Vojna na Ukrajine ako budíček. Časť prvá
Triumf politiky večnosti sa prejavil aj v tom, ako účinne sa ruskej propagande darilo rozkladať inštitúcie západných krajín
Timothy Snyder je aj na Slovensku známy a čítaný historik špecializujúci sa na históriu východnej Európy a často sa vyjadruje k aktuálnemu dianiu (nielen) v našej časti sveta. Nevenuje sa pritom len minulosti, ale veľmi aktívne komunikuje aj svoje názory na aktuálne dianie vo svete, najmä v našom regióne.
Už dlhšie patrí medzi mojich najobľúbenejších historikov a autorov, medzi ľudí, ktorých knihy a články vo mne vyvolávajú ten zvláštny pocit objavovania vedomostí a súvislostí, o ktorých aj tušíte alebo ktoré akosi implicitne predpokladáte, ale plne si ich neuvedomujete. Ako keby ste si skladali mozaiku, v ktorej máte poskladaných len pomerne málo miest, už tušíte, aký bude celkový obrázok, ale ešte ho ako celok so všetkými dôležitými časťami nevidíte. A zrazu príde niekto, kto vám ho pomôže poskladať, kto dá tým jednotlivým častiam logiku a navzájom ich spojí do celku. To je práve to dobrodružstvo poznania, dobrodružstvo myslenia, ktoré má v logu aj moje obľúbené kníhkupectvo na Kozej ulici v Bratislave, kde si (aj) knihy Timothyho Snydera kupujem.
Tá (podľa mňa) najdôležitejšia pre pochopenie toho, čo sa v súčasnosti deje najmä na Ukrajine, ale nielen tam, vyšla v roku 2018 a volá sa Cesta do neslobody. Rusko, Európa, Amerika. Hneď v tom istom roku bola preložená do slovenčiny a v roku 2019 do češtiny.
A v najnovšom vydaní dvojmesačníka Foreign Affairs práve vyšla rozsiahla esej Timothyho Snydera pod názvom Ukrajina má budúcnosť. Vojna medzi demokraciou a nihilizmom, v ktorej Snyder rozvíja základnú tézu svojej knihy vo vzťahu k vojne Ruska proti Ukrajine, ale aj v širších súvislostiach súčasných problémov, ktorým čelí liberálna demokracia aj vo vyspelých západných krajinách, najmä v USA.
V tomto článku priblížim čitateľom Snyderovu knihu Cesta do neslobody a o týždeň v tejto svojej rubrike aj aktuálnu esej o vojne na Ukrajine.
POLITIKA VEČNOSTI A NEVYHNUTNOSTI
V čom teda spočíva základná téza Cesty do neslobody? V kritike politiky večnosti, ktorá sa naplno presadila a uplatňuje v Rusku najmä po roku 2011, ale aj v kritike politiky nevyhnutnosti, ktorá ovláda západnú politiku už najmenej tri desaťročia.
Politika nevyhnutnosti vychádza z tézy o nevyhnutnosti pokroku, o „konci dejín“a o tom, že trhová ekonomika (kapitalizmus) a demokracia nemajú alternatívu, a ak sa nejaká aj objaví, tak sa skôr alebo neskôr ukáže, že je to alternatíva horšia, a teda že pokrok je nevyhnutný a nezastaviteľný. Silným impulzom všeobecného akceptovania jednej verzie politiky nevyhnutnosti (trhovej a demokratickej) bol pád komunizmu, teda inej (netrhovej a nedemokratickej) verzie politiky nevyhnutnosti po roku 1990.
Politika (teória) večnosti je na pochopenie trochu zložitejšia, vývoj v Rusku (najmä) po roku 2010 je však jej takým čírym modelovým príkladom, že to pochopenie uľahčuje. Ide o politiku založenú na idealizácii a heroizácii národa, ktorý sa stáva protagonistom cyklicky sa opakujúceho príbehu prinášania obetí. Neustále opakovanie tohto naratívu je založené na popieraní faktov, vytváraní mýtu oscilujúceho medzi nevinnosťou a ohrozením. V tomto prípade pokrok kapituluje pred osudovosťou. Politici večnosti umelo vyvolávajú ustavičný pocit ohrozenia a potom ponúkajú zdanlivú ochranu pred ním. Národ a jeho nevinnosť podľa politikov a politiky večnosti ohrozuje pravda, sloboda, otvorenosť, rovnosť, demokracia, ľudské práva, práva menšín atď. Ako píše Snyder, „politici večnosti – aby odpútali pozornosť od svojej neschopnosti reformovať spoločnosť – vedú občana, aby v krátkych intervaloch pociťoval striedavo triumf a frustráciu, utápajúc budúcnosť v prítomnosti“.
Zaujímavý je vzťah protagonistov týchto dvoch politík k zodpovednosti a dejinám, teda k budúcnosti a minulosti.
