Na mŕtvej planéte

Macfarlane rozmýšľa ako vedec, žije ako dobrodruh a píše ako básnik

To, že ešte žijeme, je tak trochu zázrak. A možnože je to len dáky rozmar prírody, veď iné druhy v podobnom štádiu beznádejného rozpadu sa už z tohto sveta dávno vytratili. Ale my žijeme. Aj keď planéta je mŕtva. Mŕtve sú lesy. Mŕtva je pôda. Mŕtve sú rieky i jazerá a moria sa pomaly ale isto menia zo skládok odpadu na púšte. Takéto (a podobné) fatálne myšlienky mi privodil dokumentárny film Rieka austrálskej režisérky Jennifer Peedom, ktorý sa v skromnejších rozmeroch dostal aj do slovenskej kinodistribúcie. Autorom silného sprievodného komentára, ktorý načítal americký herec Willem Dafoe, je britský spisovateľ

Robert Macfarlane, a vôbec neskrývam, že práve jeho meno ma k tomuto filmu bytostne pritiahlo. Macfarlane rozmýšľa ako vedec, žije ako dobrodruh a píše ako básnik. Aj preto som si v poslednom čase veľmi obľúbil viaceré jeho knihy. Či už píše o podzemných priestoroch, o horách, alebo o starých cestách, vždy sa mu medzi riadkami ako refrén ozýva otázka: Sme dobrí predkovia? Macfarlane sa však nepýta, ako na nás budú pozerať tí budúci a ako budú hodnotiť svet, ktorý sme im zanechali. Pýta sa, či po nás príde vôbec ešte niekto.

Inak to nie je ani vo filme Rieka, spektakulárnej filmovej eseji (alebo básni?), ktorú sa oplatí vidieť v kine. Vizuálne, zvukovo i hudobne podmanivý film, ktorého máte v tmavej kinosále plné zmysly aj srdce. Je to sčasti rozprávanie o tom, ako sa na planéte s príchodom vody prebudil život, a ako sa z riek stali bohovia – kam zavítali, civilizácia prekvitala. No potom sme svojich bohov spútali, vzali im divokosť, prapodstatu. A tak sme ich zničili. Navždy? Ktovie. Rieka je totiž aj obraz kolobehu vodných reinkarnácií, ktorý však nie je nekonečný.

Rieka ponúka ešte jednu presnú metaforu vzťahu predkov a potomkov. Akú (ak vôbec nejakú) vodu pošlú tí z horného toku ostatným, čo žijú ďalej po prúde? Okrem ekologického rozmeru tu teda máme aj obraz sociálnej spravodlivosti.

V jeden včasný jesenný podvečer som sa začítal do staršej knihy Roberta Macfarlana. Hľadá v nej stopy (či pozostatky) živej divokej prírody na Britských ostrovoch. V úvode knihy slovami namaľoval jeden krásny obraz. Píše, ako vyliezol na mohutný starý buk za mestom a zostal tam stáť. Ľudia, čo chodili okolo, si ho nevšimli, lebo ľudia zvyčajne nepočítajú s tým, že na strome bude človek.

A keďže v tej nehybnosti na strome zotrval dostatočne dlho, do koruny sa vrátilo vyplašené vtáčie obyvateľstvo a pokračovalo v prerušenej dennej rutine. Ani vtáčky zvyčajne nepočítajú s tým, že na strome bude človek. Byť taký tichý, taký nepatrný, taký úsporný, že život naokolo bude pokračovať, akoby sme tam ani neboli. To je pekná predstava. A možno aj dobré riešenie.

Zakladateľ obľúbenej outdoorovej značky Patagonia Yvon Chouinard nedávno väčšinu akcií svojej prosperujúcej firmy daroval neziskovej organizácii zaoberajúcej sa ochranou životného prostredia. Je to pekné gesto i výzva ostatným firmám, ktoré sa v posledných rokoch narýchlo natreli módnou „zelenou“. Chouinard doslova povedal, že ich jedinou akcionárkou je teraz planéta Zem. Mne sa však zdá, že je to vlastne presne naopak. My všetci sme akcionármi Zeme. So všetkými právami i povinnosťami. V tomto naozaj nemáme na výber. A tak, ako akcionári, by sme sa o planétu mali aj starať. Ako o podnik, na ktorého prežití nám záleží, pretože bez neho nie sme ničím. Presnejšie – bez neho nie sme...