Putinova moc ochabuje
Klamstvá a mýty o neonacistickom zovretí Ukrajiny, o zahraničných sprisahaniach, ktorých cieľom je drancovanie Ruska, a o západnej degenerácii pomohli vybičovať domácu mienku do takej miery, že je dodnes za vojnu. Ale to ju nepomáha Putinovi vyhrať. Realita je drsná a vo vzduchu visia nepríjemné a nezodpovedateľné otázky. Ak „špeciálna vojenská operácia“prebieha podľa plánu, ako tvrdí Putin, prečo sú potrebné nové obete? Ak sú Ukrajinci a Rusi skutočne jeden národ, prečo sa malí bratia tak urputne bránia bratskému objatiu? Ak je Západ taký slabý, prečo sa nerozpadol? Ak je to také hrozivé, prečo bojovať?
PONURÉ VYHLIADKY
Vojnové ciele sa zmätene menia, čím sa znižuje ich dôveryhodnosť. Je cieľom oslobodiť Ukrajinu alebo ju potrestať? Treba získať len Donbas alebo aj Novorusko z cárskej éry, ktoré sa rozprestiera pozdĺž celého pobrežia Čierneho mora? S tým, ako sa vojna vyvíja, nemôžu ani tí najvernejší Rusi poprieť, že niekto urobil chybu. So všetkými opratami moci vo svojich rukách sa Putin nemôže zbaviť viny za chyby svojej krajiny.
Jeho vojenské možnosti vyzerajú ponuro. Vyhlásiť totálnu vojnu je jednoduchšie ako ju viesť. S HDP menším ako Taliansko nie je Rusko v pozícii, aby si trúflo na skutočnú skúšku sily s USA a ich spojencami, ktorí sú spolu najmenej desaťkrát väčší a bohatší. Putin si stále môže vyberať malé krajiny – najbližšie ciele sú Gruzínsko a Moldavsko –, ale akákoľvek vojenská konfrontácia ešte viac odčerpáva vzácne zdroje. Verbálny útok na krajiny NATO nestojí nič, skutočná vojna by však niesla riziko zničujúcej reakcie.
Obrovský jadrový arzenál Ruska je vstupenkou do najvyššej triedy medzinárodnej diplomacie. Ale nejasné reči nakoniec otupujú jeho vplyv. Vo svojej hrozbe, že bude brániť ruské územie „všetkými prostriedkami, ktoré máme k dispozícii“, Putin žalostne vyhlásil: „Toto nie je bluf.“Tým v skutočnosti ticho uznal, že predchádzajúce hrozby blufmi boli. Západné krajiny sa spočiatku obávali eskalácie. Niektorí si dokonca mysleli, že Ukrajina je odsúdená na zánik. Lenže medzitým zmenili názor.
Hoci posledným odstrašujúcim prostriedkom proti totálnemu útoku zostávajú jadrové zbrane, za iných okolností sú takmer nepoužiteľné. Akýmkoľvek jadrovým útokom proti krajine NATO by najmä teraz Putin riskoval zničujúci (hoci nie nevyhnutne jadrový) protiútok. Napríklad závislosť Ruska od elektronických zariadení a softvéru vyrábaných Západom vytvára obrovskú zraniteľnosť. Spoločnosti ako Apple, Microsoft a Google by spolu mohli, ak by chceli, do niekoľkých hodín na diaľku deaktivovať takmer každý počítač v Rusku. Predstavte si, že by bol napríklad každý iPhone v Rusku považovaný za „ukradnutý“.
Akékoľvek porušenie jadrového tabu, dokonca aj „demonštračná“detonácia malej hlavice na odľahlom mieste, vyvolá odsúdenie a izoláciu, a to aj z nominálne priateľských krajín, ako je Čína. Putinov prst sa môže vznášať nad jadrovým tlačidlom, ale jeho stlačenie by bolo samovražedné.
RADŠEJ SI ZLOMÍM RUKU
Putin môže ďalej ničiť ukrajinskú infraštruktúru bombardovaním civilných cieľov. Doterajšie skúsenosti však ukazujú, že takáto deštruktívna krutosť skôr posilňuje, než narúša vôľu Ukrajincov vzdorovať. Otočiť ruské vyhliadky na bojisku inými prostriedkami je skľučujúco ťažké. Rusko nebolo na túto vojnu riadne pripravené. Už zotavenie z dnešných strát bude trvať roky. Minulotýždňová narýchlo ohlásená mobilizácia 300-tisíc ľudí v sovietskom štýle môže mať propagandistickú hodnotu. V praxi to však nebude fungovať o nič lepšie ako predchádzajúci trik, teda zúfalý nábor v útulkoch pre bezdomovcov i väzniciach. Skutočné nedostatky ruských ozbrojených síl sa týkajú kvality, nie kvantity. Hordy namosúrených nováčikov nie sú náhradou za chýbajúcu odbornosť a výcvik. Novooznámené tresty za dezerciu, vzburu a rabovanie len signalizujú hĺbku hniloby.
