Ide o útok na celú spoločnosť

Alibizmus si v tejto chvíli nemôžeme dovoliť. Ak vláda nevie vládnuť, tak vládnuť nemá, hovorí prezidentka Zuzana Čaputová

Prezidentka Zuzana Čaputová bola deň po vražde na Zámockej zapáliť sviečku, stretla sa a objala majiteľa podniku Tepláreň Romana Samotného. V rozhovore hovorí, že to nie je útok na menšinu, na komuniu LGBTI +, je to podľa nej útok na bazálne hodnoty tejto spoločnosti, preto sa to týka nás všetkých.

Je ešte Slovensko bezpečná krajina pre všetkých ľudí bez rozdielu?

Je evidentné, že po tom, čo sa stalo v stredu v noci, akoby Slovenská republika nebola schopná zabezpečiť bezpečie pre všetkých. Myslím, že sa na to treba pozrieť v širšom kontexte a ísť aspoň trochu do histórie. Odborníci na škále od duševného zdravia, sociológie až po právo už roky upozorňujú na to, že sa vo verejnom priestore, v diskusiách, najmä na sociálnych sieťach, ale aj vo verejných prejavoch politikov toleruje nenávistný prejav vo verbálnej rovine, bez akejkoľvek odozvy a už vôbec nie trestnoprávnej. Akoby štát nebol schopný zabezpečiť bezpečie napriek tomu, že tu sú známky a signály, že niekto má nenávistné prejavy alebo sa dokonca vyhráža zabitím, čo je trestný čin. Napriek tomu, že tomuto čelíme dlhé roky a upozorňujeme na to, sa nestalo dostatočne veľa konzekventných skutkov v podobe trestnoprávnych odsudzujúcich rozsudkov, ktoré by mali odstrašujúci a preventívny účinok. Z tohto dôvodu rozumiem, a po včerajšku obzvlášť, že LGBTI komunita sa necíti bezpečne.

Prišli ste na rozhovor priamo z Teplárne. Majiteľ baru dnes hovoril, že veľká časť ľudí z celého Slovenska buď skrýva svoju sexuálnu orientáciu, alebo prichádza žiť do Bratislavy, alebo odchádza žiť do Prahy. Keď si robili prieskum, väčšina mladých ľudí s inou sexuálnou orientáciou chce odísť do zahraničia. Odporučili by ste dnes LGBTI komunite žiť na Slovensku?

Sú to ťažké otázky. Som prezidentkou Slovenskej republiky, ktorú považujem za svoj domov, a chcem robiť všetko preto, aby z nej ľudia neodchádzali a aby sa tí, ktorí sú na zahraničnej skúsenosti, vrátili späť domov, lebo

Slovensko to veľmi potrebuje. Zároveň ľudsky rozumiem, že sa tu títo ľudia necítia bezpečne, necítia sa akceptovaní, nehovoriac až o ohrození ich života, ako ukázal včerajšok.

Na svojich zahraničných cestách sa stretávam s ľuďmi, ktorí tam žijú, a obzvlášť sú študentmi vysokých škôl. Spomínala som v rozhovoroch, že neuvádzajú ako dôvod toho, že sa neplánujú vrátiť, platové podmienky alebo pracovné príležitosti. Uvádzajú ako dôvod často netolerantnosť spoločnosti. Sú to mladí ľudia, ktorí už zažili inú mieru akceptácie v zahraničí, nielen v prípade LGBTI, ale akúkoľvek toleranciu k názorom, rešpekt k druhému, k jeho výzoru, názoru, pohľadu.

Toto je niečo, čo im je v zahraničí dopriate viac. Mnohé sociologické prieskumy hovoria o tom, že miera akceptácie a tolerancie voči inakosti na Slovensku je nižšia v porovnaní s mnohými inými krajinami Európy.

Čo by ste dnes odkázali 12až 13-ročným deťom, ktoré objavujú svoju identitu a prečítali si včerajšie, dnešné správy?

