Protesty proti mobilizácii rozožierajú Rusko ako hrdza
Mobilizácia nabúrala vedomie Rusov. Všetky obavy a rozpory nahromadené za desaťročia vyplávajú na povrch prostredníctvom protestov, samoupaľovania a vrážd
Od vyhlásenia „čiastočnej mobilizácie“Vladimirom Putinom v Rusku uplynul týždeň. Toto rozhodnutie spôsobilo explóziu ruského verejného priestoru. Státisíce budúcich vojakov utekajú cez pozemné hranice a susedné krajiny o tom začínajú hovoriť ako o humanitárnej katastrofe.
V Čečensku, Dagestane a Jakutsku sa konajú protesty a federálne centrum je nútené vzdať sa práva povolávať tam vojakov bez súhlasu miestnych orgánov. Dospelo to až k pokusom o atentáty na vojenských splnomocnencov a samoupáleniam. Zdá sa, že spoločnosť sa po prvýkrát za posledné desaťročia dáva do pohybu.
POL MILIÓNA UTEČENCOV
Susedné krajiny už nevedia, čo si počať s ruskými mužmi, ktorí utekajú pred mobilizáciou cez ruské pozemné hranice. Len do Kazachstanu ich údajne mohlo vstúpiť viac ako tristotisíc. Prezident Kassym-Žomart Tokajev humánne poveril vládu, aby týmto mužom pomohla, a chce o probléme rokovať s Ruskom. Kazašské ministerstvo vnútra však uviedlo, že vydajú osoby, po ktorých sa v ich domovských krajinách pátra v súvislosti s trestnými činmi. Na hraniciach s Gruzínskom ruské úrady riešia tento problém otvorením mobilnej náborovej stanice.
Celkovo to pripomína masový exodus mužov z Ruska. Počet ľudí, ktorí odišli za týždeň, jednoznačne prekročil pol milióna, ak sa spočítajú len oficiálne štatistiky Gruzínska, Kazachstanu, Mongolska a Fínska. A potom sú tu lety, a to nielen do Jerevanu a Istanbulu, kam už dávno nie sú takmer žiadne letenky a ceny sa šplhajú do závratných výšok, ale aj do miest Strednej Ázie, o ktorých sa mnohí utečenci dozvedeli až teraz. Imperiálna hrdosť Veľkorusov bola rozdrvená, museli sa skryť medzi tých, na ktorých sa pred vojnou mnohí dnešní utečenci pozerali zvysoka.
Počet potvrdených únikov môžeme pokojne vynásobiť piatimi, ak nie desiatimi. Sú to tí, ktorí sa ukrývajú vo svojich dačiach, v bytoch priateľov a známych, ktorí opustili svoje mestá. Aj to je, samozrejme, protest, len nohami.
ŽENY PROTI PUTINOVI
Súdiac podľa správ, všetky najefektívnejšie priame protimobilizačné protesty teraz organizujú ženy: v Čečensku, Jakutsku, Dagestane. Aj v prevažne ruských regiónoch sa nálada medzi ženami výrazne mení. Práve ony tradične volili Vladimira Putina.
Teraz je obraz ich vzoru narušený. Propaganda im dlhé roky sľubovala „človeka ako Putin, ktorý nechľastá“. Teraz tento ideál muža abstinenta ženie hoc aj pijúcich, nie ideálnych, ale predsa len vlastných mužov – synov, manželov a otcov – do vojny. Ženy nie sú spokojné, hoci nie všade sú pripravené vyjsť do ulíc a protestovať.
Ale tí, ktorí boli v zlom psychickom stave aj predtým, sú na to pripravení – uskutočňujú pokusy o samoupálenie, snažia sa zabiť vojenského splnomocnenca. Celková zmena atmosféry v Rusku vedie k tragédiám, ako bol útok na školu v Iževsku. Putin svojím rozhodnutím o mobilizácii prebudil spoločnosť. Niektorí sú jednoducho zmätení alebo vystrašení. Zdá sa však, že poslušným masám z minulosti dal to, čo im po 24. februári chýbalo: model kolektívnej akcie. V atomizovanej ruskej spoločnosti sa zrazu objavila jednoduchá spoločná myšlienka: prežiť.
Spája moskovských podnikateľov s traktoristami z malých dedín, čím vytvára nebývalú spoločenskú súdržnosť. Je to prvý krok k zrodu spoločného odporu, ale nikto nevie, či príde aj druhý krok alebo sa vojna opäť „znormalizuje“.
VZBURA REGIONÁLNYCH ELÍT
Kremeľ je už teraz nútený robiť ústupky. Samotné úrady začali hovoriť o „prešľapoch“. Je zrejmé, že ide o taktiku, ktorej cieľom je upokojiť Rusov. Niektoré ústupky sú však strategického charakteru a len ťažko sa dajú odvolať. Hovoríme o ústupkoch regionálnym elitám, ktoré využívajú protesty na posilnenie svojho vplyvu. Spomedzi ruských regiónov je takýmto príkladom Magadanská oblasť, kde gubernátor Sergej Nosov prepustil miestneho vojenského komisára práve za „prechmaty“.
V národných republikách je to však oveľa zreteľnejšie. Ramzan Kadyrov bol prvý, kto sa odmietol zúčastniť na mobilizačnej kampani v Čečensku. Po ňom vystúpil Ajsen Nikolajev, ktorý oznámil, že mobilizácia v Jakutsku je takmer ukončená. Povráva sa, že už existuje rozkaz ukončiť mobilizáciu od vojenského veliteľa Dagestanu, kde protesty neutíchajú.
Celkovo možno povedať, že nikto nebol pri nábore dobrovoľníkov do vojny taký aktívny ako Kadyrov. Ale on a mnohí ďalší regionálni lídri, na ktorých Kremeľ, mimochodom, preniesol zodpovednosť za pandémiu covidu, chcú kontrolovať svoje vlastné územia bez zásahu ministerstva obrany.
Ich obyvatelia sú ich vazalmi, nie federálneho centra, a len miestne orgány môžu rozhodnúť o ich potrestaní alebo omilostení. A to už pripomína začiatok „prehliadky suverenity“z 90. rokov. Protesty rýchlo rozkladajú telo Putinovho režimu a ten už zjavne nie je jednotný, hoci je Vladimirovi Putinovi stále do veľkej miery poslušný.
Propaganda im dlhé roky sľubovala „človeka ako Putin, ktorý nechľastá“. Teraz tento ideál muža abstinenta ženie hoc aj pijúcich, nie ideálnych, ale predsa len vlastných mužov – synov, manželov a otcov – do vojny.