Vrátil sa fašizmus? Áno, ale nie do Talianska
Spoliehame sa na demokraticky zvolenú postneofašistickú vodkyňu, ktorá nám pomôže poraziť fašistického diktátora
Minulý týždeň v pondelok ráno BBC informovalo svojich poslucháčov, že s Giorgiou Meloniovou, líderkou víťaznej strany Bratia Talianska, bude mať Taliansko „prvého krajne pravicového lídra od čias Benita Mussoliniho“. Je pravda, že ako mladá sa pani Meloniová stala vášnivou prívrženkyňou neofašistickej strany a v roku 1996 ju zachytili kamery, ako Mussoliniho opisuje ako „najlepšieho politika za posledných päťdesiat rokov“. Ale prezentovať ju dnes ako líderku, ktorá kráča v Mussoliniho stopách, je až príliš voľná novinárska interpretácia.
So svojou ohnivou rétorikou na tému „Boh, vlasť a rodina“je nepochybne protiimigračnou pravicovou populistkou, silnou sociálnou konzervatívkou a euroskeptickou nacionalistkou. Pre Brusel predstavuje problémy a pre mnohých potenciálnych imigrantov biedu. Meloniovej okamžite blahoželali líderka francúzskeho Národného združenia Marine le Penová i názorovo blízki kolegovia z Maďarska, Poľska a zo Španielska. Jej zvolenie posúva tieto tendencie k hlavnému prúdu európskej politiky.
Okrem toho je tu charakteristická talianska črta, a to trochu uvoľnený až zhovievavý postoj k Mussoliniho fašizmu, najmä v časti talianskej pravice. Historik Paul Corner o tom píše vo svojej novej knihe Mussolini v mýtoch a v pamäti. „Mussolini urobil aj veľa dobrých vecí,“
Ak existuje vážny kandidát na toto označenie, je ním Rusko za vlády Vladimira Putina, kde sa dá nájsť množstvo historických čŕt fašizmu.
povedal v roku 2019 vtedajší predseda Európskeho parlamentu Antonio Tajani. Silvio Berlusconi, ktorého strana Forza Italia je jedným z koaličných partnerov pani Meloniovej, povedal v roku 2003 v ankete pre britský týždenník Spectator, že „Mussolini nikoho nezavraždil.“Dve duceho vnúčatá stáli pod neofašistickým symbolom trojfarebného plameňa na zástave Bratov Talianska. Predstaviť si niečo porovnateľné v súčasnej nemeckej politike nie je možné.
Napriek tomu tieto veci nedávajú dokopy nič, čo by sa dalo vážne nazvať fašizmom: nie v pravdepodobnej politike novej vlády, nehovoriac o širšom talianskom politickom systéme. V skutočnosti sa Taliansko po roku 1945 vyznačovalo nezvyčajnou kombináciou politickej nestability a inštitucionálnej kontinuity. V krajine existuje systém silných ústavných bŕzd a protiváh. Talianska demokracia je dnes ohrozená menej ako demokracia USA. Reakčná a nacionalistická ideológia pani Meloniovej nie je oslavou bojového násilia a hrdinských obetí, nehovoriac o skutočnom násilí doma a v zahraničí, ktoré sú pre fašizmus charakteristické. (Taliansky spisovateľ Umberto Eco vyzdvihoval španielske falangistické motto Viva la Muerte – Nech žije smrť!)
Ak existuje vážny kandidát na toto označenie, je ním Rusko za vlády Vladimira Putina, kde sa dá nájsť množstvo historických čŕt fašizmu. Patrí tam štátom organizovaný kult jediného vodcu; pestovanie hlbokého zmyslu pre historickú nevraživosť; indoktrinácia mládeže; démonizácia nepriateľa; propagácia veľkej lži (v prípade Putina ide o klamstvo, že fašistami nie sú Rusi, ale Ukrajinci); ideológia nadvlády jedného národa nad ostatnými (podľa Putina Ukrajinci v skutočnosti neexistujú, sú len variantom Rusov); estetika bojového mačizmu a hrdinského zabíjania (pripomeňme Putinovu pochvalu brigády zodpovednej za zverstvá v Buči); predovšetkým však skutočná prax násilnej represie doma a genocídne násilie v zahraničí.
Dlhé roky som podobne ako iní vedci a analytici nebol ochotný používať slovo fašizmus v prítomnom čase. Polymorfný fenomén trpel aj v časoch najväčšieho rozkvetu v 30. rokoch 20. storočia i následne prehnaným počtom definícií. Kričať „Fašista!“naznačovalo, že sa dotyčný uchýlil k lenivému porovnávaniu s Adolfom Hitlerom, totálnou vojnou a holokaustom. Krajná ľavica tento pojem ďalej devalvovala tým, že ním hádzala dookola tak, aby odsúdila každého od kapitalistických šéfov až po prísnejších učiteľov. Putinizmus má dôležitý postsovietsky rozmer, ktorý je nový, zatiaľ čo historicky charakteristické prvky ako aktívna masová mobilizácia v dnešnom Rusku do značnej miery chýbajú. Žiadny historický fenomén sa však neopakuje v presne rovnakej podobe. Ak si zakážeme hovoriť o fašizme, stratíme niečo dôležité v chápaní celej rozmanitosti súčasnej pravicovej politiky, rovnako ako by sme to urobili, keby sme pri diskusii o ľavicovej politike zakázali akúkoľvek zmienku o komunizme. Dnes naozaj môžeme so všetkými náležitými výhradami hovoriť o ruskom fašizme.
Silvio Berlusconi aj ďalší koaličný partner Giorgie Meloniovej, Matteo Salvini z Ligy, sa o Putinovi v minulosti vyjadrili obdivne. Našťastie, žena, ktorá má byť ďalšou talianskou premiérkou, vyjadrila neochvejnú podporu jednotnému západnému postoju proti ruskej agresii na Ukrajine. Je to ukážka toho, ako ďaleko sme sa dostali od opojného európskeho optimizmu zo začiatku 21. storočia, keď sa teraz spoliehame na demokraticky zvolenú postneofašistickú vodkyňu, ktorá nám pomôže poraziť fašistického diktátora.