Ako sa Igor Matovič udržal pri moci

Hovorili sme s niekoľkými aktérmi, ktorí boli blízko rekonštrukcii vlády Eduarda Hegera – ako vyzeral proces hľadania a výberu nových ministrov

Posledný augustový deň, stredajšie rokovanie vlády. Fotograf agentúry TASR zachytáva na jednom z obrázkov trojicu končiacich ministrov SaS, teda Máriu Kolíkovú, Ivana Korčoka a Branislava Gröhlinga, opretých o sklenenú výplň zábradlia vo vestibule na úrade vlády.

Zhora sledujú výjav, na ktorý neboli pripravení. Premiér Eduard Heger (OĽaNO) novinárom prezentuje desať podmienok, za ktorých by eventuálne Igor Matovič – ktorý sa ešte nevrátil z dovolenky v Španielsku – odstúpil z funkcie ministra financií. Heger neprečíta podmienky podrobne. Ministri SaS sa s nimi oboznámia, až keď si ich o niečo neskôr nájdu vytlačené na svojich stoloch v miestnosti, kde sa stretáva vláda.

Dovtedy ani len nevedeli, že sa niečo podobné udeje. V ten deň uplynulo ultimátum SaS a boli zmierení s tým, že po rokovaní vlády podajú demisiu, keďže Matovič napriek ich požiadavke zo začiatku leta nerezignoval. Predseda OĽaNO poslal 10 podmienok predsedovi SaS Richardovi Sulíkovi o niečo skôr, v to isté stredajšie ráno. Keďže sa však aj ten vracal z dovolenky a cestoval, nemal čas ich posunúť kolegom. Už keď Matovič podmienky poslal, bolo zrejmé, že sú pre SaS neakceptovateľné. Letná vládna kríza nakoniec vyústila do situácie, že namiesto demisie ministra financií odišli z vlády štyria ministri za SaS.

Keď o mesiac neskôr Matovič prežil aj parlamentné hlasovanie o svojej nedôvere – i keď len vďaka postoju skupiny okolo Tomáša Tarabu –, mohol predseda OĽaNO aspoň načas vystupovať sebavedome.

A aj to robil. Napísal, že kým sa SaS snažila o jeho odvolanie, on vyrokoval presun nevyčerpaných eurofondov na riešenie energetickej krízy, čo sebe vlastným slovníkom komentoval ako „slušný prostredník krvavým očiam pomstychtivej SaS“. Rovnako sebavedome komentoval aj doplnenie vlády štyrmi novými ministrami, z ktorých vlastne ani jeden nevyvolal vo verejnosti zásadné pohoršenie.

Cesta k tomu, ako sa Matovič udržal pri moci a ešte aj prizval k neistému vládnutiu nových ľudí, však bola komplikovanejšia.

SLOVENSKO HĽADÁ MINISTROV

V nedeľu 11. septembra si bývalý sudca Ľudovít Bradáč pustil v televízii politickú diskusiu Na telo, v ktorej sa stretol Igor Matovič s čerstvo opozičným poslancom SaS Mariánom Viskupičom.

Bývalý predseda banskobystrického krajského súdu, tvár protiharabinovského odporu v slovenskej justícii a dnes člen súdnej rady, patril po odchode Sulíkovej strany z vlády k jedným z tých, o ktorých sa v trojkoalícii uvažovalo ako o novom ministrovi spravodlivosti.

Bradáča oslovili ľudia z koalície začiatkom septembra. On im dal najavo, že by ponuku prijal, no potom sa dobrý týždeň nič nedialo.

Koaliční politici sa neozývali, no bývalý sudca bol stále v predstave, že jeho meno zostáva v hre, keďže mu dovtedy nik neoznámil, že by to tak nemalo byť. Krátko pred vysielaním politickej debaty na Markíze však na webe Denníka N vyšla správa, že ministrom spravodlivosti má byť niekto iný – šéf advokátskej komory Viliam Karas.

Igor Matovič vzápätí informáciu v relácii Na telo potvrdil. Moderátor Michal Kovačič sa predsedu OĽaNO ešte pýtal, či je správny zoznam, o ktorom médiá písali do nedele. „Veľvyslanec v Českej republike Rastislav Káčer ako minister zahraničných vecí, Ľudovít Bradáč, bývalý sudca, ako minister spravodlivosti, Karel Hirman, expert na energetiku, ako minister hospodárstva,“vyratúval moderátor v živom vysielaní.

„Tak dve mená ste sa trafili, to stredné meno, keďže tá informácia medzičasom pred chvíľkou bola zverejnená, nie je správna, tam je Viliam Karas,“odpovedal predseda OĽaNO.

Práve v tomto momente sa o tom, že ministrom nebude, dozvedel aj Ľudovít Bradáč. Z televízie. Je to drobná epizóda, ktorá ilustruje, že hľadanie nových ministrov bolo v koalícii miestami hektické a preferencie sa menili v čase, a to najmä pri rezortoch spravodlivosti a školstva.

