Mal 92 rokov a stále tvoril jediné dielo
Film Katedrála režiséra Denisa Dobrovodu rozpráva príbeh neobyčajného muža
Keď sa povie Španielsko a katedrála, prvou asociáciou väčšiny ľudí je barcelonská Sagrada Familia. Ešte originálnejšia, no menej známa je iná nedokončená stavba, ktorá začala rásť pri Madride v roku 1961.
Na rozdiel od Antoniho Gaudího vám meno Justo Gallego Martinez pravdepodobne nič nehovorí. Nebol to známy architekt ani stavebný inžinier, ale obyčajný mních. Zomrel vlani ako 96-ročný a dve tretiny života venoval jedinému dielu, ktoré vytvoril na rodinnom pozemku v dedine Mejorada del Campo.
Keď pred ním niekto spomenul Sagradu Familiu, chytal sa za hlavu. Jeho 45 metrov vysoká katedrála s dvanástimi vežami je úplne iná. Je to tým, že rástla čisto intuitívne. Bez akéhokoľvek potrebného vzdelania či predchádzajúcich skúseností. Z recyklovaných tehál, starých drôtov, vyhodených pneumatík, keramických črepov a z betónu.
O detailoch rozpráva celovečerný dokument Katedrála. Film režiséra Denisa Dobrovodu, ktorý získal hlavnú cenu festivalu v Krakove a divácku cenu na piešťanskom Cinematiku, práve prichádza do kín.
ZMENENÝ UHOL
„Celé je to fantastický príbeh, len ho doteraz nikto akoby nevedel dosť dobre prerozprávať. Pretože Justo bol ťažkou postavou a nik na neho nemal dosť času a energie,“hovorí mladý filmár.
Tip dostal od svojho známeho, škótskeho novinára Matthewa Bremnera, ktorý má španielsku manželku a publikuje v médiách ako Bloomberg, Guardian či Economist. Ako fotograf s ním spolupracoval na niekoľkých článkoch a prikývol aj na jeho ponuku ísť v roku 2018 do Španielska. Námet ho zaujal a hľadal únik z rutiny televíznej tvorby.
„Čakal som omnoho menšiu stavbu a megalomana, egocentrického človeka, no našli sme niečo úplne iné. Keď som to videl na vlastné oči, bol som šokovaný z toho, čo dokáže postaviť jeden človek.“
Čulý deväťdesiatnik, ktorý desať hodín denne šesť dní v týždni „makal“na svojej stavbe, ich nadchol. Na rozdiel od iných novinárov a turistov neprišli len na otočku. Rozhodli sa stráviť v dedine Mejorada del Campo týždeň, obliekli si pracovný odev a začali pomáhať. Tým si získali Justovu dôveru, a keď si uvedomili, že majú pred sebou niečo viac než len ďalší článok, onedlho sa do Španielska vrátili aj s filmovou technikou.
Nešlo to však jednoducho. Pri nakrúcaní začali vznikať konflikty, pretože tvrdohlavý starec mal predtým niekoľko zlých skúseností s médiami. Keď z neho Coca-Cola spravila tvár jednej zo svojich kampaní, zo stavby sa stala atrakcia zaradená do sprievodcu Lonely Planet a neustále návštevy jej tvorcovi liezli na nervy. A filmári pochopili, že najskôr musia nájsť veľa odpovedí nielen u neho.
„Zmenili sme uhol filmu. Spravili sme rozhovory s niekoľkými pamätníkmi aj odborníkmi, príbeh nás úplne vtiahol a organicky rástol. Našli sme staré záznamy na zabudnutých VHS kazetách, študentský film. A stále sme sa vracali do katedrály za Justom. Sami sme dlho nevedeli, či katedrálu stavia dobre. Niektorí ľudia tvrdili, že nie, ale z iných rozhovorov nám nakoniec vyšlo, že bol intuitívnym géniom. Architekti boli šokovaní, ako napríklad dokázal prísť na tvarovanie betónu, čo je technika, ktorá sa používa posledných 20-30 rokov. Keď mu vraveli, že niečo spravil rovnakým spôsobom ako Brunelleschi vo Florencii, on vôbec netušil, o čom hovoria. Nemal žiadneho učiteľa ani stavebné či architektonické vzdelanie. Hovoril: ‚Pensando, resando.‘ Čiže rozmýšľam a modlím sa. Kupolu napríklad meral dlaňami.“
ASKETIZMUS A MASOCHIZMUS
Na jednej strane Justo predbehol trend využívania recyklovaných materiálov, ale zároveň to bola čierna stavba z hľadiska meniacich sa právnych a bezpečnostných štandardov. Dokumentaristi ho zachytili v poslednom období života, keď sa riešilo, čo sa vlastne s jeho celoživotným dielom má stať a či nemá byť odstránené.
