Odsudzovaní a zatratení

Výnimočné zbierky rómskych poviedok zobrazujú zápasy o dôstojný život

Spája ich bezmocnosť, neistota aj smútok zo sociálneho vylúčenia. Poviedky rómskych autorov, ktoré vydalo české vydavateľstvo Kher, však poukazujú hlavne na vytrvalosť v ťažkých podmienkach, ktoré pre Rómov nastali po novembri 1989.

Rómski autori v zbierkach Samet Blues a Všude samá krása hovoria o snahe viesť dôstojný život. Obe knihy ponúkajú originálnu optiku Rómov pri pohľade na spoločenské zmeny a najdôležitejšie udalosti minulého storočia. Príbehy zbierky Všude samá krása sa vracajú až do Rakúsko-Uhorska či do čias nacistickej okupácie, alebo povojnovej migrácie Rómov zo Slovenska do Čiech.

Mnohí autori pochádzajú z východu a vo svojich textoch spomínajú na Michalovce, Vranov nad Topľou, zabudnuté slovenské dediny, vzdialené od nových domovov. Pôvod autorov prináša v ich rozprávaní zvláštnu zmes nielen češtiny s rómčinou, ale aj s východoslovenskými nárečiami.

„Rozprávali sa všelijaké historky, nakoniec sa vzala gitara a babička začala spievať smutné východniarske pesničky, až pri nich plakala,“spomína Markéta Šestáková v poviedke Má báječná rodina. Tá je pritom pilierom pri snahe vyhrabať sa z náročných životných okolností väčšiny rozprávačov.

KU MNE ZA TREST

Texty sa vyznačujú jednoduchým jazykom a priamočiarym rozprávaním. Niektorí autori spomínajú na detstvo a vylúčenie už na základných školách.

„Učiteľky toto dobre vedeli. Keď som už chodil do školy nejaký čas, stalo sa pravidlom, že keď nejaký chlapec niečo vykonal, posadili ho za trest ku mne. Vedeli, že toto je pre deti väčší trest, než keby im dali poznámku,“rozpráva Michal Šamko v poviedke Jak jsme dřív žili.

Vzdelanie patrilo v rodinách k tomu najdôležitejšiemu. A potom aj povzbudenie rodičov, ktorí síce nemali skončenú školu, no vedeli, že jedine vďaka nej môžu ich deti viesť lepší život.

„Keď to nevzdáš a nezosypeš sa z toho, že ti niekto nadáva do Cigáňov a tak podobne. Keď sa budeš dobre učiť, budeš múdry. Keď budeš múdry, potom na teba každý bude pozerať ako na pána. Budeš sa mať dobre,“spomína Šamko na slová otca, ktorý ho po večeroch utešoval.

Rozprávanie autorov a autoriek textov je úprimné a miestami dojemné, keď spomínajú na mamu a otca, ako museli tvrdo drieť a odoprieť si to, čo bolo bežné pre susedov a známych. Napriek tomu je však detstvo vo väčšine prípadov vykreslené ako čas plný radosti a smiechu.

Poviedky poukazujú na to, že z ich autorov sa stali úspešní ľudia, ktorí sa dokázali zaradiť do bežného života práve vďaka urputnej snahe rodičov a svojmu úsiliu nevzdať sa pri prvej nadávke.

Ako uvádzajú ich krátke životopisy, mnohí skončili vysokú školu, z niektorých sú programátori, učitelia a učiteľky, koordinátori a koordinátorky projektov sociálneho začleňovania, dokumentaristi a aktivisti.

Nie u každého autora tam však viedla priama cesta. Niektorí zahanbene priznávajú omyly, prešľapy spôsobené okolím alebo svojou tvrdohlavosťou. Viaceré poviedky majú až moralizujúci charakter a obsahujú ponaučenie, ktorého platnosť presahuje rómsku komunitu.