S hospodárstvom a so zahraničnými vecami to bolo jednoduchšie. Pri oboch platí, že ani Rastislav Káčer, ani Karel Hirman prakticky nemali protikandidáta. Minister hospodárstva Hirman sa stal favoritom na tento post ihneď, ako

Premiér Eduard Heger síce zanovito do konca augusta opakoval formulku, že jeho prioritou je zachovanie štvorkoalície, no v prípade rezortu zahraničných vecí bezvládie neriskoval.

jeho meno v koalícii zaznelo, o Káčerovi bolo rozhodnuté dokonca skôr, ako SaS odišla z vlády.

Premiér Eduard Heger síce zanovito do konca augusta opakoval formulku, že jeho prioritou je zachovanie štvorkoalície, no v prípade rezortu zahraničných vecí bezvládie neriskoval.

Podľa rozprávania nového ministra v Rádiu Expres to prebehlo takto: Už v polovici augusta sa mu ozval minister obrany Jaroslav Naď. Bolo piatkové letné popoludnie, Káčer plánoval odchod na dovolenku, ale bol ešte doma v Nitre. Keďže vypil pol litra vína, nemohol šoférovať do Bratislavy za Naďom, a tak minister sadol do auta a prišiel za ním. Sedeli do večera a Naď odchádzal s tým, že Káčer post ministra zoberie.

Čas na rozmyslenie si nezobral. „Toto obdobie je také zložité, že udržať zahraničnú politiku, podporu Ukrajine, jednotu Európskej únie a prejsť energetickou krízou považujem za veľmi dôležité,“povedal o mesiac neskôr v rozhovore pre Denník N.

„Nekonať a uprednostniť komfort by znamenalo, že by som poprel 30 rokov práce, ktorú sme robili spolu s ministrom Korčokom a s celou našou generáciou. Keď hrozí, že sa robota našej generácie môže roztopiť ako snehuliak v apríli, a ja nebudem konať, sám sebe by som sa nemohol pozrieť do očí. Konať je kresťanské, tak to má byť, je to starý princíp.“

Káčerova nominácia, respektíve to, že ju prijal, boli predsa len trochu prekvapivé. Po prvé, už z jeho vyššie citovaného výroku vyplýva, že mal dobrý vzťah s odchádzajúcim ministrom Ivanom Korčokom, čo dával najavo aj verejne. „Som veľmi rád, že ministrom zahraničných vecí sa stal Ivan Korčok. A dúfam, že ministrom aj ostane, robí si svoju prácu veľmi dobre,“napísal napríklad na Facebooku pred rokom a pol.

Samozrejme, dobré vzťahy s odchádzajúcim ministrom nijako nevylučujú, aby niekto prebral jeho funkciu. Ale okolnosti, teda že Korčok z kabinetu odišiel v dôsledku politického sporu, ktorého nebol kľúčovým aktérom, a teda on sám by zrejme najradšej ministrom zostal, tomu dávali predsa len iný náboj.

Druhým momentom bol Káčerov postoj k niektorým krokom Igora Matoviča vo verejnej funkcii. Ako veľvyslanec v Česku patril ku skupine ďalších slovenských diplomatov, ktorí sa verejným vyhlásením ohradili proti tomu, ako solitérne predseda OĽaNO vystupoval v zahraničí pri svojej snahe získať ruské vakcíny Sputnik V, s čím mu pomohli politici vlády Viktora Orbána v Maďarsku.

Keď v apríli 2021 Matovič na rokovania s Orbánom nezobral žiadneho zástupcu slovenskej diplomacie, ako je zvykom, ale poslanca klubu OĽaNO Györgyho Gyimesiho, slovenskí veľvyslanci vrátane Káčera okrem iného napísali:

„Boli sme presvedčení, že sa doba, keď sme sa o aktivitách našich ústavných predstaviteľov dozvedali z médií alebo až od partnerov, skončila po roku 1998.“

Z pohľadu slovníka politikov v parlamente to vyznieva ako veľmi opatrná kritika. Ale v jazyku diplomatov išlo o mimoriadnu vec, rovnako mimoriadnu ako to, že vôbec takéto vyhlásenie vydali.

DVAJA LIBERÁLI, DVAJA KONZERVATÍVCI

Káčerovo meno prešlo v koalícii hladko, keďže podľa vládnych politikov po ruskej agresii voči Ukrajine drží líniu zahraničnej politiky nielen premiér Heger, ale aj predseda parlamentu Boris Kollár.

A tak jediný, kto sa zmohol na nejaké výhrady, bol práve poslanec Gyimesi, ktorý vyhlásil, že by „v zahraničnej politike smerom k Maďarsku uvítal viac priateľských gest“a že by bol rád, „ak by pán Káčer nekopal do nás Maďarov, ako to robil aj Ivan Korčok“. Gyimesiho obavy zrejme vychádzajú z Káčerovej kritiky Orbánovej vlády v Maďarsku, o ktorej už v roku 2018 povedal, že sa „Budapešť začína podobať na Moskvu“.

