Plány desaťročných
Nemôžem neoceniť odvahu a podnikavosť niektorých školákov
Toto ťa bude zaujímať.“S touto tajomnou vetou za mnou včera prišiel náš desaťročný syn. Už vyše týždňa spolu trávime pokojnú (a, bohužiaľ, končiacu sa) covidovú karanténu. Najskôr bol dvojčiarkový on – o tri dni som ho dobehol. Veď už bolo načase.
„Predstav si, že moji dvaja spolužiaci začali u nás v škole predávať cukríky. Volajú sa Toxic Waste. Tie cukríky. Najskôr ich ponúkali všetkým zadarmo, potom za ne pýtali dvadsať centov za kus, potom päťdesiat a najnovšie aj dve eurá. Dnes o tom píše riaditeľka na Edupagei.“
„Fakt?“Takéto správy mi vždy zlepšia náladu. „A vieš, čo znamená toxic waste?“
„Jasné, toxický odpad. Presne tak aj chutili.“A tak som si s pobavením prečítal správu riaditeľky našej základnej školy o tom, že keď tento nádejný startup rázne zakázala, dvaja podnikaví piataci na ňu iba nechápavo pozreli a obhajovali sa: „Ale veď na iných základných školách pokojne predávajú aj cigarety a my nemôžeme ani cukríky? To fakt nie je fér.“
Premýšľam, či zmienkou o cigaretách chceli poukázať na morálne limity svojho podnikania alebo skôr naznačiť, že sú si vedomí aj iných (doteraz nenaplnených) potrieb svojich spolužiakov, ktoré by dokázali bez veľkých problémov saturovať.
Mail pani riaditeľky sa končí slovami – Prosím, aby ste sa so svojimi deťmi porozprávali, že takéto praktiky sú neprípustné a nepatria na pôdu školy!
Som zvedavý, či sa po narušení biznisu s „toxic waste“s deťmi porozprávali aj pedagógovia. O tom, prečo je to vlastne neprípustné. Tento príklad by bol totiž skvelou témou na debatu hneď v niekoľkých rovinách. Od definovania najpôvodnejšieho obchodného modelu – lacno kúpim, draho predám –, analýzy princípu budovania závislosti a naznačenia viacerých etických otázok.
Napriek tomu nemôžem neoceniť odvahu a podnikavosť oboch školákov. A to neviem nič o ich ďalších investičných zámeroch.
Od prvej chvíle som však presne vedel, čí bystrý mozog za celým projektom stojí. Keď som ešte v prvej triede prišiel syna vyzdvihnúť do školského klubu, pristúpil ku mne chlapček so živými očkami a povedal: „Ahoj, ty si Oliverov tato? Ideme sa k vám dnes hrať.“Nebola to otázka, skôr oznam.
Skúsil som ho odbiť: „No, fajn, ale to by musela povoliť tvoja mama, nemôžu ťa zo školy pustiť len tak.“
„Ale jasné, nie je problém, nadiktujem ti číslo, zavolaj jej, to vybavíš raz-dva.“Detská suverenita a nekompromisnosť ma pobavila. Má skvelý plán, už to len nejako sfúknuť s personálom.
„Dobre, s mamou sa dohodneme a niekedy prídete,“uzavrel som vyjednávanie.
Podobne prebiehala aj samotná návšteva budúceho startupového miliardára. Hneď po príchode si rovno otvoril chladničku a po pár sekundách skúmania sa ku mne otočil: „Skvelé, je tu salámka, chlebík by sa nenašiel? A poprípade nejaká pizza? Z tej by som si potom vzal aj domov. Alebo buchtičky?“
Po skúsenosti s naším synom, ktorý ku každému jedlu pristupuje ako k potenciálnej hrozbe (najskôr preskúmať, ožužlať a následne nechať na tanieri), ma tento pragmatický prístup po krátkom šoku veľmi oslovil.
A teraz toxic waste. Áno, tento typ príbehov mi už dosť chýbal.