná. Hoci bola vsadená medzi dve budovy na úzky pozemok, splynula s okolím. Je dôležité, aby architektúra reflektovala svoje okolie?

Architektúra je vizuálna kultúra, vždy musí byť v kontexte, vždy musí dbať na svoje okolie, verejný priestor. Každý vníma exteriérovú kompozíciu a nadväznosti na okolie, človeka to edukuje. Formuje to nielen ulicu, ale aj ľudí.

Je to vec, ktorej u nás venujeme pozornosť? Narážam napríklad na niektoré novostavby, ktoré takmer vôbec alebo len minimálne rešpektujú pôvodný vzhľad ulice.

Jediná cesta je centrálna regulácia odborníkmi, teraz sa na to dáva pozor aspoň v pamiatkovo chránených zónach.

Pýtam sa aj v súvislosti s plánom obnovy, v rámci ktorého štát podporí rekonštrukciu 30-tisíc rodinných domov. Pre veľa ľudí to bude najmä o výmene okien a zateplení. Čo by ste poradili ich majiteľom?

Ak mám poradiť farbu fasády, odporúčam ísť do zemitých farieb, bielej alebo svetlosivej. Myslím si, že žiarivé farby tam nemajú čo hľadať. Ak je niekto bezradný, tak biela fasáda, červená škridla a hotovo. S tým sa na dedine nič nepokazí.

Cestou je najať si na konzultáciu architekta, ktorý nemusí hneď robiť štúdiu, ale aspoň poradí čo a ako, nech to nerobia svojpomocne, keď na to nemajú cit.

Čo si vy predstavíte, keď sa povie „dobrá rekonštrukcia“?

Keď je to citlivé, keď sa dom na nič nehrá a adekvátne sa pristupuje aj k okoliu. Keď je to racionálne, skromné, zbytočne to nekričí a človek si dá záležať na detailoch.

Čomu by sa ľudia, naopak, mali pri rekonštrukcii vyhnúť?

Umelým veciam, všetkým tým lacným umelým bridliciam a kachličkám na fasáde.

V dokrútke k vašej stavbe oceňovali porotcovia CE ZA AR-a dôraz na detaily a najmä domácky charakter. Na mnohých miestach interiér pripomína skôr rodinný dom, nie kancelárske priestory. Prečo ste zvolili takýto prístup?

Nápad vznikol s kolegami, no dopomohol k nemu aj scestovaný investor. Chceli sme, aby to bolo také rodinné, aby to vyzeralo, ako keď máte pracovný stôl v obývačke. Prispeli k tomu prírodné materiály, kvalitná drevená podlaha, vstavané prvky na mieru z prírodnej dyhy, veľkorysé, ale nie príliš preexponované priestory. Je tam čitateľná ľudská mierka, stavba má na šírku len sedem metrov, čo k tomu prispieva.

Ľudia často ani nevedia, akú svietivosť zvoliť, nesledujú na žiarovkách, či svietia na teplo alebo na studeno. Keď vetrám psa, občas vidím, že ľudia svietia na modro, ako keby doma operovali, to predsa nemôže byť dobré.