Rovnako bez ťažkostí koalícia prijala nového ministra hospodárstva Karla Hirmana. Odborník na energetiku bol v minulosti poradcom viacerých politikov vrátane ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka či premiérky Ivety Radičovej. Radil aj Eduardovi Hegerovi, i keď len na občasnej báze a nebol členom jeho poradného zboru. „Keď sa stal premiérom, oslovili ma, aby som im poradil v niektorých energetických otázkach. Prebiehala medzi nami nejaká komunikácia a pozval ma na niektoré stretnutia,“opisoval vzťah s Hegerom Hirman.

Nepochybnou Hirmanovou výhodou pri úvahách, že by mohol byť ministrom, boli jeho texty, najčastejšie publikované na webe Denníka N. V nich sa prejavil nielen ako kritik Roberta Fica, ale neraz aj Richarda Sulíka. Aj po svojom menovaní komentoval Sulíkovo vyhlásenie o „striebornom podnose“, na ktorom sú nachystané energetické riešenia na zimu, slovami, že „ten podnos bude ešte treba zaplniť“.

Fakt, že na poste ministra hospodárstva nahradil Richarda Sulíka analytik, ktorý ho predtým často kritizoval, mal svoju symboliku.

Predseda OĽaNO Igor Matovič síce prezentoval funkciu ministra hospodárstva v čase energetickej krízy ako „samovražednú misiu“, no Hirman s prijatím ponuky dlho neváhal. Než však kývol, s pár ľuďmi sa poradil. Bola medzi nimi aj Iveta Radičová.

Jeden z politikov hnutia OĽaNO pri rozhovore k tomuto textu povedal, že nomináciou Káčera a Hirmana koalícia dodržala istý balans vo výbere nových ministrov. Podľa jeho interpretácie sú totiž títo dvaja „skôr z liberálnejšieho spektra“, a tak malo opodstatnenie, že pri ministroch školstva a spravodlivosti sa vládni politici rozhliadali skôr po konzervatívnejších kandidátoch. Je zrejmé, že takéto vnímanie situácie asi v časti koalície bolo prítomné. No nie je úplne presné.

Ani Káčer, ani Hirman v skutočnosti žiadni veľkí liberáli nie sú, obaja by sa asi skôr označili za umiernených konzervatívcov, pre ktorých sú dôležitejšie iné otázky než kultúrno-etické témy.

Pri Rastislavovi Káčerovi sa neustále spomínalo, ako v roku 2016, teda v čase, keď bol slovenským veľvyslancom v Maďarsku, počas budapeštianskeho Pridu umiestnil na balkóne veľvyslanectva dúhovú zástavu. Vtedajší predseda parlamentu Andrej Danko (SNS) dokonca navrhoval, aby za to Káčera odvolali z veľvyslaneckého postu.

Káčer si za týmto krokom stojí dodnes. „To, čo som urobil v Budapešti, bolo absolútne normálne a väčšina slušných ambasád tak koná vo väčšine štátov. Tu nejde o podporu pre nejaké konkrétne práva, ako napríklad sobáše. Je to gesto akceptácie inakosti.“Je to vlastne zároveň jediné gesto, na základe ktorého sa o Káčerovom údajnom príklone k liberalizmu v posledných týždňoch písalo.

Pri Karlovi Hirmanovi, ktorého publicistika sa orientovala takmer výhradne na energetiku, by sa nejaký liberálny aktivizmus hľadal zrejme ešte ťažšie. I keď niektorí komentátori sa snažili a išli na to cez fakt, že Hirman spolupracoval so Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku (SFPA), ktorú zakladala Magda Vášáryová.

O Hirmanovej politickej orientácii zrejme dobre svedčí fakt, že ho ešte v roku 2011 presadzoval na kandidátku Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) súčasný špeciálny prokurátor Daniel Lipšic. Nedostal sa tam, podobne ako súčasný štátny tajomník Marcel Klimek, ktorého chcel Lipšic na kandidátke tiež. Klimek neskôr s Lipšicom pôsobil v strane Nova.

363 V POZADÍ

Nastavenie, že by minimálne nebolo zlé, ak by noví ministri školstva a spravodlivosti patrili skôr ku konzervatívcom či k veriacim, bolo pri výbere kandidátov cítiť. Bývalý sudca Ľudovít Bradáč do tejto šablóny zapadal, keďže je konzervatívne ladený človek s rešpektom k veriacim ľuďom. Boli s ním však iné problémy.

Na začiatku úvah o novom ministrovi spravodlivosti sa objavilo aj meno šéfa súdnej rady Jána Mazáka. Bývalý predseda Ústavného súdu z rokov 2000 až 2006 má dobré vzťahy so špeciálnym prokurátorom Danielom Lipšicom, rozumie si s premiérom Hegerom aj Igorom Matovičom a bol by dobrou voľbou aj pre odchádzajúcu ministerku Máriu Kolíkovú (SaS), lebo by pokračoval v jej reformách, najmä v implementácii súdnej mapy.

