1938 a 2022
Na rozdiel od československých vodcov sa ukrajinskí predstavitelia rozhodli bojovať
Oukrajinskom zápase za slobodu proti ruskému vpádu sa píše denne a veľa. V najnovšom čísle časopisu Foreign Affairs tomu venoval rozsiahlejší príspevok rešpektovaný americký historik Timothy Snyder, ktorého knihy vyšli aj u nás. Pri svojej úvahe o správaní lídrov vo chvíľach existenčného ohrozenia sa dotkol aj Československa.
„V čase, keď demokracia globálne upadá, ukrajinský odpor voči ruskej agresii predstavuje prekvapujúce potvrdenie viery v princípy demokracie a jej budúcnosť.“Dejiny demokracie dvadsiateho storočia ukazujú, čo sa stane, ak sa nik proti nástupu totality nepostaví. V roku 2022 sa ako bod zlomu črtá Ukrajina, v roku 1938 ním bolo Československo, píše Snyder. Vtedy sa európske mocnosti v Mníchove rozhodli ustúpiť nacistickému Nemecku, ktoré potom československú demokraciu zlikvidovalo, českú časť štátu okupovalo a pripojilo k Ríši. V Československu sa tak odohralo niečo, čo Rusko zrejme plánovalo pre Ukrajinu. Podľa Snydera by Nemecko solídne vyzbrojené Československo možno len tak rýchlo neporazilo. Spojenci však Československo opustili a jeho lídri si v osudovej voľbe zvolili exil namiesto odporu. Druhá svetová vojna by sa podľa neho nebola mohla odohrať v tej podobe, keby sa Čechoslováci bránili: „Hitler by nemal pocit, že teraz ho už nič nezastaví, vďaka čomu získal spojencov a vystrašil nepriateľov.“
Na rozdiel od československých vodcov sa ukrajinskí predstavitelia rozhodli bojovať, hovorí Snyder.
Snyderove úvahy o možnom vplyve československej vojny s Hitlerom na svetové dianie sú, samozrejme, hypotetické. Mníchov a Hitler je minulosť, Zelenskyj a Putin prítomnosť. A spolu s ňou aj dnešné Slovensko. O voľačo ľahšie si vieme predstaviť rôzne scenáre ďalšieho vývoja u nás doma. Súčasná situácia môže vyústiť do predčasných volieb, ktoré môžu mať aj zahraničnopolitické dôsledky. V domácom kontexte pôjde o to, či si zvolíme garnitúru, ktorá dokáže lepšie spravovať štát. Smerom k zahraničiu – k Európskej únii, k NATO, k našim susedom – by sa však väčšmi ako zmena žiadala kontinuita, keďže v zahraničnej politike sa vláde darí udržať prozápadný kurz. Pomáha jej v tom prezidentka Zuzana Čaputová. Ak by sa k moci dostali falošní hlásatelia „mieru“ s ruským agresorom, náš východný sused by hraničil už nielen s neveľmi priateľským Maďarskom, ale aj s ďalším štátom praktizujúcim obdobnú politiku. Na to, aby sa tak nestalo, treba oveľa menej úsilia a určite menej obetí, ako to hrozilo v prípade v roku 1938. Chce to oživiť a zmobilizovať občianske sebavedomie kombinované so zodpovednosťou za štát. Ak by sa na zápas o pokračovanie svojho mandátu rozhodla aj prezidentka, mohlo by to povzbudiť mnohých, ktorí už strácajú nádej.
Aj takto sa dá čítať pozoruhodný článok historika Timothyho Snydera.
Rozumiem však hlasom, ktoré zdôrazňujú možný katastrofálny vplyv prípadnej vojny s Hitlerom. Niet pochýb, že by priniesla brutálnu devastáciu obyvateľstva i krajiny. Tisíce ľudí by na ňu doplatili životom, bombardovanie Prahy by poničilo jej starovekú krásu. Moja mama vtedy bývala s otcom v Prahe, odkiaľ pochádzala, ešte sa nepresťahovali do Bratislavy, bombardovanie Prahy a nacistický masaker by možno spôsobil, že by sme sa s bratom a so sestrou nikdy nenarodili.