Clementisove jubileá

Napriek vysokému intelektu vždy veril svojmu pomýlenému snu

Historik je posadnutý a vari aj profesionálne deformovaný snahou pripomínať okrúhle životné výročia známych aktérov slovenských dejín – v pozitívnom i v negatívnom zmysle. Autorovi pritom nevdojak napadne myšlienka, že mnohí z nich, bez ohľadu na svoju ideovú orientáciu a praktické, neraz ťažko pochopiteľné činy, skončili svoj život tragicky: nešťastnými náhodami, vo väzení alebo dokonca na popravisku, vo vykonštruovanom alebo oprávnenom opovrhnutí, v izolácii.

Pravdaže, to všetko bola a je ideálna pôda na vznik konšpiračných výmyslov a klebiet, na heroizáciu či démonizáciu konkrétnych osôb. Na začiatku tohto radu príbehov je Ľudovít Štúr a na konci (?) Alexander Dubček.

Do spomínaného zoznamu možno zaradiť aj Vladimíra Clementisa, ktorého 120. výročie narodenia si pripomíname v septembri a 70. výročie úmrtia (justičnej vraždy) v decembri tohto roka.

Vladimír Clementis spojil svoj pozoruhodný intelekt a celú svoju verejnopolitickú činnosť s ľavicovým hnutím a s komunistickou stranou, s jej predstavami i dogmami, s ktorými však neraz prichádzal do konfliktov. Napriek požadovanej straníckej disciplíne v nej presadzoval nekonvenčné názory, lebo myslel vlastnou hlavou.

V medzivojnovom období „neposlúchal“. Na nevôľu dogmatických vodcov prispieval aj do nekomunistických časopisov. V osobnom živote sa v polemických, no v ľudsky tolerantných diskusiách stretával so svojimi ideovými odporcami. Kritizoval autorov, ktorí v mene straníckej ideológie „za báseň pokladali chladne zveršovanú myšlienku“. Kacírsky odmietol akceptovať sovietsko-nacistický pakt z augusta 1939. Bdelé oko najvyšších straníckych grémií doma i v Moskve mu to nikdy nezabudlo.

Clementis však stále veril svojmu pomýlenému snu, hoci jeho blízky priateľ a politický súpútnik Laco Novomeský už v roku 1926 inštinktívne, až mrazivo presne prognózoval: „Zdá sa, že príde ku konfliktu, v ktorom my potiahneme za kratší koniec. To, čo sa nepáči na nás, je náš nekožený osobný život. Obesiť sa síce nemusíme, veď žijeme v kultúrnom storočí.“

Po dramatických životných peripetiách v čase druhej svetovej vojny Clementis stúpal na straníckom i štátnom funkcionárskom rebríčku. Po februári 1948 to dotiahol až na post československého ministra zahraničných vecí. Vtedy však už nebol rebelom, ale disciplinovaným, vždy poslušným členom svojej strany. Niesol tak svoj nemalý diel zodpovednosti za nastolenie totalitného komunistického režimu.

Nepomohlo mu to. Vo vykonštruovanom procese bol odsúdený na smrť a popravený. Pár hodín pred exekúciou v liste svojich blízkych žiadal, aby od neho pozdravili „budúcu socialistickú Európu“. Fatálne sa mýlil. Jeho ľudská i politická tragédia sa zavŕšila.