Štvrtý spôsob posúvania historického času – plynutie banality

Na Slovensku nevidno relevantnú (politickú) silu, ktorá by súčasný marazmus mohla zvrátiť a nekonečné „bakchanálie kolektívneho bláznovstva“konečne zastavila

Čas a jeho plynutie. Významný francúzsky historik Fernand Braudel vo svojom trojzväzkovom diele Méditerranée et le monde méditerranéen à l´époque de Philippe II (Stredozemné more a stredomorský svet za čias Filipa II.), ktoré pôvodne vyšlo v roku 1949 a dočkalo sa viacerých reedícií a prekladov (v češtine ani slovenčine nevyšlo), rozlišuje tri úrovne plynutia historického času.

DEKÁDY PREMÝŠĽANIA

Základným historickým tempom je takzvané dlhé plynutie – longue durée –, to jest, akým spôsobom geografická konfigurácia Stredomoria ovplyvňovala a podieľala sa na formovaní sociálnych procesov a ekonomických vzťahov v tomto regióne. Druhú úroveň potom predstavuje strednodobé plynutie – moyenne durée –, čiže úroveň samotných sociálnych a ekonomických štruktúr a pohyby a zmeny v ich rámci. Tretiu nakoniec krátkodobé plynutie – courte durée – vzťahujúce sa na rýchle tempo zmien na politickej úrovni.

Braudel začal pracovať na knihe v roku 1927 a jej prvotný náčrt dokončil počas vojny v zajateckom tábore v Lübecku (Oflag X-C). Tento tábor nacisti vyhradili pre politicky exponovaných a nespoľahlivých spojeneckých dôstojníkov. Braudel sa v tábore ocitol pre gaullistickú agitáciu, zatiaľ čo jeho spoluzajatec, dominikán a teológ Yves Congar, ktorý neskôr zohral jednu z kľúčových úloh v reforme katolicizmu počas Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965), bol doň preradený pre opakované pokusy o útek.

Braudelov príbeh ponúka viacero poučení. Jedným z nich je, že kvalitná veda, ktorá zásadným spôsobom posúva hranice poznania, potrebuje roky, niekedy až dekády premýšľania a prehodnocovania získaných poznatkov. Ale o tom som nechcel. Skôr som rád, že Braudel nepísal svoju knihu v priebehu posledných rokov na Slovensku. To by tam asi najskôr k tým uvedeným trom časovým rovinám musel pridať ešte štvrtú, ktorú by mohol nazvať plynutie banality – durée banale.

SILNÝ VODCA

Je až neuveriteľné, akými témami žije politika na Slovensku a čo rieši. V čase hlbokých geopolitických a ekonomických zmien a tlakov, ktoré tento pohyb vyvoláva na úrovni sociálnych a ekonomických štruktúr aj v oveľa vyspelejších krajinách ako Slovensko, tieto „bakchanálie kolektívneho bláznovstva“len ďalej erodujú prodemokratické a prozápadné smerovanie spoločnosti a posilňujú autoritárske tendencie.

Zďaleka totiž nejde len o to, či na Slovensku prevažujú tí, ktorí si želajú víťazstvo Ruska, alebo tí, ktorí si želajú víťazstvo Ukrajiny, prípadne aká veľká časť spoločnosti sa hrá na „holubice mieru“, nechá si svoj názor pre seba alebo sa oportunisticky prikloní k názoru „väčšiny“. Problém je oveľa komplexnejší ako jeden či dva prieskumy a termín a spôsob zberu ich dát. Volanie po silnom lídrovi je dlhodobé a počet ľudí, ktorí vzhliadajú k autoritárskym riešeniam, dokonca dramaticky stúpa.

Pokým v marci 2020 si v prieskume Focusu pre organizáciu GLOBSEC želalo „silného a rozhodného lídra, ktorý sa nemusí zaťažovať parlamentom a voľbami“, 38 percent respondentov, o dva a pol roka sa počet takých ľudí zvýšil o takmer 20 percentuálnych bodov. V prieskume AKO pre TV Joj na otázku „Potrebuje Slovensko silného a rázneho autoritárskeho lídra? A to aj za cenu, že by sa pohyboval na hranici demokratických princípov“pozitívne odpovedalo už 58,4 percenta respondentov.

