Ruská kultúra dnes a my
Neviem, či existuje národ, ktorý si v 20. storočí tak zdevastoval vlastnú kultúru ako Rusi. Tak to v Rusku odjakživa chodí: tí najlepší a najtalentovanejší sa vždy skôr či neskôr ocitnú v postavení proti moci
Vzáverečnej scéne filmu Nikitu Michalkova Unavení slnkom, oceneného v roku 1994 Hlavnou cenou festivalu v Cannes a o rok neskôr aj Oscarom za najlepší zahraničný film, keď príslušníci NKVD odvážajú
(na smrť) hrdinu boľševickej revolúcie plukovníka Kotova (toho hrá sám Michalkov), sa z dozretého lánu obilia dvíha na oblohu ako nejaké dejá-vu obludne obrovský, na balónoch upevnený vlajúci portrét Stalina. Je vyvedený priam v takej farebnej kombinácii krvavočervenej s čiernou, akoby tú vlajku privialo nad ruskú zem rovno z nacistického parteitagu v Norimbergu. Michalkovova symbolika už nemohla byť zrozumiteľnejšia a jeho posolstvo čitateľnejšie: trojjediný Boh-Vodca-Generálny tajomník sa vznáša na nebesiach, je pánom krajiny a ľudských osudov, kto sa mu sprotiví, alebo na koho ukáže prstom, hrdina-nehrdina, toho čaká smrť. Pokiaľ znesiete Michalkovov štýl nekonečnej exaltovanej uvravenosti, je to skvelý film, ktorého záver vám dá ranu priamo na solar.
Ale to bolo v roku 1994.
V roku 2022 Michalkov dobrovoľne a zrejme aj z presvedčenia (o čom mnohí pochybujú, lebo režisér ma vraj okrem Ruska rád aj peniaze) dvíha nad šíru ruskú zem nemenej obludný portrét iného ruského diktátora a vo svojej relácii Besogon (áno, Hon na čarodejnice!) blúzni o vtákoch, roznášajúcich po Rusku smrteľný vírus, vyvinutý v amerických biolaboratóriách na Ukrajine, hovorí o krvilačnej Amerike a homosexuálnej Európe, kladie si rečnícku otázku, ako si môže niekto vôbec dovoliť odporovať Rusku, na ktorého strane stojí predsa sám Pánboh, a podobne. Tej absurdnej protizápadnej a protidemokratickej čalamády je tam toľko, že ak súdny človek nezapochybuje o jeho duševnom zdraví, tak si musí položiť otázku nielen o Michalkovovej umeleckej autenticite a hodnovernosti, s ktorou kedysi presvedčil nás i Hollywood, ale aj o tom, či sa vôbec ešte niekedy dokážeme pozrieť na nejaký jeho film (alebo Šachnazarovov či Končalovského, lebo tí v tom idú rovnako) bez istej predpojatosti a budeme schopní si odmyslieť všetky vedrá jedu a lží, ktoré leje do hláv svojho publika, lebo predsa keď je umelec prostitút, to ešte neznamená, že je také aj jeho dielo.
Ale to celkom nejde, lebo dnes nie je reč o nejakých excentrických výstrelkoch či ľudských slabostiach, ktoré možno predsa talentovanému umelcovi odpustiť, ba v čom ho aj trochu chápeme, ani o práve na slobodu prejavu, ale o celkom konkrétnom spolupáchateľstve v podobe podprahového podnecovania k vraždeniu celkom konkrétnych ľudí v cudzej krajine, lúpeniu a devastácii celkom konkrétneho cudzieho majetku. A netýka sa to len Michalkova. Pokojne si môžeme túto otázku položiť obecne aj vo vzťahu k celej ruskej kultúre: ako sa na ňu po 24. februári 2022 pozerať? Ako ju čítať? Ako ju vnímať? Ako oddeliť Michalkova od Michalkova? Dostojevského od Dostojevského? Puškina – básnického génia – od Puškina – protipoľského revanšistu? Ako sa zmenil či mení náš vzťah k ruskej kultúre? A čo s ruštinou?