Pravda, už menej by si sadol s politikmi Sme rodina. Mazák nikdy oficiálnu ponuku na

Ani Káčer, ani Hirman v skutočnosti žiadni veľkí liberáli nie sú, obaja by sa asi skôr označili za umiernených konzervatívcov, pre ktorých sú dôležitejšie iné otázky než kultúrno-etické témy.

post ministra nedostal, i keď podľa viacerých aktérov by ju prijal. Rovnako ako s ňou súhlasil Ľudovít Bradáč. Mazák to povedal aj verejne. „Žiadnu ponuku som nedostal, a či sa o mne uvažuje, to sa musíte pýtať tých, ktorí sú kompetentní takúto ponuku dať,“vyhlásil 7. septembra. „Ak by ma oslovili, nepovažoval by som to za zaujímavú ponuku, ale výzvu pomôcť krajine.“

Mazák s Bradáčom sa dobre poznajú a na viacero vecí v justícii majú podobné názory. Preto bolo pre niektorých zainteresovaných ľudí trochu prekvapivé, že Bradáč napriek istým výhradám zo strany Sme rodina chvíľu zostával v hre. Nakoniec však stopka predsa len prišla. A prišla skôr, ako sa to on sám dozvedel. Koaliční politici ho nikdy nezavolali ani na vypočutie na úrade vlády, kam sa mnohí kandidáti dostavili.

Adepti na ministerské posty (s výnimkou Rastislava Káčera) absolvovali stretnutie, na ktorom boli prítomní predstavitelia koaličných strán. Zväčša viacerí, čiže nielen predsedovia, ale aj ďalší zástupcovia, ktorí chodia na koaličné rady. Prítomný býval aj premiér Heger. Formát býval podobný: kandidáti sa predstavili, povedali svoje predstavy o rezorte, ale odpovedali aj na otázky, ktoré im koaliční lídri kládli.

Kým Bradáč zostával v domnienke, že je stále v hre, no na takomto vypočutí nebol, budúci minister Viliam Karas sa na takejto schôdzke zúčastnil. Na to, prečo vlastne Bradáč z úvah o novom ministrovi vypadol, je v koalícii viacero pohľadov. Záleží, s kým o tom hovoríte.

Jedna z verzií hovorí, že to súvisí s dohodou, aby na uvoľnené posty po štyroch ministroch SaS nenastúpili politickí nominanti spätí s vládnymi stranami, ale nezávislí experti. Keď sa koalícia pre tento kľúč rozhodla, premiér Heger na ňom trval aj v momentoch, keď sa nakrátko vrátili úvahy, či predsa len nových ministrov nehľadať medzi politikmi.

Bradáča do súdnej rady vymenovala Hegerova vláda v apríli 2021 a podľa niektorých ľudí z koalície by ho niekto mohol považovať za človeka blízkeho Márii Kolíkovej, ktorá bola v tom čase ministerkou spravodlivosti. Toto hodnotenie by bolo pomerne zjednodušujúce už preto, že z formálneho hľadiska návrh na Bradáčovo menovanie za člena Súdnej rady na rokovanie vlády predkladal premiér.

Časť aktérov, ktorá mala k rokovaniam o rekonštrukcii vlády blízko, však situáciu interpretuje tak, že Bradáč neprešiel cez hnutie Sme rodina, pretože by tento výber nevyhovoval generálnemu prokurátorovi Marošovi Žilinkovi. Na otázku, či sa Kollár priamo či sprostredkovane pri takýchto otázkach so Žilinkom radí, odpovedajú napríklad ľudia v OĽaNO rozdielne. Niektorí tvrdia, že áno, iní vravia, že im predseda parlamentu opakovane na koaličných radách povedal, že to tak nie je.

Sám Žilinka si podľa viacerých ľudí dáva na priamu komunikáciu s politikmi pozor. Viackrát ju verejne odmietol a aj Robert Fico si na známych nahrávkach z poľovníckej chaty sťažuje, že „Žilinka veľmi málo komunikuje, je úplne odizolovaný a nechce, aby mal nejaké kontakty“.

Nič to však nemení na fakte, že by z Bradáča nebol nadšený Žilinka ani jemu blízki ľudia v justícii. Keď vlani v lete generálna prokuratúra paragrafom 363 zrušila obvinenie exriaditeľa SIS a nominanta Sme rodina Vladimíra Pčolinského, podozrivého z prijatia úplatku, malo to ohlas nielen na politickej scéne, ale aj v justícii.

Šéf súdnej rady Ján Mazák na rokovanie súdnej rady predložil návrh stanoviska, ktoré postup generálnej prokuratúry kritizovalo. Prokuratúre sa v ňom pripomínalo, že hneď tri senáty Najvyššieho súdu opakovane konštatovali, že dôvodnosť trestného stíhania Pčolinského je daná.