Toto je veľmi krehké, pokiaľ ide o stručné odkazy mladým ľuďom v diskusnej relácii. Širšej komunite ľudí, ktorí majú inú sexuálnu orientáciu, alebo aj mladým ľuďom, ktorí svoju identitu hľadajú, by som povedala: Nie oni sú tí, ktorí na Slovensko nepatria. Nie oni sú tí, ktorí by sa mali báť chodiť po ulici. To, čo sa nepatrí, je práve nenávisť. Pre mňa je ľudsky nepochopiteľné, neakceptovateľné a nepredstaviteľné, v čom je koreň toho strachu, ktorý potom ústi do nenávisti u viacerých ľudí, napríklad voči tejto komunite.

Je to neznalosť, nahromadené predsudky? Je to vlastný potlačený komplex, ktorý potom vyústi do nenávisti voči inakosti? O to viac je to pre mňa nepochopiteľné, že to sú predsa rovnako hodnotné ľudské bytosti, ktoré majú túto odlišnosť ako ja, vy a ostatní ľudia okolo mňa. Je to pre mňa nepochopiteľné z akéhokoľvek hľadiska, dokonca aj z tých najsilnejších konzervatívnych hodnôt.

Ako mi to pomohol naformulovať Tomáš Halík, ja som človek, ktorý vyznáva konzervatívne hodnoty a má liberálne názory. Pre mňa je láska a rešpekt k blížnemu niečo absolútne esenciálne. Zastavuje sa mi rozum, keď niekto nenávistne káže o liberáloch, pasujúc sa za konzervatívca, a opomína túto základnú hodnotu. Mimochodom, myslím si, že to nerobia tí naozajstní konzervatívci.

Komik Fero Joke dnes napísal: „Táto kultúra smrti, resp. menšinovej nenávisti je dôsledkom správania našich politikov v parlamente, ktorí si bez hanby berú do úst homosexuálov a verejne klamú. Dokedy budeme toto tolerovať, dokedy budeme pozerať na vlnu nenávisti, ktorá začína od zákazu LGBTI+ vlajky až po zdieľanie nenávistných komentárov voči konkrétnym osobám?“Je to, čo sa stalo, zodpovednosť politikov?

Politici v širšom kontexte zodpovedajú za atmosféru v spoločnosti. Zodpovedajú za burcovanie nenávisti, tí, ktorí sa na to programovo zamerali, alebo tí, ktorí nie sú schopní sebaovládania. Obrazne sa to dá vyjadriť aj tak, že odkedy som vo funkcii, vnímam nárast nenávisti za posledné roky, aj v súvislosti s krízami. Tento nárast sa stupňoval aj cez sociálne siete. Akoby sme sa prizerali tomu, že niektorí politici brnkajú na tú strunu stále zvučnejšie a zvučnejšie, my ostatní kričíme, že pozor, ona praskne, a ona včera praskla.

Nesmierne ma mrzí zlyhanie v trestnoprávnej rovine, to, že niektoré špecializované inštitúcie nie sú dostatočne konzekventné, pokiaľ ide o verbálne trestné činy. Je jasné, že nie každý verbálny prejav napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu. Potom je tu zodpovednosť za krajinu, spoločnosť, atmosféru, až sa dostávame niekam k politickej kultúre, na Slovensku, žiaľ, k politickej nekultúre.

To je obrovská zodpovednosť, ktorú ak si neuvedomí politik, ktorý má pred ústami mikrofón a jeho slovo ide ďaleko do mnohých domácností, a nerozmýšľa nad tým, ako formuje myšlienky, nemá sa pod kontrolou, nemá pod kontrolou, ako rozmýšľa, čo hovorí a ako koná, tak to je absolútna nezodpovednosť a deštrukcia voči spoločnosti.

Je aj návrh zákazu vyvesiť dúhovú vlajku nenávistným prejavom voči tejto komunite?