Vo filme sú čarovné scény, napríklad keď ešte po osemdesiatke kmitá na lešení okolo kupoly alebo návšteva delegácie UNESCO. Pandémia na jednej strane nakrúcanie zabrzdila, ale zároveň priniesla dokumentu úplne nový koniec s uzavretím celého príbehu. Ale Katedrála nie je procedurálnym filmom o vzniku jednej unikátnej stavby.
„Snažil som sa skôr dopracovať k podstate toho, prečo to Justo vlastne robil. Pochopil som, že žil podľa stredovekej teológie, nie novovekej, kde pomáhate ľuďom. Jeho teológia bola o návrate dovnútra k samému sebe. Asketizmus a masochizmus. On to miloval, ubližoval si fyzicky, nepil, nejedol, keď bolo vonku 40 stupňov, mal na sebe tri-štyri kabáty, snažil sa približovať Kristovi. Vo filme to aj tak povie, že mu išlo viac o teologický transcendentálny zážitok, aby každú minútu venoval Kristovi, než o katedrálu samotnú,“hovorí Denis Dobrovoda.
Pri nakrúcaní nevytvárali žiadne situácie, jednak nechceli a nebolo to ani potrebné. Iba sledovali dianie. Zachytili Justovu komplikovanú povahu aj špecifický humor a pochopili, prečo ho ako vylúčili z kláštora.
„On celý život tvrdil, že vtedy ochorel, ale našli sme rozhovor spred 25 rokov, v ktorom iný mních povie, že ostatní hlasovali, aby odišiel. Keď ste v komunite ľudí, musíte sa navzájom rešpektovať, on napríklad odmietal piť omšové víno, priveľa sa postil, stále pracoval, pre ostatných to bolo až príliš. Snúbila sa v ňom staroveká a stredoveká teológia, ktorá je niekedy naozaj extrémna. Keby sa podľa neho mala riadiť spoločnosť, mnohí by sme neboli radi.“
BEZ DIPLOMU ZO ŠKOLY
Keď Dobrovoda a jeho tím uvažovali, na ktorý festival film prihlásiť, rozhodli sa pre Krakov. Ten patrí k najstarším prehliadkam dokumentárnej tvorby v Európe. Zdalo sa im, že v Poľsku môžu Katedrálu pochopiť najlepšie. A keď sa na poludňajšej projekcii zrazu objavilo veľa ľudí, dostali echo, aby z festivalu neodchádzali pred koncom. Získali hlavnú cenu a ešte predtým absolvovali diskusie so zaujímavými reakciami.
„Diváci porozumeli symbolike, v ktorej Justo celý život žil. Niekoľko ľudí to dokonca zobralo tak, že sme nakrúcali rovnakým spôsobom, ako on staval katedrálu, že sme zozbierali rôzne čriepky, ktoré iní ľudia vyhodili. Film je, samozrejme, o fascinácii hlavnou postavou a jej príbehom, ale na druhej strane by mi bolo ľúto, keby to niekto chápal ako propagáciu bigotného spôsobu života.“
Dobrovoda je ročník 1990. Zatiaľ je známy skôr v zahraničí, jeho doterajšie filmy sú v troch jazykoch. Katedrála v španielčine, predtým urobil krátky film Savage v angličtine, ktorý do vysielania kúpila BBC, a svoj debut nakrúcal vo francúzštine. Je režisérom, scenáristom, kameramanom, strihačom aj producentom.
K filmu síce inklinoval, ako gymnazista sa zabával s rodičovskou videokamerou, ale nemal ambíciu ísť na VŠMU. Odišiel žiť do Francúzska, kde si zaplatil 9-mesačný technický kurz filmárskych základov a dal si jeden pokus.
„Spravil som krátky film Zjavenie, keby sa mi nepodaril, už by som dnes asi robil niečo iné. Ale výsledkom bol úspech na menších festivaloch a našla si ma britská televízna spoločnosť Freemantle. Tam som sa naučil všetko ostatné.“
Keď som to videl na vlastné oči, bol som šokovaný z toho, čo dokáže postaviť jeden človek.
Denis Dobrovoda režisér