Nebol to žiaden sladký piatkový večer
S Romanom Samotným, majiteľom Teplárne, sme strávili piatkové popoludnie a večer, keď sa v Bratislave konal pochod napodporu queer komunity, na ktorý prišlo 12- až 15-tisíc ľudí
Keď v piatok poobede Roman Samotný odomyká dvere Teplárne, chveje sa. „Je to veľmi rozrušujúce,“odpovedá na otázku, ako sa tu teraz cíti – v podniku, ktorý vybudoval, aby sa ľudia z LGBTI+ komunity cítili bezpečne.
Vonku na chodníku horia desiatky sviečok, dnu nie je nikto.
Ráno sa zobudil s myšlienkami na to, ako inak by vyzeral dnešný večer, nebyť tej šialenej vraždy. Ako by vyzeral ďalší z tých „sladkých piatkových večerov“, keď sa ľudia bavia so svojimi blízkymi a sú sami sebou.
„Všetku tú hrôzu a bolesť cítim stále rovnako,“vraví. Ale niečo sa predsa za ten jeden deň zmenilo.
„Dnes vidím, že sa na to ľudia nevykašľali. Že to nimi pohlo. Bál som sa, a stále sa bojím, aby sa ten hrozný čin nestratil, ale dnes vidím tú veľkú podporu a to ma dojíma.“
Na Námestie SNP prišlo v ten večer 12- až 15-tisíc ľudí.
NECHCE OSTAŤ TICHO
Od stredajšej noci, keď mu zavolala kamarátka, že na Zámockej sa strieľalo, sa takmer nezastavil. Koncentrovane odpovedá na každú jednu otázku aj na každé jedno objatie.
„Mám pocit, že teraz treba hovoriť, lebo ľudia tomu načúvajú,“vraví Roman Samotný, keď sa popoludní presúva z jedného rozhovoru na druhý. Nechce, aby opäť nastalo ticho, ktoré bude zabíjať. „Musím a chcem hovoriť v mene tých, čo boli zabití, aj v mene mnohých ďalších, ktorí sa boja o svoje životy.“
Svoje vlastné potreby a pocity dáva teraz vedome trochu bokom. „Mám strašne veľa emócií, ale ešte nemám na ne čas. Snažím sa ich púšťať, ale iba po troškách, lebo od nich nechcem byť odstrihnutý, no zároveň viem, že ešte ich nemôžem pustiť úplne.“
Pomáha mu to, kvôli čomu otvoril Tepláreň: súdržnosť. Komunita, ktorú tvorí rodina, v tom lepšom prípade vlastná, ale aj tá vytvorená – queer rodina, ktorá sa skladá z priateľov.
Niekedy sa tie dve rodiny prepoja, ako v nečakanom momente, keď do Teplárne krátko pred pochodom vošla Romanovi dovtedy neznáma žena. Až kým sa nepredstavila ako mama Radky, barmanky, ktorá po streľbe skončila v nemocnici.
„Prišla som aj za ňu,“vraví Romanovi v slzách a padajú si do náručia. Radka s nimi hovorí cez telefón z nemocnice. Nechce, aby Tepláreň skončila.
NESMIE TO OSTAŤ LEN NA FACEBOOKU
Keď Roman Samotný prechádza zaplnenou Zámockou, v dave ho spoznávajú aj tí, ktorí o jeho podniku pred dvoma dňami možno nikdy nepočuli. Inak v tom dave nepočuť nič, len ťaživé ticho, ktoré prerušia úvahy o tom, či po daždi príde dúha. „To by bolo fakt husté,“vraví Roman a na malú chvíľu to znie ako nádej, že tento večer sa neskončí iba smútkom a bezmocnosťou. Na pódium vystupuje ako prvý.
Svoj prejav si napísal ráno rukou na jeden dych, nebolo treba nič vymýšľať. Všetko to má stále pred sebou a v sebe: „Mnohí vra
Vidím, že sa na to ľudia nevykašľali. Že to nimi pohlo. Bál som sa, a stále sa bojím, aby sa ten hrozný čin nestratil, ale dnes vidím tú veľkú podporu a to ma dojíma.
Roman Samotný
majiteľ Teplárne
via, že LGBTI+ ľudia sú ideológia. Ja som však videl krv svojich blízkych na chodníku. Videl som ich rozstrieľané telá, žiadnu ideológiu.“
Na pódiu za ním stojí množstvo jeho blízkych z Teplárne, organizátorov z Iniciatívy Inakosť a Dúhového Pridu, z divadla Nomantinels. Po zvyšok večera sa drží trochu bokom. Obracia sa k nemu z pódia župan Juraj Droba, aby nezatvoril Tepláreň, obracia sa k nemu Fero Joke s rovnakou prosbou. Všetci chcú, aby pokračoval.
