Skúsme sa ešte vzchopiť
Niekedy v roku 1991 ma ako predsedu SNR navštívila delegácia Matice slovenskej. Roman Kaliský, ktorý bol jej členom, mi odrazu povedal, aby som sa postavil na čelo pohybu, ktorý by viedol k vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Odpovedal som, že podľa prieskumov verejnej mienky väčšina obyvateľstva je proti rozdeleniu ČSFR. On na to, že Slováci potrebujú, aby im niekto zavelil, a potom sa pridajú a stotožnia s novou situáciou.
Roman Kaliský mal historickú pravdu. V prelomové dni v októbri 1918 väčšina Slovákov zrejme ani nevedela, že už patria do novovzniknutej Československej republiky. 14. marca 1939 sa Jozef Tiso vrátil od Adolfa Hitlera do Bratislavy, predniesol svoj prejav pred Slovenským snemom a z večera na ráno vznikol samostatný Slovenský štát. A rovnako to bolo pred tridsiatimi rokmi, na jeseň 1992. HZDS, ktoré nemalo vo volebnom programe vznik samostatnej Slovenskej republiky, sa stalo odrazu lídrom rozdelenia ČSFR. Za Slovákov teda v historických chvíľach rozhodovali vždy politici.
To, že politici rozhodujú v rozhodujúcich chvíľach o budúcnosti krajín, má pre svoju rýchlosť svoje výhody, na druhej strane o to viac tieto rozhodnutia overuje čas.
Prvá republika vštepila do československej politiky takzvaný čechoslovakizmus, čo v konečnom dôsledku v roku 1939 prvýkrát a v roku 1993 druhýkrát znamenalo koniec tohto štátu. Politici Slovenského štátu vtlačili do slovenskej politiky nacionalizmus a rasovú neznášanlivosť, čo skončením vojny znamenalo úplný krach štátu s politickými a morálnymi dôsledkami do dnešných dní. Slovenská republika 1. januára 1993 začala nenávisťou a rozdelením ľudí na dobrých a zlých Slovákov, s čím budeme ešte dlho zápasiť.
Samozrejme, som ďaleko od toho, aby som chcel postaviť smerovanie Slovenska na vôli slovenského voliča. Dlhoročná fascinácia Vladimírom Mečiarom, potom Robertom Ficom a nakoniec krátkodobo Igorom Matovičom ma robí v dôvere v slovenského voliča opatrným.
Ak sa Slováci rozhodovali správne, bolo to vtedy, keď išli v protipohybe voči populizmu a ľahšej ceste, ktorú im ich vodcovia predkladali. Muselo tomu však predchádzať sklamanie a trpká skúsenosť zo zažívanej reality. Občania sa takto vzopreli v novembri 1989, septembri 1998, rovnako v marci 2018 a politici sa vtedy k nim pridali.
O Slovensku teda rozhodujú politici, ale zachraňujú ho občania, keď je v krajine zle. Otázka pre dnešok je, či sme už na tom tak zle, aby sme sa mohli pomaly tešiť na nápravu.
Obávam sa, že dnešná situácia je zlá len v tom, že my na Slovensku už ani nevieme, čo je dobré a čo zlé. Také niečo sme tu ešte nezažívali. A tak sa nemôžeme spoľahnúť ani na politikov, ani na ľudí, ani na duchovné autority. Odtiaľ je už len krok k tomu, aby sme čakali na nejakú záchranu zvonku.
Pripomíname si rok od návštevy pápeža Františka na Slovensku. Povedal nám, že sme „Stredozem“a že Slovensko je poézia. No tak, skúsme sa ešte vzchopiť!