CHCITE OD ŽIVOTA VIAC

Vo viacerých textoch sa objavujú postavy z okraja spoločnosti – robotníci či prostitútky, ale aj matky, ktoré chcú chodiť do školy, a otcovia, ktorí si želajú veľa detí. Niektoré príbehy sa končia šťastne, iné trpko, no všetky vyvolávajú zamyslenie nad spoločnosťou, ktorá jednotlivcovi nedokáže pomôcť.

Viaceré poviedky vyčnievajú nad ostatné pre zvolenú tému. Iveta Kokyová v poviedke Chci obojí rieši emancipáciu žien a túžbu nielen po rodine, ale hlavne po vzdelaní. Opisuje, ako si napriek všetkým prekážkam urobila maturitu, keď mala 36 rokov a odrastené deti. Neskôr nastúpila na univerzitu, aj keď ju od toho odhováral manžel.

„Niekedy pochybujem a pýtam sa, je správne búrať a meniť zväzujúce tradície, nepísané pravidlá, ako sa má správna rómska žena správať? Je správne sa vzdelávať a emancipovať? Než som začala študovať, takéto otázky som si nikdy nekládla.“

Napokon však prichádza k záveru, že nie je dôležité vybrať si medzi týmito dvomi možnosťami, ale byť pre deti príkladom. „Chcite od života viac,“vyzýva.

Maria Siváková sa v poviedke Klaudia, Michael a ti druzí venuje drogovej závislosti. Na malej ploche dokáže priblížiť časy, keď sa mladí ľudia v centre Prahy dostali bez problémov k tvrdým drogám. Autorka priznáva osobnú skúsenosť so závislosťou, no aj potrebu od rodiny utiecť, aby sa oslobodila. Stredobodom jej textu však zostáva skaza, ktorú heroín priniesol jej priateľom.

„Kde sú naši krásni chlapci, za ktorými jazdili dievčatá z celej Prahy? Dnes nemajú zuby alebo len ich pozostatky. Drogy im ich vzali, tak ako všetko. Rozbité rodiny. Rodičia nešťastní. Denne si kladú otázky, kedy sa z toho ich deti dostanú. Ako budú žiť, až tu oni nebudú?“

Motív drogovej závislosti sa objavuje aj v poviedke Pravidelný puls od Lubomíra Čipčalu, ktorý bral pervitín. Pokúšal sa vyrovnať s trápením, ktoré pociťoval nielen pre rómsky pôvod, ale hlavne pre sexuálnu orientáciu. Detailne opisuje, ako prepadol alkoholu, ktorý ho takmer pripravil o život.

RASIZMUS A ZAVÁRANINY

Autori sa venujú ťažkým osudom, ktorý postretol ich rodiny pre životné okolnosti, ale predovšetkým pre ich rómsky pôvod.

Martin Kanaloš v poviedke Ty jsi jako já sa vracia do obdobia prázdnin, ktoré trávil u babičky. Neďaleko sa prisťahovala rómska rodina, ktorá však nemala peniaze, a preto deti často zostávali samy doma – otec odišiel za prácou do Anglicka a mama skoro ráno odchádzala na rannú zmenu. Kanaloš približuje problémy rómskej komunity, ktoré sú pre bežných čitateľov ťažko predstaviteľné.

Sociálne kritická próza Výbuch v Nuslích od Reny Horvátovej sa sústreďuje na rodinu, ktorá musela neustále prekonávať predsudky. Mama sa nevedela zamestnať, deti chceli pre farbu pleti preradiť na inú školu. Zároveň mali čudáckych susedov, ktorí im znepríjemňovali už aj tak náročný život.

„S odmietnutím sa stretávala aj mama, ktorú hnali od dverí s dodatkom, že Cigáňov do práce v žiadnom prípade neberú! Eufória z toho, že aj Rómovia sú rovnoprávnou súčasťou spoločnosti, bola dávno preč. Otvorený rasizmus narastal na sile a nikto ho neriešil. Postupne si zamestnávatelia začali mapovať rómske priezviská – Horváth, Demeter alebo Žiga už ani na tie pohovory chodiť nemuseli.“

Poviedky majú spoločné nielen to, že sa v nich vyzdvihuje dôležitosť rodiny, ale aj že ju často držia pokope ženy, ktoré sa obetujú. Nie sú to len trpiteľky, ale hlavne nositeľky zmeny, pre ktoré je budúcnosť detí dôležitejšia ako vlastné sny.

