V bludiskách Johna Fowlesa

Nad dvomi novými slovenskými prekladmi diel britského spisovateľa

Napriek tomu, že patrí k najvýznamnejším britským spisovateľom a bardom literárnej postmoderny, v našich končinách sa naňho v ostatných rokoch akosi zabúdalo. Zhodou vydavateľských okolností sa však v uplynulých mesiacoch na pultoch kníhkupectiev ocitli dve z najslávnejších kníh Johna Fowlesa, obe vo vynikajúcich prekladoch.

EXPONÁT V ZAJATÍ

Frederick Clegg, jedna z hlavných postáv románu Zberateľ (BRaK, 2022, preklad Ivana Hostová), je úradník, ktorý vo voľnom čase zbiera motýle a prenasleduje mladú študentku umenia Mirandu Greyovú. Tá je preňho zosobnením fantázií o kráse a impotentných predstáv o láske. Frederick je totiž samotár s priam mizogýnnym vzťahom k „vulgárnym ženám, hlavne k tým mladým“.

Mirandu, naopak, vníma ako objekt absolútnej čistoty a pôvabu, exemplár, ktorým sa dá kochať, no nemožno ho vlastniť. Aspoň do tej chvíle, kým ho stávkovanie neprivedie k značnej sume peňazí. Po dôkladných prípravách Mirandu unesie, presťahuje do pivnice v opustenom vidieckom dome a chová ako vzácny exponát v zajatí. Dúfa, že keď ju bude držať dostatočne dlho, Miranda sa po čase doňho zaľúbi a budú žiť v spoločnom zväzku.

Lenže Miranda ho z blúznenia o súžití od začiatku vytrháva presne mierenými útokmi na jeho spoločenskú triedu, jazyk a duševnú nemohúcnosť. Napriek tomu, že si Frederick veľmi dobre uvedomuje, že s Mirandou sú ako dve rôznobežky v priestore, nebráni mu to snažiť sa všetkými možnými silami získať jej priazeň a lásku. Z ilúzií ho však Miranda vyvádza opakovanými pokusmi o útek či zabitie, no zdá sa, že až jej pokus zviesť ho je fatálnou konfrontáciou s odvrhnutou časťou jeho ega, prekročením čiary, za ktorou Frederick stráca rešpekt a jeho patologická posadnutosť začína chladnúť.

Jeho rozprávanie v prvej časti dopĺňajú Mirandine denníkové zápisky v časti druhej, kde sa dozvedáme, ako veľmi pohŕda nielen Frederickom s jeho „triednou neurózou“, ale aj nevzdelanou, nekriticky premýšľajúcou masou, ktorá vznešené kultúrne a spoločenské idey vníma len ako nezmyselné intelektuálne móresy.

Isteže, patrí to k veku, koniec koncov, Miranda má len dvadsať, keď ju Frederick unesie, no z jej zápiskov je jasné, v akom príkrom rozpore sa odrazu ocitnú ľavicové ideály mladej ženy z prominentnej vrstvy a stretnutie s „Calibanom“, ktorého sa snaží všemožne skultivovať, no frustrujúco naráža na jeho duševnú vyprázdnenosť a estetickú bezduchosť.

HRANICE SLOBODY

Je pozoruhodné, že Fowles len zriedka vytvára postavy, s ktorými možno naplno sympatizovať, no napriek tomu núti publikum nutkavo čítať ďalej. Je to azda práve táto nejednoznačnosť, čo robí jeho románové postavy omylnými, no príťažlivými, skrátka ľudskými. Dúfate, že sa Mirande podarí dostať z absurdného zajatia? Samozrejme. Je vám zároveň ľúto, že Frederick, neschopný zrelého medziľudského vzťahu, ostane zasa sám? Nuž, áno. Aký záver by ste si teda želali?

Na pozadí príbehu však stojí zásadnejšia otázka, a to: Kam siahajú hranice ľudskej slobody? Sloboda má totiž u oboch protagonistov presne stanovené súradnice. Kým u Fredericka je determinovaná jeho triednym pôvodom a žiadna suma peňazí v ňom nedokáže prebudiť ašpirácie na vyššie morálne kvality, u Mirandy je obmedzená doslovne stenami pivničnej kobky a konfrontáciou s jej mladistvým, a dá sa povedať že i naivným, spoločensky privlastneným svetonázorom.

Zberateľ síce nebol prvým napísaným románom Johna Fowlesa, no bol prvým, ktorý sa dočkal vydania a neskôr aj filmového spracovania v réžii oscarového Williama Wylera. Fowles na ňom začal pracovať v roku 1960 v období, keď sa cítil uväznený životnými okolnosťami – jeho manželka Elizabeth sa zotavovala z náročnej operácie a jeho blízky priateľ odcestoval na dlhší pracovný pobyt do zahraničia.

Inšpiráciu pre Zberateľa Fowlesovi poskytli najmä dva zdroje: Bartókova opera Hrad kniežaťa Modrofúza a novinový článok o mladíkovi, ktorý uniesol ženu a niekoľko týždňov ju bez zjavnej sexuálnej motivácie väznil v protileteckom kryte vo svojej záhrade.