Je to predovšetkým absurdný prejav. Je to signál toho, že niekto rieši zástupnú tému. Máme tu toľko problémov, vonkajších, vnútropolitických kríz a niekto má obsesiu obťažovať dúhovými vlajkami. To je nepredstaviteľné. Ukazuje to, ako je táto téma vytrhnutá z kontextu, ako sa zneužíva na politické ciele. Niekto potreboval zobudiť nejakú agendu, nejaké vášne. Za posledné obdobie sa často používala téma LGBTI, prípadne širšia, liberalizmu, liberálnych fašistov až po Židov a novinárov. To je za hranicou všetkého.

Je takým prejavom aj to, keď Igor Matovič povie, že novinári ho nemajú radi, lebo nie je LGBTI? Javí sa to ako taká neškodná, možno vtipná poznámka pre niekoho, ale čo takéto výroky spôsobujú? Alebo keď Robert Fico povie „ja som aspoň na ženy“a tvári sa pritom, že je niečo viac.

Rámcuje to túto komunitu ako niečo, od čoho sa potrebuje odtiahnuť, ponížiť, zosmiešniť, použiť ako argument. Tí ľudia im nijako neubližujú, je to neuveriteľné. Poznám ich a ich aktivity, sú komunitou, ktorá pripomína svoje práva, taký štandard práv, ktoré sú v hociktorej inej krajine okolo nás, a robia to kultivovanou a normálnou formou. Napriek tomu sú stále objektom použitia zo strany mnohých politikov práve kvôli tomu, aby mali nejakú tému, s ktorou budú vzbudzovať vášne, keď už nezvládajú svoju agendu.

Keď sa spätne pozriete na to, čo ste v tejto téme urobili vy, myslíte si, že to bolo dosť?

To je dobrá otázka. Keď som sa stretla s predstaviteľmi komunity, rozprávali sme sa o tom a kládla som si túto otázku. Vždy sa dá urobiť viac. Neviem. Mám okolo seba vo svojom tíme viacero ľudí z tejto komunity, radím sa s nimi, čo je dobré urobiť pre podporu, pre pomoc, vyslanie signálu akceptácie a ľudskosti voči tejto komunite.

Pozvali sme si do paláca odborníkov, psychológov, sociológov, s ktorými sme sa radili, čo urobiť a ako komunikovať túto tému tak, aby som neurobila to, že kyvadlo sa vychýli opačne, že vyburcuje iných politikov, ktorí zase potrebujú použiť mňa

iné, že ako politici musíme voliť správne slová. Niekedy je ťažké vyjadriť to spôsobom, ktorý je na jednej strane zrozumiteľný a na druhej zodpovedný. Tam je škála, ktorú sa snažím hľadať. Ale forma nikdy nemá zakryť to, čo si o danej veci myslím. O to sa snažím.

Máme politikov, ktorí sú členmi tejto komunity, ale verejne o tom nehovoria a tvária sa, že sa ich to netýka, a pri tejto téme mlčia. Mali by o tom hovoriť verejne?

Toto beriem ako veľmi súkromný priestor každého človeka, či je to politik, alebo iná verejná osoba, ktorá uvažuje o tom, že takéto niečo bude oznamovať verejnosti. Je to veľmi komplexná a hlboká otázka vo vnútri človeka. Odporúčania alebo kritériá z vonkajšieho sveta by som nedávala. Samozrejme, že téme a komunite by to pomohlo.

Vo vyspelých demokraciách to boli práve konzervatívci, ktorí schválili zrovnoprávňujúce zákony pre LGBTI komunitu. Nemal by ten apel smerovať práve na konzervatívcov?