V Pobaltí či v Poľsku k tomu pristúpili radikálne: rúcajú sochy ruských klasikov, obrazne i konkrétne. Protiargument znie, že za to, čo sa stalo, predsa Puškin nemôže, on ukrajinské mestá nezbombardoval. Cynik by, samozrejme, mohol odpovedať, že ani žiadne neoslobodil, tak prečo by mal mať nejakú sochu vo Varšave či v Kyjive, keď o nič menší Shakespeare nemá od Volgy po Šumavu, tuším, ani jednu? A nie je to náhodou tak, že to nikdy neboli Puškinove sochy ako také, ale že to boli v ich podobe rusifikačné triangulačné body, ktorými si Rusko vymedzilo svoju sféru vplyvu, čiže – inými slovami – dobyté, nie oslobodené územia svojho impéria? Možno preto v tomto zmysle hovoriť o barbarstve, necitlivosti či nekultúrnosti, keď Pobalťania, Poliaci či obecne my postsovietski Stredoeurópania rúcame sochy básnika, ktorý za nič nemôže? Lebo pokiaľ nás chce niekto obviňovať z kultúrneho barbarstva voči nevinnému Puškinovi, neviem, či existuje národ, ktorý si v 20. storočí tak zdevastoval vlastnú kultúru ako Rusi samotní. Dobrovoľne, bez prinútenia zvonka, s budovateľským nadšením, ba dalo by sa povedať, že až so zvráteným potešením. Koľkých básnikov, prozaikov, hudobníkov, sochárov, historikov, architektov, výtvarníkov, filmárov, hercov si sami zabili, umučili, verejne ponížili, pranierovali, perzekvovali, prinútili k samovražde, vyhnali do exilu, poslali do gulagu, zavreli do blázincov, uvrhli do chudoby, koľkých ľudsky i občiansky degradovali, koľko násilia napáchali na výkvete svojho vlastného národa, ergo sami na sebe? Ten menoslov by bol veľmi dlhý, najdlhší na celom svete. V porovnaní s tým je jedna zvalená Puškinova socha kdesi v Estónsku nič.
Samozrejme, ani Goethe, ani Heine či Schiller sa po druhej svetovej vojne čítať neprestali, nikto ich nezakázal, a to bude platiť aj o Puškinovi a Dostojevskom po vojne na Ukrajine. Ale už to nebudú triangulačné body ruského sveta, vnúteného iným národom. Už to budú „len“literárni géniovia bez sôch a povinnej adorácie. A okrem toho našťastie ruská, ba vari presnejšie ruskojazyčná kultúra, to sú aj – či skôr najmä – Vysockij, Brodskij, Nabokov, Pasternak,
Iľf a Petrov, Grossman, Achmatovová, Okudžava, Grebenščikov, Zoščenko, Ulická, Ševčuk, Šalamov, Sorokin, Zvjagincev, Jachninová, Alexijevičová, Galkin, Šenderovič, Troickij, Gluchovskij a v súčasnosti vôbec všetci tí, ktorých Putinov režim zaraďuje do čoraz širšieho zoznamu takzvaných zahraničných agentov. Lebo takto to v Rusku odjakživa chodí: tí najlepší a najtalentovanejší, tí najcitlivejší sa vždy skôr či neskôr ocitnú v postavení proti moci. A je jedno, či je to moc cára, generálneho tajomníka, alebo dnes prezidenta. Nikita Michalkov je najviditeľnejšou výnimkou, ktorá toto pravidlo potvrdzuje.
Samozrejme, ani Goethe, ani Heine či Schiller sa po druhej svetovej vojne čítať neprestali, nikto ich nezakázal, a to bude platiť aj o Puškinovi a Dostojevskom po vojne na Ukrajine. Ale už to nebudú triangulačné body ruského sveta.