Utekajte, kým je čas

Igor Matovič unáša spoločnosť od slušnosti a rozumu, od Západu na Východ, a preto treba od neho utiecť

Ak je dnes Robert Fico hlásateľom tých istých ideí, ktoré zvestuje svetu Vladimir Putin, nemalo by nás to prekvapiť. Ale ak sa k Putinovým ideám začína hlásiť Igor Matovič, mali by sme spozornieť. Presne to sa totiž minulý týždeň stalo.

Obaja muži vyriekli vo svojich prejavoch pred ruskými a slovenskými poslancami slová, ktorých cieľom bolo prevrátiť našu civilizáciu naruby. Je lákavé mávnuť nad nimi rukou s dôvetkom, že ide len o slová. Lenže historická skúsenosť nás varuje: politici až príliš často myslia svoje slová oveľa vážnejšie ako tí, čo ich počúvajú.

Rozdiel býva obvykle v ich váhe, a kým tie Putinove sú obťažkané jadrovými hlavicami a absolútnou mocou diktátora, tie Matovičove len funkciou ministra malého štátu, ktorý sa opiera o svojich stúpencov.

Pre nás je to však slabá útecha, lebo niektoré vety z ich prejavov sú prakticky totožné a vychádzajú z úst slovenského ministra. Matovič označil slovenských novinárov za „progresívnych fašistov“a Putin označil „elity Západu“za satanistov. V názore na západnú civilizáciu sa teda obaja zhodujú natoľko, že by si mohli svoje výroky vymeniť. To by nás malo naozaj vystrašiť, lebo Matovič svoje slová nemusel vysloviť, ale urobil to a som presvedčený, že preto, lebo ich myslí vážne.

Obaja nás chcú presvedčiť, že svet smeruje k apokalypse, lebo k moci sa derie Antikrist, ktorým sú v ich očiach západné liberálne elity a Matovič ich vidí aj v slovenských novinároch. Obom sa podarilo uniesť skutočnosť do temnoty, Putin si však berie za rukojemníka celý svet, kým Matovič len malé Slovensko.

NASLEDOVNÍCI

Problém však nie sú oni, ale ľudia, ktorí ich nasledujú. Oni sú pre svet aj Slovensko naozaj nebezpeční, lebo bez nich by ani Putin, ani Matovič nič neznamenali.

Zažil som v živote viacero situácií, keď som s údivom hľadel na tých, ktorí nasledovali vábenie zla vyjadrovaného slovami. Vždy to malo rovnaký priebeh: spočiatku sa vám javí príťažlivé, a keď prídu prvé pochybnosti, je často už neskoro. Čím dlhšie ho totiž nasledujete, tým ťažšie je od neho utiecť. A pritom v hĺbke duše viete, že ak si ju chcete ešte zachrániť, tak jedine útekom.

Zažil som to už viackrát, ale vždy znovu ma prekvapí neschopnosť ľudí dať sa na útek od zlého. Vždy na to doplatia nenávratným poškodením vlastnej duše – o poškodení spoločnosti nehovoriac – , s ktorou budú musieť žiť až do posledných dní. Mohli utiecť, kým bol čas, ale zostali, až bolo neskoro.

Matovič už povedal a napáchal veľa zlého, no po minulom týždni každý, kto od neho ihneď neutečie, nenávratne poškodí svoju dušu. Každý, kto aj vyjadrí nesúhlas s Matovičovými slovami, aby upokojil svoje svedomie, ale zostáva pri ňom, sa stáva spolupáchateľom.

Nebude už platiť ich obhajoba, že stáli pri Matovičovi preto, lebo bojoval proti Robertovi Ficovi. Nie je to po prvý raz v dejinách, čo bojovník proti zlu prijal tvár toho, proti ktorému pôvodne bojoval. Matovič používa ten istý jazyk ako Fico a vyslovuje vety s rovnakým obsahom ako Putin. S Ficom má už toľko spoločných nepriateľov, že jedného dňa môžu obaja uznať platnosť starého pravidla: nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ.

ÚNOSCA

Ponechajme teraz bokom nasledovníkov Fica a fašistov, lebo im je nenávisť voči Západu prirodzene blízka. Možno mám o stúpencoch Igora Matoviča ilúzie, ale myslím si, že v ňom videli odvážneho bojovníka proti politickej mafii, ktorá unášala Slovensko od západnej civilizácie.

Lenže dnes je to Matovič, kto sa stáva únoscom. Unáša nás od úcty k ľuďom, od slušnosti, od rozumu. Unáša nás do temnoty Východu. Je len jedna možnosť, ako ho zastaviť a zachrániť aj svoju dušu, kým nebude neskoro – utiecť od únoscu, aby zostal osamotený a bez rukojemníkov.

Útek nie je aktom zbabelosti, ale pudu sebazáchovy – voči sebe aj voči spoločnosti. Utiecť od zlého má zmysel, lebo zlo sa ním oslabuje.

Niekedy neostáva nič iné, než s ním bojovať, ale to preto, lebo nebolo dosť tých, čo by pred ním včas utiekli. Preto dnes musia bojovať Ukrajinci, lebo nebolo dosť Rusov, ktorí by pred Putinom včas utiekli.

Teraz začali, lenže už nezachraňujú len svoju dušu, ale aj holý život. „Dnes ste normálny slobodný človek a zajtra idete do armády alebo do väzenia,“povedal reportérke New York Times Sergej, ktorý pred mobilizáciou ušiel na bicykli do Gruzínska. „Ešte pred nejakým časom sme sa zdali byť slobodnou krajinou,“dodal.

Sergej je jedným z miliónov tých, ktorí neutiekli pred Putinom vtedy, keď bol ešte čas. Žili v omyle, že Putin im umožňuje slobodne žiť, a otvorili sa im oči až po tom, čo siahol na ich životy. Kým siahal len na životy Ukrajincov, cítili sa slobodní.

Je to stále ten istý príbeh. Na začiatku je príťažlivosť, a keď prídu pochybnosti, zotrvačnosť a pohodlnosť velia zostať. Premeškáte celý rad príležitostí na útek, až jedného dňa zistíte, že ste prišli o slobodu, o duši ani nehovoriac. Potom už ide často len o holý život.

Igor Matovič je politik, ktorý sa neodvratne vyvíja k zlému a unáša spoločnosť do neslobody. Ešte je čas pred ním utiecť a tak ho oslabiť. Skôr než bude neskoro, lebo potom už bude treba proti nemu bojovať.

Útek nie je aktom zbabelosti, ale pudu sebazáchovy – voči sebe aj voči spoločnosti. Utiecť od zlého má zmysel, lebo zlo sa ním oslabuje.