Vnímam, že téma konzervativizmu je v našej spoločnosti mimoriadne zneužívaná, polarizovanie na liberálov, konzervatívcov, a najmä je zneužívaná konzervatívcami, ktorí v tom svojom konzervativizme nie sú veľmi autentickí. Tým sa aj konzervativizmu ubližuje, pretože tak ako liberalizmus je to normálny pohľad na svet a na veci. Na Slovensku je situácia boľavá, tragická, vášne sú vybičované a ľudia sú sklamaní a frustrovaní z množstva vecí.

Mali by sme dať na škále konzervatívnej a liberálnej dokopy všetko slušné, normálne a zdravé. Mám takú osobnú skúsenosť s konzervatívcami, že tam je osobný prienik. Ak sa vieme zhodnúť na hodnotách, tak v rovine názorov môžeme byť rozdielni. Majme liberálne, konzervatívne názory, dohadujme sa o nich v rámci slušných medzí, ale ak sa vieme zhodnúť na tom, čo má držať spoločnosť pokope, tak buďme spolu a nenechajme sa rozdeliť iba tým, že sa téma použije politicky.

Páchateľ mal približne 18 rokov a bol dlhodobo radikálny na sociálnej sieti. Rieši sa táto radikalizácia dostatočne?

Je to obrovský problém a myslím si, že neexistuje môj jediný verejný príhovor v zahraničí, kde by som tému sociálnych sietí nespomenula, vrátane teraz V4, predtým stretnutie s prezidentmi na Malte. Ten problém je široký, netýka sa iba Slovenska. Viem, že vláda pripravuje to, aby sme sa aspoň čiastočne priblížili tomu, čo majú v EÚ. Únia tiež urobila zopár krokov, aby sme uchopili zodpovednosť sociálnych platforiem. Ďalšia výzva je globálna, tlak na sociálne platformy, aby mali istú mieru zodpovednosti, že to, čo platí offline, by malo platiť aj online.

Pokiaľ ide o vyvodzovanie zodpovednosti, tak už som naznačila, že aj z tohto pramení moja veľká miera frustrácie. Napríklad bolo pre mňa nepochopiteľné zrušenie odboru extrémizmu na špeciálnej prokuratúre po nástupe generálneho prokurátora. Nerozumiem tomu. To bol odbor, ktorý mal byť personálne navýšený a mal zabrať. Robil dobrú robotu a urobili sme krok späť. Mám pomerne často výsluchy ako poškodená, pretože sa mi vyhrážajú zabitím. Za tri a pol roka, čo som vo funkcii, sa ani jeden prípad nedostal pred súd. Ani taký, kde bol identifikovaný páchateľ. Nebola efektívne vyvodená trestnoprávna zodpovednosť.

Viete prečo?

Z rôznych dôvodov. Niekedy sa páchateľ nedá identifikovať, niekedy sa to bagatelizuje ako priestupok. Ide vždy o interpretáciu. Máme problém, ktorý sa netýka iba verbálnych trestných činov alebo extrémizmu. Veľakrát je to v našich hlavách a ide o prístup pri aplikácii práva vrátane Trestného zákona. Je defenzívny a formalistický, nejde po duchu normy, po tom, čo zákonodarca mienil uchopiť. Je to minimalistický štandard aplikácie. Vo výsledku máme neochránenú spoločnosť od ľudí ako tento chlapec, ktorý vypisoval niekoľko statusov, ktoré boli úplne mimo rámcov prípustných v tejto krajine.

Toto ma nesmierne mrzí a je čo zlepšovať. Dúfam, že aj táto tragická udalosť posunie jednak odbornú debatu, ale aj naše rozmýšľanie o tom, že sloboda prejavu je úžasný demokratický výdobytok, pamätám si ako mladá totalitu, ale sloboda prejavu neznamená bezbrehosť. Má sa končiť tam, kde sa začínajú práva a oprávnené záujmy iných subjektov. Takýto prístup, že si na Facebooku niekto môže vyliať žlč, vyhrážať sa zabitím a vlastne je to normál, je hlúposť lomeno naivita.

Ten útočník nenávidel aj Židov. Kým antisemitizmus je trestný, nenávisť voči LGBTI nie. Je to v poriadku?