Rozhodnutie o použití paragrafu 363 bolo interpretované ako zásah do súdnej legitimity. „Sporné rozhodnutie generálneho prokurátora, ktorý je stranou v trestnom konaní a nedisponuje ústavne a zákonne garantovanou nezávislosťou, zasiahlo do takto definovanej legitimity rozhodovania nezávislých trestných súdov,“písalo sa v texte.

Stanovisko však súdna rada nakoniec neschválila, väčšina s ním nesúhlasila. No Bradáč sa za Mazákovo stanovisko postavil. „Snaha meniť 363 je len preto, že došlo k aplikačnej chybe,“vravel na zasadnutí rady. „Nepoznáme prípad až do tohto sporného prípadu, keď by za situácie, že tri senáty Najvyššieho súdu a Špecializovaný súd vyriekli nejaké rozhodnutia, došlo k takémuto použitiu 363.“

Pripomenul, že nejde len o čisto trestnoprávnu otázku, ale aj o verejný záujem, ktorým je dodržiavanie princípov demokratického právneho štátu. „Nestojí tu aj otázka posúdenia verejného záujmu? Aj zákon o prokuratúre v paragrafe 5 hovorí, že prokurátor je pri plnení svojich úloh povinný chrániť verejný záujem,“dodal Bradáč.

Verejné vyjadrenia Viliama Karasa krátko po rozhodnutí generálnej prokuratúry smerovali inam. Denník Plus 1 deň v tom čase zverejnil text, že „čoraz viac odborníkov podporuje rozhodnutie generálnej prokuratúry o exšéfovi SIS Pčolinskom“a odmieta diskusiu, aby bol zrušený paragraf 363. Jedným z odborníkov bol aj Karas. „Nesúhlasíme s odobraním právomoci generálneho prokurátora zasiahnuť do nezákonného trestného stíhania,“povedal vtedy podľa novín.

OD DEVIATOK PO SEXUÁLNU VÝCHOVU

Na rozdiel od Bradáča sa Karas ministrom stal. Aj on zapadal do predstavy, že by nástupca Márie Kolíkovej mohol byť skôr konzervatívec. To Karas spĺňa, angažuje sa aj v kresťanských kruhoch, hlási sa ku katolíckemu Hnutiu fokoláre. Ide o spoločenstvo, ktorého poslaním je podľa charakteristiky na webovej stránke Konferencie biskupov Slovenska uskutočňovanie Ježišovho závetu: „Aby všetci boli jedno.“

Cirkevný analytik Imrich Gazda vo svojom texte na Postoji pripomenul, že členom hnutia bolo v minulosti viacero politikov. Ako príklad uviedol Igina Giordaniho, blízkeho spolupracovníka talianskeho povojnového premiéra Alcideho de Gasperiho, či v našom kontexte známejšieho ponovembrového predsedu českej KDU-ČSL Josefa Luxa.

Podľa ľudí z koalície Karasa odporučil jeden z ďalších teoretických adeptov na post ministra, o ktorom politici uvažovali, sudca Najvyššieho správneho súdu Michal Matulník.

Keď Karasovo meno uniklo do médií – aj v kontexte jeho postoja k zmene paragrafu 363 –, objavili sa v novinách prvé negatívne komentáre. Do tej chvíle to vlastne vyzeralo, že sa trojkoalícii a Igorovi Matovičovi podarilo nájsť na ministerské posty až prekvapivo zaujímavých nominantov. Najmä s ohľadom na to, v akej situácii mali vládnuť: bez jasnej väčšiny v parlamente a za neustálych podozrení, že koalícia koketuje s podporou poslancov zvolených na kandidátke ĽSNS.

Karasa v tom čase koaliční poslanci bránili aj snímkami obrazovky z článku Denníka N, v ktorom si ho zastalo viacero uznávaných právnikov, napríklad Tomáš Kamenec či Peter Kubina. Ten napríklad povedal, že ak sa Karas bude riadiť pri výkone funkcie vlastnými hodnotami a svedomím a nedá sa ovplyvniť osobami, pre ktoré je fungujúci justičný systém hrozbou alebo problémom „vrátane tých, ktorí pôsobia v politike alebo v advokácii, tak bude veľmi dobrý minister“.

A tak najviac rozpakov počas rekonštrukcie vlády budil výber ministra školstva, ktorý bol nakoniec menovaný až s odstupom takmer troch týždňov po svojich kolegoch z rezortov hospodárstva, zahraničia a spravodlivosti. Kde vlastne nastal problém?

Na začiatku septembra koalícia žiadneho favorita na tento post nemala. Keď odchádzajúci minister Branislav Gröhling žiadal od premiéra, aby mu povedal, s kým má pred prijatím jeho demisie prezidentkou prebrať nevyhnutnú agendu v rezorte, Heger mu odporučil predsedu parlamentného školského výboru Richarda Vašečku (klub OĽaNO).

