Prečo sa oplatí vidieť film Piargy
Jednou z výrazných domácich noviniek v kinách je aj adaptácia knihy Františka Švantnera
Keď filmový kritik Peter Konečný v nedávnom rozhovore pre Denník N spomenul, že na najlepší slovenský film minulého roka prišlo v kinách len 1500 ľudí, spustilo to veľkú diskusiu. Z nej vyplynulo, že napriek oceneniam a uvedeniam na svetových áčkových festivaloch u nás mnohých divákov dráždia slová „nový slovenský film“. Pretože novinkám našich filmárov nerozumejú alebo sa im nepáčia.
Aktuálny rebríček Únie filmových distribútorov však ukázal inú správu. Po prvom, takzvanom otváracom víkende, prišlo do kín na film Piargy dvetisíc návštevníkov. Na porovnanie – je to tretina z návštevnosti, ktorú na Slovensku dosiahla iná paralelne nasadená novinka, opakovanie prvej časti blockbustera Avatar.
Je to zaujímavé, pretože ide o adaptáciu rovnomennej knihy klasika lyrizovanej prózy Františka Švantnera (1912 – 1950), príbeh odohrávajúci sa na samote na strednom Slovensku krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny a je nakrútený ako čiernobiely film. Vysvetlením nie je len výrazný plagát s herečkou Judit Bárdos v kroji pred kostolným oltárom.
MAGICKÝ (SLOVENSKÝ) REALIZMUS
„Toto sú Piargy; dolina rovná ako rúra, stisnutá z oboch strán grúňmi, tuhore ústiaca do úzkej prte, ktorá sa škriabe horou a po kosodrevinu rozťahuje sa do lievika, kde spúšťa končiar vršiska každej jari šedivé skaly, akoby chcel túto jedinú dieru do sveta zapchať, zatarasiť, aby ňou nemohli prejsť zvedavci. Osada Piargy nejestvuje. Zmizla zo sveta za jednu noc, akoby ju boli čerti do pekla poodnášali aj s ľuďmi aj so zvieratami. Zostala len Johanka so svojím mužom Klementom a štyri múry ich chalupy ako hrozná výstraha. Piargy a ich obyvateľstvo prežilo svoju poslednú noc.“
Macedónsko-českého režiséra Iva Trajkova na toto konkrétne Švantnerovo dielo upozornila producentka Silvia Panáková. Knihu nepoznal, ale keď ju začal čítať, už ju nepustil z rúk.
„Bol som veľmi príjemne prekvapený a nadšený. Pochopil som, že v kontexte celosvetovej literatúry je to magický realizmus. Páčila sa mi surovosť prostredia aj deja v príbehu, ktorý má rozmery antickej drámy,“hovorí.
So scenáristkou Janou Skořepovou museli vyriešiť len jediný problém – ako rozšíriť útlu novelu na celovečerný film. Zhodli sa, že autorovi zostanú čo najvernejší, pretože príbeh, ktorý sa odohráva pred osemdesiatimi rokmi, nepotrebuje žiadne aktualizácie: „Hľadali sme inšpiráciu a motívy v iných poviedkach Švantnera, aby to zostalo jeho a nie naše.“
PÔSOBIVÝ VIZUÁL
Je to iná adaptácia Švantnera, ako bola na prelome 60. a 70. rokov Nevesta hôľ alebo V hodine smrti. Aj toto je čiernobiely film, ale vizuál má ešte prepracovanejší.
„Jedným z prvých nápadov bolo nakrúcať čiernobielo. Keď bolo jasné, že Švantner nepotrebuje modernizovať, aktualizovať, zrazu to bol dobový film non plus ultra, logicky zasadený do nejakej konkrétnej krajiny a doby. Zároveň sme si mohli dovoliť formálne istý štylistický posun – za mňa je to pocta 50. rokom hollywoodskeho filmu,“hovorí Trajkov.
„Tá čiernobiela estetizácia drsnosti, surovosti a istého násilia, ktoré nie je vždy explicitné, preto sú tam aj westernové konotácie, kde je otázka glorifikácie alebo ospravedlnenie násilia a celý ten mačizmus.“
Kameraman Peter Bencsík dostal nezvyčajne veľa času na prípravu a vychutnal si možnosti, ktoré mu ponúkal príbeh, aby scény mohol dramaticky nasvietiť a použiť dramatické optické videnie. Výsledkom je sugestívny film, v ktorom vizuál umocňuje alebo dopovedá dialógy.