Rozšírenie brannej povinnosti prináša znepokojivé politické náklady. Rusi, ktorí roky tolerujú korupciu a represiu režimu, sú vážne nahnevaní, keď je ohrozené ich osobné blaho. Náhodné stretnutia mužov v odvodovom veku vyvolali spontánne protesty po celej krajine, zatiaľ čo letenky do akejkoľvek destinácie s bezvízovým stykom s Ruskom sa vypredali v priebehu niekoľkých hodín od Putinovho vyhlásenia. Vyhľadávanie výrazov „ako si zlomiť ruku“na Googli v ruštine prudko vzrástlo, pretože muži vo vojenskom veku hľadajú akýkoľvek spôsob, ako sa vyhnúť povolávaciemu rozkazu. Ukrajinci prichádzajú domov bojovať za svoju krajinu, Rusi budú riskovať čokoľvek, len aby za svoju krajinu bojovať nemuseli.
Branná povinnosť zanecháva najväčšiu stopu v provinciách a medzi chudobnejšími Rusmi, čo ukazuje na výnimky udelené elitám z veľkých miest. Žart namierený proti playboyskému synovi Dmitrija Peskova, hovorcu Kremľa, len zdôraznil zakorenené privilégiá vládnucej kasty. Dmitrij Nizovcev z opozičného internetového portálu Popular Politics pri telefonáte predstieral, že je odvodový dôstojník, a úsečne prikázal 32-ročnému Nikolajovi Peskovovi, aby sa o desiatej ráno dostavil na vojenskú službu. Nešťastný synáčik odpovedal uvedením svojho priezviska, povýšene povedal, že vec vyrieši „na inej úrovni“, a ako dôvod toho, že sa odmietol dostaviť, uviedol „politické nuansy“. Obyčajných Rusov čaká za takýto vzdor dlhý trest odňatia slobody.
LEN USA, UK A POĽSKO
Putinovou jedinou skutočnou nádejou je, že keď bude zima, západná vôľa sa rozpadne. Problém je však v tom, že krajiny, na ktorých najviac záleží, sú tie, na ktorých záleží najmenej. Výmena vlády napríklad na utrápenom Slovensku by neznamenala prelom. Rozhodujúcu zmenu neprinesie ani nová koaličná vláda v Taliansku, i keď sú niektorí jej členovia z krajnej pravice naklonení Kremľu.
Jediné vlády, ktoré sú z vojenského hľadiska skutočne dôležité, sú takisto neotrasiteľné vo svojej podpore Ukrajine: USA pre svoj arzenál, Poľsko pre svoju blízkosť a Británia pre svoju užitočnú podpornú úlohu. Všetko ostatné je v konečnom dôsledku symbolické. Rusko môže nanajvýš dúfať, že nejednota v Európe povedie k určitému zmierneniu sankcií. Nič však nenasvedčuje tomu, že by to mala byť okamžitá reakcia EÚ. Naopak, po Putinovom bojovnom prejave sa ozvali hlasy za viac, nie menej sankcií.
ZNÁMKY VZDORU
S tým, ako narastá tlak, v politickej mašinérii Kremľa sa to začína zadrhávať. Jedným z nebezpečenstiev je, že protesty proti brannej povinnosti sa prehĺbia a výrazne obmedzia schopnosť poriadkovej polície rozbíjať hlavy a čistiť ulice. Rusko je príliš veľká krajina na jednotnú políciu. Ak by nesúhlas zostal nepotrestaný, atmosféra strachu sa môže rýchlo vypariť.
Viditeľná je aj vzbura v establišmente. Allu Pugačovovú, speváčku zo sovietskej éry s obrovským publikom, vyšetrujú za príspevok na Instagrame, v ktorom kritizovala, že „naši chlapci umierajú pre iluzórne ciele, ktoré zmenili našu krajinu na vyvrheľský štát a urobili zo života našich občanov bremeno“. Takáto kritika by bola ešte pred rokom nevídaná.
Ešte hrozivejšie sú známky vzdoru dvoch silných mužov, ktorých osobné milície zohrávajú veľkú úlohu vo vojenskom úsilí na Ukrajine. Čečenský vodca Ramzan Kadyrov sa sťažoval na vedenie vojny, pričom ostentatívne posielal nové sily do boja proti ukrajinským „satanistom“. Jevgenij Prigožin, ktorý vedie mocnú žoldniersku skupinu wagnerovcov, zas zverejnil video strhujúceho náborového prejavu k ruským väzňom a ďalšie z nočného stretnutia so svojimi vojenskými veliteľmi. Vyznenie oboch je jasné: Putin nedokáže viesť vojnu, ale ja áno.