Stretnutie Gröhlinga s Vašečkom sa odohralo a podporilo mediálne špekulácie, že novým ministrom bude práve poslanec Vašečka. Teda člen Kresťanskej únie, konzervatívny politik a učiteľ náboženstva, ktorého obraz na sociálnych sieťach sa – nie úplne férovo – sploštil na „toho politika“, ktorý na svojich prednáškach hovoril, že „úmyselná ejakulácia mimo pošvy je neprirodzená a traumatizujúca“. To vyvolalo isté obavy v časti politického spektra. No i keď veta z Vašečkovej prednášky sedí, v skutočnosti si v politike získal povesť človeka, ktorý sa vie dohodnúť. Dobré pracovné vzťahy s ním mal aj exminister Gröhling.

Sám Vašečka verejne neodmietal, že by sa ministrom mohol stať, ale v zhode s neskoršou koaličnou líniou hovoril, že by preferoval nezávislého experta. „Nemám túžbu po funkcii ministra, ale nevyhýbam sa zodpovednosti a nevylučujem to. Osobne sa však prikláňam k tomu, aby tento post zastával nestranícky odborník, nominovaný hnutím OĽaNO,“povedal 6. septembra Aktualitám.

V ten istý deň sa zároveň do médií dostalo meno Daniela Bútoru, kouča a experta na manažérske a líderské zručnosti. Bútora sa takmer 20 rokov venoval vzdelávaniu najmä ako člen správnych rád viacerých neštátnych škôl, dnes pôsobí okrem iného ako poradca úradu vlády pre implementáciu plánu obnovy práve pre oblasť vzdelávania.

Bútora patril k študentským lídrom Nežnej revolúcie a z pohľadu nastavenie koalície „hľadáme konzervatívca“na prvé počutie požiadavky spĺňal. V osemnástke sa dal pokrstiť a za socializmu sa zúčastňoval tajných stretnutí a bohoslužieb v privátnych bytoch.

Lenže to je ten paradox polarizovanej spoločnosti. Odchádzajúci minister školstva Branislav Gröhling (SaS) v rozhovore pre SME zaradil Bútoru rovno ku kresťanským konzervatívcom typu Richarda Vašečku, keď o ňom povedal: „Títo páni sú z konzervatívneho krídla. Pre mňa je to obava, čo sa bude diať so školstvom do budúcna. (…) Bojím sa, aby sa nepretláčala nejaká ideológia, ktorá by nás všetkých mrzela. Aby sa nestalo, že sa nebude učiť etická či sexuálna výchova.“

No Bútora si nakoniec z procesu výberu ministra odniesol neurčitý dojem, že pre koalíciu bol možno konzervatívny až málo. Alebo lepšie povedané: že preňho v školstve boli dôležitejšie iné otázky, než sú práve tie kultúrno-etické. Takto to aspoň naznačil v rozhovore pre .týždeň, kde to, ako z jeho pohľadu vyzeral „konkurz na ministra“, komentoval verejne.

„Neviem, či to bolo rozhodujúce kritérium, no v časti koalície určite mohli existovať i takéto úvahy. Je to paradigma, do ktorej sa neviem vžiť,“odpovedal Bútora na otázku, akú rolu zohral názor niektorých konzervatívnych médií, že vláda by do ministerských kresiel nemala nominovať kandidátov, ktorí nie sú „dostatočne kresťanskí“.

Bútora sa podľa rozhovoru pre .týždeň zúčastnil aj na vypočutí vedenom koaličnými lídrami, na ktoré niektorí kandidáti na ministrov chodili. „Prebehli rôzne stretnutia a na jednom z nich padali rôzne otázky, aj veľmi dobré, ale aj otázky, ktoré mi nepripadali

Nastavenie, že by minimálne nebolo zlé, ak by noví ministri školstva a spravodlivosti patrili skôr ku konzervatívcom či k veriacim, bolo pri výbere kandidátov cítiť.

relevantné,“povedal o ňom. Toto by bolo zrejme dobré vysvetliť. V septembri sa na sociálnych sieťach šírili zvesti, že kandidáti na ministra školstva musia koaličným lídrom odpovedať na otázky, ktoré sa týkajú ich predstáv o výučbe sexuálnej výchovy na školách. To ešte viac podčiarkovalo horlivosť, s akou mali koaliční lídri hľadať na tento post konzervatívca. Realita bola troška komplexnejšia. Áno, padali aj otázky o sexuálnej výchove, ale nielen tie.

Vypočúvania kandidátov na ministrov trvali aj dve hodiny a preberalo sa na nich množstvo tém. Vrátane takzvanej kurikulárnej reformy, teda zmien obsahu učiva na školách. Táto téma ponúkala koaličným politikom odbočky k otázkam na sexuálnu výchovu – a oni ich využívali –, no nedá sa to interpretovať tak, že by išlo o niečo, o čom by sa kandidáti na ministrov s lídrami koalície bavili dve hodiny.