PRESNÝ CASTING
Piargy majú dobré obsadenie aj mix známych mien s neopozeranými herečkami a hercami. Do hlavných postáv skvele typovo sedia Judit Bárdos ako dievča z chudobnej rodiny, ktoré sa vydá za syna bohatého statkára (Attila Mokos), čo naruší všetky vzťahy a dej speje cez niekoľko nečakaných zvratov k drsnému epickému finále.
„Je to aj pocta mejercholdovskému typu herectva, kde sa ľudia neboja hrať a vyjadrovať emócie. Jedným z dôvodov, pre ktoré som sa zamiloval do slovenských hercov, je, že prežívaním emócií a ich externalizáciou sú oveľa bližšie balkánskemu naturelu. Verím, že divákov film strhne. Viac-menej som sa stal Slovákom, pri nakrúcaní som sa snažil s hercami komunikovať po slovensky, čo, pochopiteľne, často vyvolalo komické situácie. Ale pripadalo mi správne, že ako Macedónec predsa nebudem so Slovákmi komunikovať v češtine. V tomto zmysle je to rýdzo slovenský film,“tvrdí Ivo Trajkov.
Nakrúcalo sa osem rokov, v Múzeu slovenskej dediny v Martine, v okolí Banskej Štiavnice a na Donovaloch. Čakalo sa na peniaze aj na sneh a potom ešte udrela pandémia. To vysvetľuje, že v Piargach vidíte Mariána Geišberga v jeho poslednej filmovej postave.
Dlhé výpadky vo výrobe vo výsledku necítiť, režisér si pochvaľuje, že herci vždy prišli sústredení a boli veľmi obetaví. A spomína príklad filmu Boyhood režiséra Richarda Linklatera, ktorý vznikal 12 rokov.
NADČASOVÝ PRÍBEH
Piargy ukazujú, že hoci folklór sa často zdá byť už len minulosťou zakonzervovanou v múzeách, v skutočnosti stále na Slovensku veľa ľudí žije pod jeho vplyvom. Podľa starých patriarchálnych vzorov správania, kde otec ako hlava rodiny môže robiť čokoľvek, kde sa hriechy dajú vykúpiť pravidelnými návštevami kostola alebo zaplatením opravy jeho strechy. Je to aj film o slobode voľby, ktorá je však len chimérou.
„To dievča sa domnieva, že aby sa stala niekým, musí sa vydať do konkrétnej rodiny. Ako keby neuvažovala sama o sebe, ale len v kontexte muža. Je tu linka prebudenia ženy a jej možnosti voľby. Ona sa síce vymaní z pozície čírej obete, ale stále je obeťou. V našom filme však voľba neexistuje, lebo možnosť voľby akoby nepatrila človeku, ale ani komunite či spoločnosti. Vždy sú tu nejaké sily, ktoré si uzurpujú právo rozhodovať aj za ostatných. Aj téma radikalizmu a populizmu je ruka v ruke dobová, no zároveň dnes opäť veľmi aktuálna,“dodáva režisér.
Patrí k filmárom, ktorí sa fixne nedržia vopred napísaného scenára a vlastných predstáv. Keď s hercami a herečkami pracuje na postavách, spoločne upravujú alebo dotvárajú scény a dialógy. Robiť film znamená pre neho hľadanie.
„Nie som zástancom toho, keď vás ešte pred nakrúcaním nútia rozprávať, čo to je za film. Ja to neviem. Keby som to vedel už na začiatku, tak ho nebudem robiť. Pre mňa je dôležitý proces a vzájomnosť s ostatnými ľuďmi na pľaci. Tarkovskij tomu hovoril sochanie v čase. Tento aspekt filmov milujem, to je jeden z hlavných dôvodov, prečo ich robím.“
Z knihy som bol som veľmi príjemne prekvapený a nadšený. Páčila sa mi surovosť prostredia aj deja v príbehu, ktorý má rozmery antickej drámy.
Ivo Trajkov režisér