Blinker nádeje

Dokedy sa budeme uhýbať tým, čo možno za zákrutou niekoho zabijú?

Stala sa tragédia, ktorá nás zase raz pretransformovala. Pružní sme my veruže, razom sa z epidemiológov a vojenských stratégov stali sudcovia. Píšem my, lebo sama som v hystérii podľahla panike a súdila som. Aj sa trochu hanbím.

Moja kamarátka mi napísala, že aspoň budú teraz ľudia v autách viac obozretní a zodpovední. „Wow,“povedala som si. Tá možnosť, že by táto tragédia mohla predsa len niečo zmeniť k lepšiemu, mi skutočne nenapadla. Znížený výskyt arogancie v dopravnom servise? To by bolo fantastické.

A tak som ráno odhodlane nasadla do auta spolu so svojimi dcérami. Pôvodne som chcela, aby už tento rok chodili do školy samy autobusom, ale túto myšlienku som po tom, ako internety zaplavili fotky Zochovej, zavrhla. Či som úzkostná matka? Teraz áno. A myslím si, že je to relevantný pocit. Čo má taká tá matka robiť, ak sa stane ešte aj ledabolé postávanie na zastávke život ohrozujúcim? Letecká doprava je vraj najbezpečnejšia, kúpim nám lietadlo. Časom.

Hneď na prvom priechode som si vychutnala, ako vodič predo mnou pustil dve dámy so psíkmi, usmiali sa naňho, zakývali mu. Z tohto ma zalieva taký ten príjemný pocit, ktorý prejde celým telom, viete, ktorý? Fatálne milujem, keď pustím auto pred seba a ono mi na znak vďaky zabliká. Niekedy tie autá púšťam len z toho dôvodu, že chcem, aby zablikali. Divné, ale moje.

Ten blinker je pre mňa malý oranžový záblesk nádeje, že dobro je. Nie, tí vodiči a vodičky za mnou ma nemajú v obľube…

Rozhodla som sa, že v to ráno budem šoférovať inak. Pôjdem dokonale, ukážková vodička a nebudem nikomu uhýbať len preto, že má väčšie auto. A nepôjdem rýchlosťou 73, keď je predpísaná sedemdesiatka. Áno, občas som nesústredená, a áno, občas idem trochu rýchlejšie. Najmä keď uhýbam tým autám, čo sa na mňa tlačia, blikajú na mňa a trúbia, keď jazdím podľa predpísanej rýchlosti. Uhýbam arogancii.

Dolnozemská cesta je výborným miestom na testovanie vodičov a vodičiek, čo si konečne vstúpili do svedomia. Dobre, ja viem, že výsledok tejto mojej expertízy poznáte a vravíte si: Načo to tá chuderka vlastne skúšala? Áno, aj po týchto dňoch, keď médiá a bulvár opäť neeticky zaplavili srdcervúce titulky a detailné opisy obetí nehody a ich premárnených životných šancí… (aj) po Dolnozemskej naďalej jazdia idioti… verím, že sa tak strašne ponáhľajú len preto, že im všetkým na zadnom sedadle rodí žena… a možno idú len do lekárne s frajerkou.

Ten jeden, čo ma v to ráno predbehol sprava, lebo moja 70-ka ho privádzala do šialenstva, držal chvíľu so mnou tempo, aby využil svoje pantomimické schopnosti na sprostredkovanie informácie, že sa hnevá, a povedať mi, že som pi*a. Nevidela som to, trochu som sa ho bála, priznávam, ale dcéry mu to slovko s ľahkosťou prvostupniarok odčítali z pier. „Mami, prečo ti ten pán povedal, že si pi*a?“„Lebo idem podľa predpisov.“

Aj toto ráno bolo len ďalším úplne bežným ránom na ceste do školy, po ktorej jazdím každý deň už tretí rok. Normálne je všetko po starom.

Akurát som si uvedomila, že mám trochu strach, keď jazdím predpisovo. Mám strach z toho, že tí, ktorí krvilačne súdili na internetoch Dědečka a priali mu krutú smrť, si sadnú so svojou „nasratosťou“a s týmto životným nastavením za volanty a matkám s dvoma deťmi na zadných sedadlách budú nadávať, lebo idú tak, ako sa má. Neviem, či si pred cestou trochu nehrknem na odvahu, nech zapadnem do slovenskej necestnej premávky…

Dokedy budeme so zaťatými zubami šoférovať po meste a uhýbať tým, čo možno za zákrutou niekoho zabijú?