Obete extrémizmu

Hovorme konečne o slovenskej homofóbii a jej prejavoch

Stojím v nekonečne smutnej chvíli pri vás, kamarátky a kamaráti z LGBTi komunity. Mal som česť medzi vami dospievať a žijem s vami v Bratislave, pretože je to naše spoločné mesto a domov a vždy bude. Násilie sa začína v jazyku a slovenčinu už desiatky rokov kontaminuje nenávisť, ktorá sa zákonite nakoniec vystupňuje do zločinov ako v stredu – keď sa nezabrzdí včas. Slovensko sa definitívne stalo inou krajinou. Stratili sme posledné ilúzie o akejsi nevinnosti, ktoré sme si tu falošne vsugerovali.

Politici a médiá si u nás stále namýšľali, že my aj fanaticky nenávidíme akýmsi holubičím hejtom, že je to len rétorika pre body a hlasy, téma, ktorú sa oplatí vytiahnuť vždy, keď padajú preferencie, keďže sa miestny pseudokonzervativizmus totálne ideovo vyprázdnil a skorumpoval.

Už sme na druhej strane. Aj tu sa už udomácnil terorizmus vo svojej novej zvlášť krutej podobe podnecovanej digitálnymi médiami.

Nehorázne bludy, ktoré páchateľ chrlil, presne kopírujú známe kremeľské naratívy o prehnitom dekadentnom Západe, nefunkčnej demokracii a splietajú rasistické konšpiračné teórie o svetovom spiknutí Židov, gejov, liberálov a hocikoho, koho sa práve oplatí označiť za nepriateľa vyvoleného národa.

Tieto odporné vymyslené príbehy vyhrali Trumpovi voľby a USA kvôli nim prehrali prvú kybernetickú vojnu vo svojich dejinách. S touto agendou sa začala genocídna ruská vojna proti Ukrajine. U nás je to bežná náplň nejednej relácie v RTVS, nehovoriac o udomácnenej krajnej pravici v našom parlamente, kadejakých konzervatívnych samitoch východoeurópskej kleptokracie a nespočetných, nikým nekontrolovaných weboch.

Tieto fikcie sú extrémne nebezpečné, čoraz častejšie smrteľné, no u nás pokojne bujnejú na internete a bežne znejú z tribún.

Treba konečne hovoriť nahlas, že táto nenávisť desaťročia prichádza z veľkej časti politického spektra, z cirkví, ako aj z konzervatívnych a krajne pravicových médií, ktoré už pri prvom Pride blúznili o „dúhovej vlajke nihilizmu“a ľutovali útočníkov, nie obete. Poďme konečne verejne rozprávať o homofóbii, ktorá je akoby slovenskou štátnou doktrínou.

Tepláreň už dlho prirodzene patrí do našej spoločnosti a zaslúži si našu solidaritu a podporu. Brutálny zločin mení paradigmu. Nežijeme v bezpečnom štáte. Vstúpili sme do éry nepokoja.

Nech aspoň obete odpočívajú v pokoji!