Joni Mitchell je naspäť
K hudobným udalostiam roka patrí comeback 78-ročnej pesničkárky
Vlete sa prekvapujúco objavila na pódiu na festivale Newport a s pomocou priateľov odohrala celý koncert. No nerozprávame sa len o fyzickom návrate, comeback Joni Mitchellovej už prebieha dlhší čas prostredníctvom reedícií starých albumov.
Až teraz, zdá sa, že svet definitívne uznal, že jej tvorba sa poľahky vyrovná tým najlepším pesničkárom 20. storočia.
KRESLO PRE HOSŤA
V roku 2015 mala mozgovú príhodu, ktorá ju upútala na lôžko. Musela sa znovu naučiť rozprávať a chodiť. Neskôr občas vystúpila na verejnosti, no bol to šok, keď sa v lete objavila na folkovom festivale v americkom Newporte. Na plagáte bolo napísané, že vystúpi speváčka Brandi Carlile s priateľmi, no uprostred pódia bolo honosné kreslo. Keď sa zrazu Mitchell objavila na pódiu, všetci vedeli, že je prichystané pre ňu.
Dnes je to 78-ročná dáma, ktorá po chorobe musí chodiť o paličke, a tak aj toto vystúpenie treba brať, no s pomocou známych aj menej známych hudobníkov odspievala celý koncert. V jednom momente zobrala do rúk gitaru a zadžemovala si s kapelou. Až neskôr vysvitlo, že za vystúpením sa skrýva niekoľko-mesačné hranie v jej dome v Los Angeles, kam pozývala priateľov a blízkych hudobníkov. Najprv ich počúvala a nakoniec sa pridala. Keď vošla na pódium v Newporte, bola pripravená.
O jej koncertnom comebacku písali svetové médiá, to však neznamená, že sa Joni na pódium niekedy vráti. Predsa len, choroba na nej zanechala stopy, no odozva na koncert ju musela náramne potešiť. To, že sa tejto nezlomenej speváčke nakoniec podarilo zvíťaziť nad osudom, potvrdzuje úmysel, že dokonca plánuje nahrať nový album, na ktorom by si rada zaspievala obľúbené americké štandardy.
Po rokoch útlmu je o jej hudbu opäť záujem. Celý život trpela, že je v tieni známejších mužských kolegov, a mala oprávnený pocit, že je prehliadaná. Nikdy nerobila komerčnú hudbu a jej pesničky, hlavne tie neskoršie, hľadali predovšetkým náročnejšieho poslucháča.
To sa však mení. Pred rokom v reedícii vyšiel jeden z jej najslávnejších albumov Blue, o ktorom až nedávno povedala, že ho poslucháči konečne docenili, lebo v čase vzniku dostal množstvo negatívnych recenzií. Pritom o Blue sa dá povedať to isté čo o Dylanovom Blood On The Tracks – je to dokonalý album.
Reedícia Blue je súčasťou kampane Joni Mitchell Archives, ktorá sa posledné dva roky systematicky venuje vydávaniu jej katalógu. Jej súčasťou sú radové platne, ale aj nahrávky, ktoré boli dlhé roky v trezore. Kým jej kolegovia Bob Dylan alebo Neil Young už roky kultivujú svoje archívy, Joni sa im začala venovať až po mozgovej porážke. Nakoniec sa táto práca pre ňu stala terapiou.
Bola nadšená, že sa podarilo vypátrať nahrávku z roku 1963, keď vystupovala po kaviarňach ako začínajúca speváčka. Jej tím sa dokonca dostal k páskam koncertu z roku 1968, ktoré nahral fanúšik Jimi Hendrix. Gitarista si na jej vystúpení testoval nové nahrávacie zariadenie, no kotúče sa stratili a zázrakom sa objavili až v posledných rokoch.
DŽEZOVÁ JONI
Druhý diel jej archívov, zahŕňajúcich úspešné folkové obdobie do albumu Blue, vyšiel vlani. Teraz sa objavil zremastrovaný boxset jej albumov z roku 1972 až 1975. Zahŕňa nahrávky For The Roses, Court and Sparks, Miles Ahead a The Hissing Of Summer Lawns. Ide o jej ďalšie klasické obdobie, na ktorom zároveň vidno, že sa čoraz viac odkláňa od folku smerom k džezu a experimentálnej tvorbe.
Prvý „tranzitný“album je For The Roses, na ktorom nájdeme akustické skladby a náročnejšie veci s nádychom džezu, ale aj jej možno aj jediný pokus napísať komerčne ladenú pieseň. Vydavateľstvo chcelo, aby zložila pesničku, ktorú by hrali rádiá. Joni to zobrala doslovne a prišla s hitom Turn Me On, I’m A Radio.
Na nasledujúcom albume Court and Sparks, ktorý sa kvalitou vyrovná Blue, hrá s džezovou skupinou LA Express, ktorá tvrdí, že táto nesmierne nadaná a živelná hudobníčka s nimi bez námahy držala krok. LA Express sa nakoniec stali aj jej koncertnou skupinou, s ktorou nahrala live album Miles Ahead aj nasledujúci The Hissing Of Summer Lawns, ktorý sa nestretol s takou odozvou ako Court and Sparks, pretože bol ešte odvážnejší a experimentálnejší.
Tu sa príbeh jej archívov zatiaľ končí. Neskôr do jej života prichádzajú muzikanti Jaco Pastorius, Charles Mingus, Herbie Hancock alebo Pat Metheny a jej doménou sa stal džez. Britský denník The Guardian však zašiel ešte ďalej a v nedávnom článku už rozoberá jej ďalšie obdobie 80. rokov, keď sa speváčka ocitla na okraji záujmu, no stále robila pozoruhodnú hudbu, ktorá, bohužiaľ, zanikala v nánosoch hitparádového popu.
Pri nedávnom úspechu Kate Bushovej so skladbou Running Up The Hill sa čoraz viac do módy dostáva štýl zvaný artpop a albumy Joni Mitchellovej z 80. rokov priam čakajú, aby si ich konečne poriadne všimli.
Kariéra Joni Mitchellovej je zvláštna v tom, že na rozdiel od pesničkárskych kolegov zo 60. rokov nikdy nezaznamenala veľký comeback, ako sa to podarilo Bobovi Dylanovi s albumom Time Out Of Mind (1997), ktorý by ju vrátil do centra pozornosti. Ani doposiaľ najnovší štúdiový album Shine (2007) sa nedočkal veľkého uznania. Speváčka postupne prestala skladať, až sa nakoniec venovala len rodine a výtvarnému umeniu.
Je osobitou umelkyňou. V niečom je jej hudobný príbeh podobný Dežovi Ursinymu, ktorý si takisto razil vlastnú cestu. Každý nový album, ktorý spravili spolu s básnikom Ivanom Štrpkom, bol správou o tej ceste pre chápavé publikum. Dežo sa plného docenenia svojej tvorby nikdy nedožil, Joni má šťastie, že konečne prišiel jej čas.
Musela som sa znova učiť hrať na gitare podľa svojich starých videí. Ale chirurg, ktorý mi robil operáciu mozgu, povedal, že mám vôľu a odvahu.
Joni Mitchell