Niekto to rád príliš horúce
Prečo film Blonde posúva mýtus Marilyn Monroe zlým smerom
Zauta vystupuje slávna herečka. Kamera sníma čisto mužské publikum, vytvárajúce hmýriaci sa koridor. V spomalenom zábere vidno, ako sa tváre, skandujúce meno hviezdy, menia na vycerené papule dravých šeliem. Obdiv a túžbu strieda krvilačnosť.
Sledujeme jasne vystavanú scénu, počas niekoľkých sekúnd precítime ničivú silu popularity. Vo filme Blonde (Netflix), ktorý parafrázuje život herečky Marilyn Monroe, nejde o ojedinelú sekvenciu. Takmer celá snímka režiséra Andrewa Dominika je sledom osobných katastrof, zneužívania a násilia voči filmovej superstar.
Máme do činenia s takmer trojhodinovým ťaživým pásmom, pri ktorom má aj posledný divák pochopiť tragickosť tohto osudu.
Je bez debaty, že v dravých začiatkoch Hollywoodu bola herecká tvár usilovne žmýkanou komoditou. A aj to, že Marilyn Monroe zomlelo súkolie slávy a filmového priemyslu. Navyše vieme, že dôsledky tohto systému vyžarujú až do súčasnosti. Film Blonde však ukazuje, že veľmi záleží na tom, ako o tom porozprávate.
ZÁŽITOK Z FIKCIE
Aký zmysel má fiktívna biografia? Prečo prekrúcať niečí život? Nie je to podvod? Tieto otázky si možno klásť pri životopisnom románe Blonde (2000, po slovensky ako Blondínka, Ikar, 2001) od americkej spisovateľky Joyce Carol Oatesovej. Toto dielo sa stalo predlohou rovnomenného aktuálneho filmu.
Tento zdanlivo nezmyselný počin nie je až také ťažké vysvetliť. Zvratmi, udalosťami a emóciami nabitý život sa prirodzene ponúka ako silný príbeh. Je pritom v moci literárneho autora, aby vypointoval a posilnil dejové linky, doplnil motívy a vystaval psychologický profil postavy. Cieľom nie je historická vernosť, ale zážitok z textu, upratujúci životnú trajektóriu do žiadaného posolstva.
V prípade románu o Marilyn Monroe ide o ďalšie rozvíjanie popkultúrneho mýtu, ktorý sa veľmi rýchlo oddelil od jej osoby a žil vlastným životom.
Oatesová sleduje život slávnej herečky s nevídanou akríbiou. Pred čitateľom stojí vyše 700stranová pyramída. Dôkladne teda môže precítiť vyrastanie Normy Jeane Bakerovej v prostredí filmového ošiaľu, nástupu veľkých hviezd a prenikania fascinácie kinom do bežného života. Autorka veľmi trpezlivo splieta sieť, do ktorej sa Marilyn neskôr chytí. Portrét dieťaťa bez otca a s psychicky chorou matkou predurčuje strastiplnosť jej ďalšieho osobného vývinu. A to sme ledva za prvou stovkou strán tejto košatej story.
Nie je nutné skúmať pravdivosť detailov či dokonca zásadnejších dejových vložiek. Dôležitý je hĺbkový ponor do paralelnej štruktúry, ktorú Oatesová vytvorila. Čo si čitateľ z imaginácie a jazykového nasadenia autorky odnesie, je zážitok z filmovej Ameriky prvej polovice 20. storočia a pohľad na vytvorenie hviezdneho kultu, ktorý jednotlivec nemusí uniesť.
ŽIVOT AKO KATASTROFA
Čo sa stane, keď sfilmujete takúto románovú biografiu? Je to čosi ako fikcia na druhú. Čiže veľmi vratký terén, na ktorom je potrebné udržať rovnováhu.
Začnime pozitívami. Kasting vyšiel výborne, predovšetkým Ana de Armas je v role Marilyn skvelá. Je to práve jej prelínanie medzi pozíciami psychicky rozkolísanej mladej ženy a hereckej hviezdy, ktoré umožňuje precítiť narastajúci vnútorný konflikt.
K stvárneniu tohto osobnostného rozkolu prispieva aj vizuálna stránka filmu. Je to nielen striedanie perspektív či čiernobieleho a farebného sveta. Ale aj rozmazané či až psychedelické obrazové úlety, esteticky sme tu na tepe dnešnej filmovej doby a je určite na čo sa pozerať.
Väzba na rozsiahly román však znamená, že musíte selektovať. A tu vidno, ako sa tvorila logika scenára. Nie je čas na epické navodzovanie atmosféry, potrebujeme jasné signály. Preto hneď na začiatku vidíme dieťa, ktoré takmer utopí vlastná vyšinutá matka, ledva unikne plameňom, dozvieme sa, že spávalo v zásuvke komody, a skončí v sirotinci. Niekto by sa zrútil už na tomto mieste, no výpočet peripetií sa ešte len začína a pokračuje naprieč celým filmom.
Stvárnenie hlavnej postavy pritom nijako nezakrýva, že ambíciou je tu verná kópia reálnej osoby. Pri jej sledovaní zabudnete, že to nie je skutočná Marilyn, ale Ana de Armas. To však znamená, že v podvedomí si tvoríte príbeh herečky, ktorej kompletný život bola jedna súvislá katastrofa.
ZNEUŽITIE TRAUMY?
Je veľmi žiaduce, aby sa práve filmami otvárali témy psychického a fyzického zneužívania, sexuálneho násilia a mizogýnie vo filmovom šoubiznise. Jednak takto môže samotné odvetvie pracovať na svojej internej očiste. Navyše má na to k dispozícii atraktívny vizuálny jazyk a popularitu filmového rozprávania, ktorá má potenciál doniesť správu k početnému publiku.
Režisér Andrew Dominik však tlačí na pílu tak, že môže dosiahnuť pravý opak. Z jeho Marilyn ostáva bezvládny skelet, ktorý sa trmáca z problému do problému. Kde je poklona jej hereckým schopnostiam? Kde je jej sebavedomie pri kľučkovaní biznisom a pri tvorbe vlastnej produkčnej spoločnosti? Neskĺzame tu do klišé nasprostastej blondínky, ktorému sme sa chceli vyhnúť?
Séria osobných pohrôm, kulminujúca v opakovaných sekvenciách straty materstva (hovoriaci plod!), hraničí s citovým vydieraním publika. Keď pri každej emotívnej chvíľke začne znieť rozcítený podmaz hudobného skóre Nicka Cava a Warrena Ellisa, cítite sa ako školáčik, ktorému učiteľ diktuje, že má teraz láskavo cítiť.
Kto by bol zlomyseľný, povie, že režisér Dominik (nevedomky) zneužíva traumu kvôli atraktivite vlastného filmu. A takto sa žiaduci apel proti vykorisťovaniu v šoubiznise obracia v presný opak.
S určitosťou sa dá povedať, že mýtus Marilyn sa tu posúva zlým smerom. Ak má byť mýtický príbeh fikciou, ktorá nám ozrejmí čosi o nás a o svete, tak pri tomto útoku na prvú signálnu sústavu sa to deje len veľmi obmedzene.
Ak má byť mýtický príbeh fikciou, ktorá nám ozrejmí čosi o nás a o svete, tak pri tomto útoku na prvú signálnu sústavu sa to deje len veľmi obmedzene.