Svedčí o tom napríklad záujem, aký na vypočutiach javil minister financií a predseda OĽaNO Igor Matovič o zmeny, ktoré sa týkajú stupňov vzdelávania. Dnes každý pozná rozdelenie základných škôl na prvý (teda prvá až štvrtá trieda) a druhý stupeň (piata až deviata). Ministerstvo školstva a Štátny pedagogický ústav už dávnejšie začali pracovať na rozdelení vyučovania do troch cyklov: 1. až 3. ročník, 4. až 5. ročník (spoločne by tvorili prvý stupeň) a 6. až 9. ročník (tvorili by druhý stupeň).

V rámci tejto zmeny sa otvárala otázka deviateho ročníka. Na Slovensku bol znovu zavedený v roku 1998, no mnohé krajiny v okolí deviatakov nemajú. Debata o tom, či je deviaty ročník potrebný, je úplne relevantná a vedie ju mnoho odborníkov na Slovensku. Igor Matovič sa na vypočutiach kandidátov pýtal, či by deviatky zrušili. Táto otázka je legitímna a v Matovičovom prípade za ňou môže byť aj záujem ušetriť štátu peniaze.

No zároveň je to otázka pomerne komplexná, a odpoveď nie je jednoduché áno či nie. Existujú odborné argumenty aj pre udržanie deviatych ročníkov. A ak by aj po serióznej diskusii znela odpoveď „áno“, teda deviate ročníky zrušiť, otvorilo by to otázku manažmentu celej tejto zmeny.

Zrušenie deviateho ročníka by so sebou prinieslo veľa nadväzujúcich problémov, na ktoré treba myslieť, od učiteľských úväzkov až po kapacity škôl. Napríklad: absolventi z deviatej, ale aj z ôsmej triedy by mohli byť v jednom školskom roku uchádzačmi o štúdium na stredných školách. Je trochu príznačné pre Igora Matoviča, zástancu rýchlych a ráznych riešení, že sa na vypočutiach dopytoval aj to, či by deviatky nešli zrušiť už od budúceho roka.

HORECKÝ NA ZAČIATKU AJ NA KONCI

I keď meno Daniela Bútoru v súvislosti s ministerstvom školstva uniklo do médií ako prvé, v skutočnosti nebol na začiatku jediným z možných kandidátov. Bolo ich viac a bol medzi nimi aj Ján Horecký, ktorý sa nakoniec ministrom stal. O ňom sa novinári dozvedeli až koncom septembra, v skutočnosti sa do výberu dostal prakticky zároveň s Bútorom. No vtedy sa zdalo, že post neprijme.

Horecký bol učiteľom matematiky, no pohyboval sa najmä na riadiacich pozíciách v školách. Pôsobil na bratislavskom Gymnáziu Jura Hronca, ktoré má veľmi dobrú povesť, neskôr bol riaditeľom Spojenej školy sv. Františka z Assisi, potom pracoval ako manažér u zriaďovateľa súkromných škôl Felix. Dlhé roky stál na čele Združenia katolíckych škôl Slovenska. Vybudoval si povesť dobrého pedagóga a – čo mohlo časť koalície osloviť

– dával najavo aj svoje konzervatívne postoje.

Združenie katolíckych škôl Slovenska pod jeho vedením žiadalo v roku 2013 stiahnutie šlabikára, v ktorom vystupovala rozvedená rodina.

V šlabikári si mali deti precvičiť písmeno Ž na príbehu pána Žubajíka, ktorý nad touto rodinou býval. Sused Žubajík pomáhal matke pri domácich prácach a nakoniec ju požiadal o ruku. „Sú tam témy, ktoré sú príliš náročné na ich vnímanie a rozmýšľanie, ako napríklad neúplné rodiny, druhé sobáše, nevlastní otcovia,“tvrdil Horecký.

V roku 2014 vystúpil na proteste proti návrhu Akčného plánu pre LGBTI ľudí, ktorý mal za cieľ podporiť práva ľudí s inou orientáciou. O dva roky neskôr ako riaditeľ Združenia katolíckych škôl zasa žiadal, aby bola z maturitných otázok vyňatá kniha Petra Pišťanka a Dušana Tarageľa s názvom Sekerou a nožom.

„Vôbec nezavádzame žiadnu cenzúru alebo niečo podobné, len chceme v súlade s ústavou, so štátnym vzdelávacím programom, aby školstvo slúžilo na vzrast tejto spoločnosti a jednotlivca, a nemyslíme si, že sexuálne násilie a pornografia k tomu prispejú,“povedal.

Horeckého počiatočné váhanie, či ponuku na post ministra prijať, mohlo do istej miery súvisieť aj s tragédiou, ktorá sa stala v zime roku 2015, keď bol riaditeľom Spojenej školy sv. Františka z Assisi. Na školskom dvore spadol na chlapca z prvého ročníka strom a usmrtil ho. Vyšetrovateľ Horeckého ako riaditeľa školy obvinil z trestného činu všeobecného ohrozenia, takisto aj vychovávateľku, vedúcu školskej družiny a školníka.

