Mladí poslanci nerobia politike dobrú reklamu

Slovensko akosi nemá šťastie na mladé talenty

Nedá sa to úplne paušalizovať, ale podobný vzorec správania sa v posledných dňoch zopakoval viackrát. Reč je o zvláštnych ťahoch niekoľkých politikov, všetkých narodených už po roku 1989, teda zástupcov generácie, ktorá si už nepamätá komunizmus ani z detstva a ku ktorej sa ako k nezaťaženej boľševickým dedičstvom upínali nádeje mnohých ľudí.

Slovensko akosi nemá šťastie na mladé talenty. Iste, boli tu aj politici ako Ivan Mikloš či Daniel Lipšic, ktorí vystrelili hore okolo tridsiatky, prešli mnohými funkciami a majú čo povedať doteraz. V súvislosti s výrazom mladí politici však človeku skôr napadne niekdajšia smerácka omladina. Napríklad Peter Pellegrini či Edita Angyalová, ktorí sa okolo tridsiatky dali zneužiť na špinavú prácu, presnejšie pokútne zmeny zákonov pomocou prílepkov k nesúvisiacim normám, prípadne Otto Brixi a jeho nápad zakázať zákonom „kazítka“v elektronických výrobkoch a, samozrejme, Andrej Kolesík, ktorého preslávili jeho nezamýšľané komické výstupy a ktorého priezvisko sa stalo synonymom smeráckeho poslanca.

Medzitým sme sa od brixiovskej a kolesíkovskej komédie dostali bližšie k trúchlohre. Poslanec Kristián Čekovský akosi zabudol na vyhlásenia, s kým v koalícii nebude, a svojou neprítomnosťou dovolil Smeru preniesť stranícku propagandu do pléna parlamentu. Na rozdiel od neho kolega Andrej Stančík svoj sľub splnil – ale tak, že sa nechal odpratať na post štátneho tajomníka MZV, takže o nejakej principiálnosti nemôže byť ani reči. A potom je tu aj tretí mladík z klubu OĽaNO Tomáš Šudík. Ten neváhal podpísať list deviatich poslancov adresovaný Igorovi Matovičovi, aby zabezpečil stabilnú väčšinu, ale väčšina s tarabovcami mu vlastne takisto neprekáža. Žiaľ, to isté sa dá povedať aj o Jurajovi Šeligovi, ktorého červené čiary majú asi takú hodnotu ako červené čiary, ktoré kreslil Barack Obama v Sýrii.

Asi sa to nedá paušalizovať, ale štyria mladí poslanci s podobným postojom vyzerajú skôr ako pravidlo než ako výnimka.

Medzitým sme sa od brixiovskej a kolesíkovskej komédie dostali bližšie k trúchlohre.*