Najvyzretejšia poviedka zo zbierky Všude samá krása je od Květoslavy Podhradskej s názvom Utíkej, Margitko! Rozpráva príbeh z obdobia druhej svetovej vojny. Zvláštnosťou je, že dej je podaný z troch perspektív – mamy a dvoch dcér.

Väčšina textov nezachádza ďaleko do histórie a sústreďuje sa na rodinné vzťahy – objavuje sa v nich aj láska k starým rodičom, ktorí pomáhali, ako mohli.

Intímne ladený príbeh s názvom Moji milí od Evy Danišovej je poctou jej babke a dedkovi. Približuje príhody z detstva, ktoré bolo naplnené láskou napriek ich komplikovanému vzťahu a chudobe. Opisuje v nej prvý deň v škole, ktorý bol pre rómske deti veľmi náročný, pretože tam museli ísť samy.

Ich rodičia a starí rodičia boli v práci.

Mnohé príbehy sa vyznačujú svojským vtipom a situačným humorom. Emil Cina v poviedke Jedeme k dědovi rozpráva príhodu z cestovania svojej rodiny z Čiech do Popradu za starým otcom. To, že sa do auta zmestilo osem ľudí aj so psom, je len jeden z humorných momentov, ktoré vyvrcholia, keď auto zastaví policajt.

Ilona Ferková vo svojom texte Jak jsme chodili do kina píše o spôsobe, ako si rómske deti zarábali na lístok do kina na film Winnetou. Zbierali zaváraninové poháre po bielych, umývali ich v potoku a potom ich vracali do obchodu za drobné.

V príbehoch od rómskych autorov a autoriek sa miešajú rodinné príhody s tradíciami a zvyklosťami ich komunity. Niektoré texty sú presiaknuté rómskou hudbou a spevom.

Viaceré poviedky vyčnievajú nad ostatné, na iné sa rýchlo zabudne. No napriek tomu ide o dôležité zbierky, ktoré poukazujú na komplikovaný a náročný život Rómov snažiacich sa o dôstojné životné podmienky.

„Som hrdá na to, že som Rómka,“uvádza Iveta Kokyová vo svojej poviedke Chci obojí. Je to jej úprimné vyznanie, ktoré sa vinie všetkými textami a ukazuje, aké nevyhnutné je poznať svoj pôvod a zostať mu verný napriek spoločenským prekážkam.

Zbierky poviedok ukazujú optikou Rómov a Rómiek udalosti minulého storočia vrátane pádu komunizmu. Zachytávajú atmosféru v rómskej menšine i nárast rasizmu.

bol zradikalizoval aj bez toho, že by z tribún počul odporné nadávky na adresu politických súperov či nechutné vyjadrenia na adresu ľudí s menšinovou sexuálnou orientáciou. Napokon, podľa vlastných vyjadrení ho inšpirovali najmä podobní magori z USA, Nového Zélandu či nórsky masový vrah Breivik. Navyše, verbálne odsudzovanie politikov môže skončiť tým, že teraz do jedného vreca s označením „podnecovatelia“hodíme všetkých, s ktorých názormi nesúhlasíme.

Napriek tomu všetkému sa človek nemôže zbaviť dojmu, že keď nič iné, tak hrubé správanie, vulgárny slovník, neustále delenie ľudí na „my“a „oni“, verbálne útoky na politických oponentov, ale aj na Rómov či homosexuálov vytvárajú aspoň alibi pre ostatných. Veď keď sa tak môžu správať tí hore, prečo nie ja? Veď keď tak hovoria oni, prečo by som si nemohol zanadávať aj ja? Odhodlanie vziať zbraň a zabíjať je v takej atmosfére zrejme väčšie, než keď sa verejné osoby správajú civilizovane.