Protagonisti politiky nevyhnutnosti necítia zodpovednosť za budúcnosť, pretože tá je jasná a všetko sa nakoniec na dobré obráti. Politici večnosti neveria na pokrok, ale len na mýtus jedinečnosti a nevinnosti a sústreďujú sa na výrobu hrozieb a údajnú ochranu pred nimi. Rovnako obidva tieto tábory popierajú skutočné dejiny, teda minulosť. Ako píše Snyder, „premieňajú fakty na naratívy“(teda príbehy). Protagonisti nevyhnutnosti premieňajú fakty na záblesky nijako podstatne neovplyvňujúce príbeh pokroku, a keď hovoria o minulosti prívrženci večnosti, tak skáču z jedného časového bodu do druhého, preskakujú desaťročia či stáročia, prekrúcajú fakty, len aby vytvorili mýtus oscilujúci medzi nevinnosťou a ohrozením.
ZÁVER TESTU PRE EÚ A USA NEBOL RADOSTNÝ
Snyder už v roku 2018 napísal, že „ruský vpád na Ukrajinu v roku 2014 bol pre Európsku úniu a USA testom, či sú schopní rozlíšiť realitu od fikcie“.
A jeho záver bol už vtedy jasný a neradostný, v tomto teste EÚ a USA prepadli.
Dôkazom bolo, že anexia Krymu a ovládnutie časti územia Ukrajiny Ruskom boli Západom odmietnuté veľmi nedôsledne, čo najlepšie ilustrovala premena Budapeštianskej dohody na zdrap papiera, ale aj trápne pokusy o „urovnanie“situácie cez tzv. minské dohody. Ale nielen to, triumf politiky večnosti nad politikou nevyhnutnosti sa prejavil aj v tom, ako účinne sa ruskej propagande darilo rozkladať inštitúcie západných krajín, čo nepochybne prispelo aj k takým udalostiam, ako bolo zvolenie Donalda Trumpa za amerického prezidenta či brexit. Ako veľmi výstižne napísal Snyder: „Poradca prvého proruského amerického prezidentského kandidáta pôsobil ako poradca posledného proruského ukrajinského prezidenta. S taktikou, ktorá na Ukrajine zlyhala, Rusi v Spojených štátoch uspeli“(myslel Paula Manaforta).
Politika večnosti sa prvýkrát naplno presadila v Rusku po roku 2010. Založená bola na teórii ruského fašistického filozofa prvej polovice 20. storočia Ivana Iljina a kľúčovú úlohu v nej zohrala propaganda založená na lži. „Ruský národ prestúpený lžou o vlastnej nevinnosti sa naučil dokonalej sebaláske,“píše Snyder.
Lož ako pracovná metóda je zásadným nástrojom politiky večnosti a jej najúčinnejším nástrojom sa stáva manipulácia cez televízne obrazovky. Ruský režim najskôr ovládol všetky predtým súkromné a nezávislé televízne stanice, aby ich v druhej dekáde tohto storočia plne podriadil politike večnosti. Ruská propagandistická manipulácia pritom nebola zameraná len na domáce publikum, ale cez armády trollov a televíznu stanicu RT sa zameriavala aj na šírenie protizápadnej propagandy v zahraničí. Propaganda politiky večnosti totiž ani nepredstiera, že hľadá pravdu alebo že jej ide o fakty. RT tvrdila, že objektívne spravodajstvo neexistuje, že všetky médiá klamú, ale len RT je taká čestná, že pravdovravnosť ani nepredstiera. Mimochodom, rovnako ako Donald Trump, prvý americký prezident zvolený (aj) s prispením ruského režimu založeného na politike večnosti.
Z vyššie uvedených dôvodov sú pre režim založený na politike večnosti smrteľným nebezpečenstvom všetci, ktorí sa snažia konfrontovať túto politiku s reálnou skutočnosťou a faktmi, či sú to nezávislí novinári, alebo skutočná opozícia. A preto musia byť odstránení, a to prípadne aj fyzicky.
POKROK NIE JE SAMOZREJMÝ
Zásadné poučenie zo Snyderovho konceptu politiky nevyhnutnosti a politiky večnosti (a ich odmietnutia) spočíva v tom, že pokrok nie je ani samozrejmý, ani automatický, treba oň neustále bojovať. A predovšetkým, že dôležité sú cnosti (ako je pravda, osobná sloboda, novátorstvo, čestnosť, spravodlivosť, spolupráca) a inštitúcie, ktoré tieto cnosti ochraňujú.
O tom, akú dôležitú úlohu v boji proti politike večnosti (ale aj politike nevyhnutnosti) zohrávajú novinári, svedčí aj to, že Snyder túto svoju skvelú knihu venoval „novinárom, hrdinom našich čias“.
Samozrejme, aj medzi novinármi sa nájdu takí aj onakí, a to v každej krajine. Aktualizačný moment Snyderovho venovania knihy Cesta do neslobody novinárom by v našich podmienkach mohol znamenať uvedomenie si toho, aké nebezpečné je paušálne útočenie na novinárov bez ohľadu na to, či sa ho dopúšťa Putin, Trump, Fico, alebo Matovič.
Dôkazom bolo, že anexia Krymu a ovládnutie časti územia Ukrajiny Ruskom boli Západom odmietnuté veľmi nedôsledne.