On stojí v tmavom rohu medzi zvukárom a pódiom a vníma každé slovo. Aj prezidentku a jej opakované „Prepáčte“, farárku Annu Polckovú, ako presne, dôrazne, no zároveň s nehou a láskou hovorí o rovnosti, a aj Michala Šimečku, keď pripomína práva, ktoré na Slovensku pre LGBTI+ stále nie sú realitou. „Veľmi si vážim všetkých, ktorí prišli a boli hlasom LGBTI+ komunity v tento kritický moment a nenechali nás v tom samých,“vraví Roman.
Zatiaľ má jasno v tom, že tu to nemôže ostať. „V posledných dňoch zaznelo veľa prejavov a posolstiev, ale my budeme žiadať konkrétne kroky. Nemôže to ostať pri statusoch na Facebooku – je to o reálnej zmene slovníka v parlamente, o zmene zákonov,“hovorí a pripomína len celkom nedávnu legalizáciu manželstiev osôb rovnakého pohlavia v Slovinsku.
V tomto momente je však podľa neho priskoro na ďalšie závery. Má táto tragická udalosť šancu zásadne zmeniť postoj voči LGBTI+ komunite? Nerobí si ilúzie.
„Neviem. Dúfam v to. Záleží na tom, koľkí sa pridajú, aká masívna bude táto reakcia. Ak to bude jasný odkaz väčšiny spoločnosti, ktorá povie, čo je štandard a čo je neprípustné, tak sa to zmení.“
Deň po vražde čítal komentáre politikov a z viacerých mu bolo zle. „Neprajem si vidieť tých, čo štvali proti LGBTI+ a teraz sa tvária, že to tak nebolo. Kollár, Matovič, strana Smer. Možno budú chcieť stíšiť svoj pocit viny, ale to nech si riešia doma.“
Ospravedlnenie od premiéra Hegera za necitlivé slová o „spôsobe života“však prijal. A ocenil aj jeho rozhodnutie prísť na spomienkový pochod.
Mimoriadny význam majú podľa neho gestá a prejavy prezidentky, ktorá sa už vo štvrtok zastavila pred Teplárňou zapáliť sviečku a objala ho. „Jej gestá pre nás všetkých z komunity znamenajú veľmi veľa. Je jedným z mála hlasov, ktoré k nám prehovárajú s absolútnou úctou a rešpektom. To, že včera prišla, bolo pre nás pripomenutím, že štát na nás ešte úplne nekašle, že mu nie sme ľahostajní, a to pre nás veľa znamená,“vraví Roman.
MOŽNO RAZ?
Je to zvláštny piatok večer, keď okná Teplárne ostávajú tmavé. Odrážajú sa od nich len stovky sviečok. Výziev a povzbudení, aby podnik pokračoval, dostal Roman Samotný za posledné dva dni množstvo.
Ani po večere na námestí s tisíckami ľudí si to zatiaľ nedokáže predstaviť.
„Zdá sa mi, že ten príbeh sa už skončil, a sám som zvedavý, či sa Tepláreň neotvorí niekde inde, v ďalšom človeku, či všetci tí, ktorí tam chodili, nebudú schopní niesť jej odkaz,“vraví Roman. On si zatiaľ nedokáže predstaviť, že by niekomu načapoval pivo alebo že by tu tancovali. Možno raz. Ale kedy?
„Myslím, že ľudia by mali strach chodiť sem. A ja by som mal vážne obavy o ich bezpečnosť a neviem, či dokážem túto zodpovednosť prevziať,“zamýšľa sa. Už mu preletelo hlavou zopár nápadov, ako toto miesto transformovať, ako zachovať jeho stopu a pripomenúť smrť Juraja a Matúša, ale aj mnohých ďalších, ktorí zažili násilie či posmešky, no na to ešte potrebuje viac času.
„Potrebujem teraz trochu spomaliť, stíšiť sa. Je to priveľké sústo. Bude to trvať ešte veľmi dlho, kým to celé spracujem. Absorboval som veľa slov, činov, objatí, emócií, je toho vo mne tak veľa, že to potrebuje dosadnúť, aby som pochopil, čo sa to vlastne všetko stalo – a aby som to aj ja sám mohol odsmútiť.“
Myslím, že ľudia by mali strach chodiť sem. A ja by som mal vážne obavy o ich bezpečnosť.
Roman Samotný
majiteľ Teplárne