Za tento rapídny nárast, samozrejme, môže viacero faktorov. Nielen – povedzme, že výrazne špecifický a nonkonformný – štýl vládnutia po voľbách v marci 2020, negatívny vplyv sociálnych sietí a dezinformačnej scény, ako aj vonkajšie stresové faktory (covid a vojna na Ukrajine). Opantanie (až priveľkej) časti slovenskej spoločnosti ideou „silného vodcu“je transgeneračnou záležitosťou! Ako prvý na tento fenomén upozornil sociológ Vladimír Krivý a jeho kolegovia v roku 1996 v kontexte podpory Vladimíra Mečiara, ktorá sa regionálne prekrývala s volebnými ziskami Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany v medzivojnovom období.

IDE O VEĽA

Ide tu teda o hlboko zakorenený fenomén, ktoré vyššie zmienené, ako aj ďalšie psychosociálne faktory stimulujú a posilňujú. Čoho je to výsledkom? Jednoznačná odpoveď na túto otázku, samozrejme, neexistuje, ale treba ju hľadať skôr na úrovniach „longue“a „moyenne durée“.

Slovenské dejiny sú chudobné na symboly. Zrieknuc sa uhorského „panského“dedičstva, do národnej pamäti sa vpísal plebejský naratív hegeliánskeho „večného rába“, za ktorého situáciu vždy môže „ten druhý“: najprv Maďari a Viedeň, potom Čechoslováci, respektíve Česi a Židia, a nakoniec demokrati, liberáli, LGBTI alebo valec z Idky, birmovaní komunisti, prípadne „dezoláti“…

Lenže dôsledkom takto negatívne budovaných identít – či už tej národnej, alebo skupinových – je z dlhodobého hľadiska rozpad sociálnych väzieb a dôvery, ktoré sú tmelom držiacim pokope akýkoľvek spoločenský organizmus. Spoločnosť eroduje a stáva sa anemickou, ako už viackrát povedal sociológ Michal Vašečka.

Žnú sa pritom neblahé dôsledky sadby 90. rokov: plagiátorstvá, podvody, kšefty, lacné emócie, sociálne deprivácie a egoizmus, narcizmus, neokrôchanosť, teplákový mačizmus, alkoholizmus… bohorovnosť. Silné autá, krátky rozum – že si dovolím na tomto mieste parafrázovať spisovateľa Kálmána Mikszátha.

Najhoršie na tom je, že nevidno relevantnú (politickú) silu, ktorá by súčasný marazmus mohla zvrátiť a nekonečné „bakchanálie kolektívneho bláznovstva“konečne zastavila.

V každom prípade je ilúziou dúfať, že situáciu zachráni príchod nejakého „bájneho“a „nepoškvrneného“ rytiera spod Sitna. Historická skúsenosť totiž učí, že pozitívny posun je často aj (alebo najmä?) otázkou kompromisu: september ’98, november ’89 alebo tak trochu opomínaná tzv. aprílová dohoda evanjelickej a katolíckej frakcie Demokratickej strany v roku 1946. Uchváteniu moci komunistami vo februári 1948 síce nezabránila, ale KSČ voľby v máji 1946 na Slovensku nevyhrala.

V situácii, v ktorej sa Slovensko momentálne nachádza, ideologický a personálny puritanizmus predstavujú scestie. Dúfať v to, že „pravý“a „ľavý“extrém sa v budúcnosti nedohodnú, keď si teraz podávajú ruky na námestiach, je stratou zrelého a správneho úsudku. Nie je čas na vajatanie, prešľapovanie na mieste a hovenie si v ahistorickom agonizme. Ide o veľa.

Okrem iného aj o to, aké historické poučenie vzíde z tejto krízy a akým spôsobom sa bude podieľať na formovaní slovenskej identity do budúcnosti. Prichodí mi, že tých vrstiev proti je v slovenskej historickej pamäti a identite zapísaných akosi priveľa: antimaďarizmus, antičechoslovakizmus, antisemitizmus, antičechizmus… Bolo by už konečne načase začať písať príbeh z opačnej strany. Avšak nie maľovaním si bukolických obrazov pohostinnosti, čistých a nepoškvrnených hôľ.

Opantanie (až priveľkej) časti slovenskej spoločnosti ideou „silného vodcu“je transgeneračnou záležitosťou!