Posledný rozsudok z roku 2017 Horeckého oslobodil. Sudkyňa sa v odôvodnení rozsudku oprela najmä o znalecké dokazovanie, podľa ktorého na strome nebolo možné zvonka vizuálne pozorovať jeho poškodenie. „Hniloba koreňového systému sa neprejavila typickými prejavmi a strom sa javil ako zdravý,“povedala pri vyhlásení verdiktu.

Mimochodom, obhajcom Horeckého a ďalších obžalovaných v tomto prípade bol Viliam Karas, teda nový minister spravodlivosti.

Horecký proaktívne a sám povedal koaličným politikom, že si so sebou nesie tragédiu zo školského dvora. Než nakoniec ponuku na post ministra prijal, hľadali sa aj iní kandidáti. Koalícia mala na tieto účely dokonca excelovú tabuľku, do ktorej sa vpisovali nápady na nových ministrov – a postupne sa škrtali, keď ponuku odmietli.

V druhej polovici septembra Igor Matovič verejnosti povedal, že koalícia má troch kandidátov na nového ministra školstva, dvoch mužov a jednu ženu. Vtedy povedal, že obaja kandidáti sú rozhodnutí vziať miesto ministra, zatiaľ čo kandidátka sa stále rozhoduje. V tom čase bol v hre ešte Stanislav Partila, ktorý podobne ako Horecký pôsobil v Združení katolíckych škôl. Favoritkou OĽaNO však bola lekárka, univerzitná profesorka a prednostka Fyziologického ústavu Lekárskej fakulty Univerzity Komenského Daniela Ostatníková.

Uznávaná pedagogička mala ponuky prísť na ministerstvo už predtým, aj od exministra Branislava Gröhlinga. Koalícii poškuľujúcej po kandidátoch, ktorí by myšlienkami zapadali do konzervatívnejšieho videnia sveta, zasa neunikol jej rozhovor pre Postoj, ktorý viacerým konvenoval už svojím nadpisom v znení: „Každá bunka v tele vie, či je chlapčenská alebo dievčenská“. Ostatníková v ňom hovorila o rozdieloch medzi pohlaviami.

Ponuku na post ministerky odmietla s tým, že nechce ísť do politiky a radšej sa bude venovať výchove študentov, o ktorej vie vraj veľmi zapálene hovoriť. A tak sa novým ministrom stal nakoniec Ján Horecký, o ktorom sa uvažovalo prakticky od začiatku.

VLÁDA JE, S VLÁDNUTÍM JE TO HORŠIE

Igorovi Matovičovi a jeho OĽaNO sa počas septembra podarilo doplniť vládu, i keď adeptom na ministrov nemohol ponúknuť veľkú perspektívu. V najlepšom prípade rok a pol vo funkcii, možno však oveľa menej. Ako ukazujú posledné dni, tento scenár môže byť reálny.

Vládu sa podarilo zrekonštruovať pomerne hladko, s vládnutím je to zložitejšie. Septembrová schôdza, ale najmä posledné dni ukázali, že bez parlamentnej väčšiny toho ani noví ministri veľa nezvládnu. Minulý týždeň sa navyše objavila malá rebélia aj v samotnom klube OĽaNO v podobe listu deviatich poslancov, ktorí žiadajú, aby trojkoalícia našla dohodu s SaS a neopierala sa v parlamente o odídencov z ĽSNS.

Podporuje ich aj minister životného prostredia Ján Budaj. „Je však férové aj voči občanom, aj voči nám, ktorí sme v koalícii, aby sme vedeli, od koho tá podpora (v parlamente – pozn. red.) bude. Ja odmietam podporu od fašistických strán, to pán Matovič vie. On ma uisťuje, že on ju odmieta rovnako,“povedal Budaj v piatok.

Realitou je zatiaľ zablokovaný parlament, vytváranie ad hoc väčšín a spojenectiev naprieč koalíciou a opozíciou, ale najmä pretrvávajúci súboj medzi OĽaNO a SaS. Politici najsilnejšieho vládneho hnutia namiesto ucelenej dohody s SaS prichádzajú s apelmi, v ktorých sa tvária, že je povinnosťou SaS pomôcť koalícii s funkčnosťou parlamentu, vládnymi zákonmi či so štátnym rozpočtom.

Akoby vytesnili, že presne toto riskovali, keď sa koncom leta rozhodli namiesto odchodu Igora Matoviča pre odchod ministrov SaS.

Igorovi Matovičovi a jeho OĽaNO sa počas septembra podarilo doplniť vládu, i keď adeptom na ministrov nemohol ponúknuť veľkú perspektívu. V najlepšom prípade rok a pol vo funkcii, možno však oveľa menej.