Ďalšou hrozbou je ruská krajná pravica. Pre týchto ultranacionalistov nie sú problémom ochromujúce imperialistické bludy, ale neschopnosť Putina ich realizovať. Účastníci diskusných relácií ruských televízií voľne hovoria o potrebe zrovnať Ukrajinu so zemou a spôsobiť zmätok na Západe. Nedávny smrteľný bombový útok na Dariu Duginovú, dcéru krajne pravicového ideológa Alexandra Dugina, naznačuje, čo všetko je v stávke. Pod povrchnou stabilitou Putinovho režimu prebubláva vražedná rivalita a nenávisť. Ruská krajná pravica bola v minulosti zverom pod dohľadom bezpečnostných služieb, ktorý sa používal ako bezpečnostný ventil pre nesúhlas a ako strašiak, ktorý mal odradiť západniarov od prílišného tlaku na ruské vedenie. Teraz však možno začal žiť vlastným životom.
STÁLE VÄČŠIE PASÍVUM
Najväčšou chybou Západu bolo hľadieť na Putina ako na vodcu režimu a nie ako na jeho produkt a teraz aj ako na jeho najzraniteľnejšiu súčasť. Moc ruského vodcu nespočíva v inštitúciách a procesoch, ale vo vnímaní sily.
Väčšinu z posledných dvoch desaťročí prinášal úspech ďalší úspech. Po chaose v Jeľcinovom období Putin zažil ropný a plynárenský boom, ktorý Rusku pomohol k prosperite a stabilite, skrotil oligarchov a obnovil postavenie Ruska ako veľmoci. Jeho fyzická zdatnosť, priebojná rétorika a duševná bystrosť z neho urobili nepostrádateľnú postavu. Teraz ten istý proces prebieha v obrátenom poradí. Putin vyzerá unavene a staro – ako porazený, nie ako víťaz. A v mafiánskom svete kremeľskej politiky slabosť a neúcta znamená nebezpečenstvo.
Pre ľudí, ktorých bohatstvo a bezpečnosť závisí od pokračovania statusu quo, sa muž v Kremli stále viac javí ako pasívum, nie ako aktívum. Jeho schopnosť pôsobiť ako rozhodca medzi znepriatelenými ruskými klanmi takisto zoslabla. V dôsledku toho sa menia kalkulácie rizika a odmeny. Keď si myslíte, že šéf je na ceste dole, prečo riskovať v jeho mene? Je lepšie postupovať rýchlo a zabezpečiť, aby ste boli na víťaznej strane.
ZBADÁME TO DODATOČNE
Nástupníctvo v Rusku bývalo chaotické už od éry Romanovovcov. Ak bude mať šťastie, Putin môže nasledovať Borisa Jeľcina do dôstojného, ale bezmocného predčasného dôchodku. Menej šťastným by bol nútený odchod, ako to zažil Nikita Chruščov v roku 1964. Reformný sovietsky vodca zvrhnutý zástancami tvrdej línie prežil svoje dni v neformálnom domácom väzení.
Keby som bol Putin, bol by som v čase dovolenky opatrný,“hovorí Keir Giles, skúsený pozorovateľ Ruska a autor pripravovanej knihy Ruská vojna proti každému, ktorá poukazuje na agresiu zrastenú s postojom Kremľa k vonkajšiemu svetu. Putinov vnútorný kruh, hovorí Giles, bude čeliť voľbe medzi „skokom do záchranného člna alebo priľnutím k potápajúcej sa lodi“. Pre Putina je ľahké ustúpiť do svojho paláca v Soči na ruskom pobreží Čierneho mora, ale návrat do Moskvy je iný príbeh.
Zmena na vrchole režimu by nezmenila prístup Ruska, ktorým je rabovanie doma maskované šovinizmom v zahraničí. Môže mu to však uľahčiť život pri jednaní s kritikmi doma aj v zahraničí. Ďalší ruský vládca alebo vládcovia by mohli na Putina zvaliť minulé chyby – ako napríklad zlé vedenie vojny na Ukrajine – a zároveň si zachovať protizápadný prístup, ktorý sa spája s dnes už zakorenenými postojmi veľkej časti ruskej populácie. Zmena na vrchole môže takisto umožniť novému režimu snahu o prímerie a rokovanie o ukončení vojny. Po odchode Putina by vojnou unavené západné krajiny mohli zaváhať vo svojom odhodlaní a vyvinúť tlak na Ukrajinu, aby urobila nejaké územné ústupky.
Kedy sa toto všetko stane? Západné prognózy o ruskom politickom vývoji sú notoricky nepresné. Ako poznamenáva Giles: „Ani ľudia, ktorí celý život študovali Rusko, nedokážu predpovedať, kedy sa zrúti. Ale spätne to bude oslepujúco zrejmé.“
Skutočné nedostatky ruských ozbrojených síl sa týkajú kvality, nie kvantity. Hordy namosúrených nováčikov nie sú náhradou za chýbajúcu odbornosť a výcvik.