Keď sú ženy odvážnejšie než muži
V Iráne sa mladé ženy búria proti režimu doma, kým v Rusku mladí muži utekajú za hranice
Diktatúry vyzerajú stabilne, až sa jedného dňa náhle zrútia. Demokracie zasa vyzerajú na zrútenie každý deň a napriek tomu sú stabilné.
Pády diktatúr sa nedajú predvídať, ale vždy sa stanú po nepredvídateľnej udalosti. V Iráne takou môže byť smrť mladej ženy Mahsy Amíníovej, ktorú mravnostná polícia pred troma týždňami ubila na smrť, lebo podľa nej nebola predpisovo zahalená. Odvtedy už zomreli pri protestoch desiatky a možno stovky ľudí a hnev mladej generácie sa šíri ako oheň.
Takto padol aj komunistický režim v Československu, keď v roku 1989 mlátil mladých ľudí. A takto padol aj Robert Fico, keď jeho mafiánsky režim siahol na životy dvoch mladých ľudí, Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka.
V okamihu, keď diktatúra siahne na životy a budúcnosť mladej generácie, ocitá sa na pokraji zrútenia, lebo nahnevá aj jej rodičov. Tí sa pred násilím moci už dávno sklonili, ale urobili tak často v mene lepšej budúcnosti svojich detí. Keď zistia, že ich obeť bola zbytočná a moc chce zlomiť aj mladú generáciu, začnú sa búriť.
NEMAJÚ ČO STRATIŤ
Ako píše v New York Times iránska spisovateľka Azadeh Moaveniová, počula o policajtovi, ktorý prišiel po službe domov a jeho matka mu povedala: „Neopovažuj sa biť deti iných ľudí.“On ich nechce biť, lebo aj on, aj mnohí ďalší policajti majú sestry a priateľky. „Po prvý raz v dejinách čelí iránsky režim veľkej výzve, lebo vie, že mnoho jeho policajtov sympatizuje s protestujúcimi,“píše Moaveniová.
Z Ruska utiekol pred mobilizáciou odhadom už milión mladých mužov, tí všetci majú rodičov a príbuzných. Ich útek je tiež formou protestu, lenže ako správne píše na Twitteri americká novinárka ruského pôvodu Julia Ioffe, „iránske ženy sú odvážnejšie ako ruskí muži“.
Mladé Iránky dnes bojujú proti budúcnosti, v ktorej bude mať iránsky režim naďalej pod kontrolou ich telá. Ale ich hnev má pôvod aj v iránskej korupcii, keď vrstva tých, čo slúžia vláde, jazdí na drahých európskych autách a ich ženy v luxusných reštauráciách v Teheráne nie sú zahalené. Na nich mravnostná polícia nedosiahne.
Mladí Iránci a Iránky podľa bývalého ministra hospodárstva
Aliho Tayebniu „nemajú čo stratiť“, lebo nevidia žiadnu budúcnosť. Priemerný vek tých, čo polícia zadržala počas protestov (mnohí sú už mŕtvi), je 15 rokov a veliteľ polície tvrdí, že sú „obeťami“sociálnych médií.
Iránski vodcovia sú zo starej školy, nesledujú Instagram, nepoužívajú WhatsApp a z protestov vinia „zahraničných nepriateľov“. Lenže protesty podporujú domáce celebrity, spevák Shervin Hajipour zložil pieseň so slovami poskladanými z hesiel demonštrantiek, z ktorej sa stala hymna protestov, za mladé ženy sa postavili herečky a futbalisti, ktorých na sociálnych sieťach sledujú milióny mladých ľudí.
Až potiaľto to pripomína náš november 1989, rozdiel je však v tom, že protesty nemajú žiadnych lídrov. Diktatúry sa totiž poučili a každého, z koho by sa mohol zrodiť politický líder, ihneď zatknú alebo zabijú. Preto v Rusku zavraždili Borisa Nemcova a preto je Alexej Navaľnyj vo väzení.
ZÁHADA ÚSPEŠNOSTI PROTESTOV
To je aj jedna z príčin, prečo vo svete klesá úspešnosť masových protestov. Výskumníci na Harvardovej univerzite mapujú úspešnosť protestov už od 30. rokov minulého storočia a vrcholom bol podľa nich začiatok nášho storočia, keď dva z troch masových protestov dosiahli systémové zmeny režimov.
Lenže okolo roku 2010 sa pomer obrátil a hoci protestov pribúdalo, úspechov bolo podstatne menej. V roku 2020 už bol úspešný len každý šiesty. Experti zatiaľ tápu pri určení príčin, ale zhodujú sa aspoň v tom, že jednou z nich sú sociálne siete. Tie síce umožňujú rýchlu mobilizáciu davu, ale súčasne oslabujú jeho schopnosť vydržať dlhší čas. V minulosti totiž demonštráciám predchádzalo dlhoročné budovanie reformných hnutí, ktoré sa na zmenu režimu pripravovali.
Výskumníci však pozorujú jeden zaujímavý jav: čím viac sa na čelo protestov dostávajú ženy, tým väčšia je šanca na zmenu režimu. Ženy totiž lepšie zdolávajú prekážku, ktorou je polarizácia spoločnosti (tá často počas protestov vytvorí vnútornú bariéru medzi tými, ktorí ich podporujú, a tými, ktorí ich kritizujú). Okrem toho sa aj najkrutejšie režimy zdráhajú použiť proti ženám brutálne násilie.
V Iráne zatiaľ režim nepadol a možno sa udrží ešte dlho, napriek tomu tam však prebieha spoločenská revolúcia. So ženami na čele a s podporou mnohých mužov.
Ruská a iránska diktatúra majú veľa spoločného, sú to brutálne režimy vedené starými mužmi, ktorí pohŕdajú ženami. Ale kým v Rusku ženy mlčia a mladí muži utekajú pred režimom do zahraničia, v Iráne idú mladé ženy do ulíc a riskujú svoje životy. Pády diktatúr sú nepredvídateľné, ale keby som mal možnosť staviť si na budúcnosť slobody a demokracie, stavím si na ženy.