K čomu sa však Fowles pri prvom vydaní nepriznal bolo, že Zberateľ je zároveň odrazom jeho pubertálnych fantázií o uväznení ženy v podzemí. V jeho predstavách sa doňho väzenka zaľúbi a svoju náklonnosť sexuálne spečatia.

V dospelosti sa Fowles zoznámil s dielom Freuda i Junga a svoje sny a predstavy začal metodologicky podrobovať psychoanalýze, ktorá mu poskytovala inšpiráciu do ďalšej tvorby. A potom prišiel Mág.

OMAMNÉ SÚSTO

Kým Zberateľ bol autorov prvý pokus o žánrový crossover v podobe kombinácie tradičného rozprávania a denníkových zápiskov, v Mágovi sa doslova vybláznil a žánrovú exhibíciu zavŕšil v románe Milenka francúzskeho poručíka.

Rozsiahly Mág (Odeon, 2022, preklad Jozef Kot) bol Fowlesov prvý román, no vyšiel až ako tretí v poradí po románe Zberateľ a zbierke esejí s názvom Aristos. Začal ho písať v 50. rokoch v Grécku, kde krátky čas pôsobil ako učiteľ angličtiny na ostrove Spetses, ktorý dostal v Mágovi podobu fiktívneho ostrova Fraxos. Z ticha a prázdnoty, ktoré pôsobili ako katalyzátor imaginácie, vzniklo omamné literárne sústo, ktoré možno čítať a interpretovať nespočetnými spôsobmi, no ak človek čaká jednoznačné rozuzlenie, nedočká sa. Práve v tom je čaro Fowlesových záverov.

Intelektuálny snob Nicholas Urfe, znudený svojím privilegovaným životom a vzťahom s mladou Austrálčankou Allison, ktorá sa v jeho živote vyskytla akosi náhodne, prijme pozíciu učiteľa angličtiny na Bohom zabudnutom gréckom ostrove Fraxos.

Počiatočnú frustráciu z nenaplnených učiteľských a vlastných básnických očakávaní čoskoro vystrieda zvedavosť, keď Nicholas narazí na vilu charizmatického boháča Mauricea Conchisa. Začína sa veľkolepá iniciácia a jazda až k samým hraniciam vedomia, na konci ktorej sa otrasie nielen Nicholasova identita, no aj viera čitateľa v to, že postavy sú naozaj tým, za koho sa vydávajú. Každá scéna v tomto opulentnom divadle je len ilúziou, maskou, ďalšou zákrutou v sofistikovanom labyrinte predstáv, ktorá núti Nicholasa prehodnocovať pravdu až dovtedy, kým jej kontúry nie sú úplne rozmazané.

Polyfónia svetov, ktoré Conchis vytvára, však neostáva len v rovine vzťahu s Nicholasom, prestupuje aj do vzťahu s čitateľom. Výsledkom je sugestívna výmena rol medzi spisovateľom a čitateľom: čitateľ sa môže rozhodnúť, akej naratívnej trajektórii chce uveriť.

Sám Fowles v predhovore k vydaniu z roku 1976 poznamenáva, že početné mystifikácie a túžba odhaliť ich význam nie sú „viac ako Rorschachov psychologický test – jeho zmyslom je akákoľvek reakcia, ktorú v čitateľovi vyvoláva“.

OJEDINELÝ EXPERIMENT

Otázkou teda ostáva: Kto je rozhodujúcim subjektom románu v štrukturálnej rovine – spisovateľ, ktorý sa svojej roly omnipotentného majstra vzdáva, alebo čitateľ, ktorý má moc nepristúpiť na túto hru a ignorovať predmetnú autorskú performanciu? Hranica medzi svetom autora a svetom čitateľa sa stáva fluidným rozhraním medzi dvomi teritóriami.

Na vtedajšie literárne pomery išlo o vskutku ojedinelý experiment. Predznamenal však ďalšie pokusy o dekonštrukciu naratívnych schém a do značnej miery definoval obdobie postmoderny v literatúre.

Hneď po vydaní Fowles začal Mága prepisovať, vyškrtávať a román opätovne vyšiel v roku 1976 v zrevidovanej verzii. Stal sa okamžite bestsellerom a jednou z najdiskutovanejších kníh v histórii. O dva roky nato sa dočkal neveľmi úspešného filmového spracovania v hlavných úlohách s Michaelom Cainom, Anthonym Quinnom a Candice Bergenovou. O kinematografickú rehabilitáciu Mága sa aktuálne pokúša producent Sam Mendes, ktorý pripravuje filmový miniseriál.

V každom prípade ide o jedno z najpozoruhodnejších literárnych diel, ktoré nestráca čaro ani v 21. storočí. Treba sa ním nechať viesť, opíjať a pripustiť, že príbeh nie je viac než hrou, ktorá má otestovať čitateľove hranice dôvery k pravde.