Sú tam dve skutkové podstaty, jedno je podnecovanie a je tam uvedená aj sexuálna menšina. A je to aj podnecovanie k nenávisti, čiže máme to vykryté.

Ale nerieši sa to.

Presne tak, a to je to, čo som hovorila v takej zdĺhavej odpovedi teraz.

Igor Matovič k vražde na Zámockej okrem iného napísal: „Zrazu je normál spraviť z vládneho politika hromozvod frustrácií každého, kto sa cíti viac.“Váš poradca Vlado Talian mu aj pod status napísal, že on nie je obeť. Je takáto reakcia na mieste?

Z tejto reakcie je zjavné, že pán minister financií aj v takejto tragickej situácii nie je schopný pozerať na svet inak ako tak, že on je v centre. A to nie je správne.

Sú štyri roky odvtedy, čo zavraždili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú. Len deň pred vraždou na Zámockej Igor Matovič povedal, že bude dávať dole skorumpovaných novinárov, pred tým povedal, že dnes si viete kúpiť novinára za 500 eur alebo že takých novinárov, akí ho kritizujú, mal aj Hitler. Nie je toto robenie terčov z novinárov?

Je, absolútne. Z tohto pocitu som sa vypísala minulý týždeň, keď som bola na Malte sa pokloniť spomienke na maltskú novinárku, ktorá bola tiež zavraždená kvôli investigatívnej práci. My dve a asi ani žiadny normálne zmýšľajúci človek sa nemusí presviedčať o tom, aké je pre demokraciu potrebné mať novinárov.

Niekedy sa nám niektoré veci nečítajú ľahko, to je v politike normálne, ale nikdy nesmieme pripustiť to, že svoje zlyhania, svoje nenávistné prejavy otočíme voči novinárom. To je medza, ktorú nikdy nesmieme prekročiť. Je to škodlivé v spoločnosti. Nie je to súboj medzi jednou a druhou komunitou, medzi politikmi a novinármi. Isté pnutie je prirodzené a normálne, to sa očakáva, ale robiť terče týmto typom vyjadrení, tak to je pre mňa absolútne neprípustné.

Premiér Heger zase použil taký výraz, že „je neprípustné, aby sa ktokoľvek kvôli svojmu spôsobu života mal báť o svoj život“. LGBTI komunita sa ohradila, že to nie je spôsob života. Premiér sa za to aj večer ospravedlnil. Majú aj politici na najvyššej úrovni problém používať citlivý jazyk?

Zjavne. Je fajn, že sa pán premiér ospravedlnil. Zároveň musím povedať, že som si dnes vypočula tlačovú konferenciu, ktorú zvolal a veľmi ma to sklamalo. Najmä to, že sa mohol vymedziť voči slovníku Igora Matoviča, ale rozhodol sa odpovedať odkazom na tridsiate roky a podobne. V takejto situácii si alibizmus nemôžeme dovoliť. V takejto situácii musíme mať jasno v hlave a jasno v slovách. To, čo sa stalo, je potrebné vidieť v širšom spoločenskom a politickom kontexte. Mohol využiť príležitosť vymedziť sa voči tomu, čo v poslednom období najmä, ale nielen, zaznieva z úst jeho ministra.

Nie je prekročenie jednej veľkej hranice už to, že sa vládne s poslancami, ktorí sa dostali do parlamentu na kandidátke fašistickej ĽSNS?

Áno. Asi odo mňa ani neočakávate inú odpoveď. Pre mňa je to neuveriteľné. Viem, že oficiálna rétorika je, že my s nimi nevládneme, ale v kľúčových rozhodnutiach sú to práve oni, kto vládu podržali. Zároveň je tam argument, že oni iba kandidovali na kandidátke. Dnes mi práve kolegovia pripomenuli výroky jedného z týchto podporovateľov o tom, že LGBTI ľuďom by mal byť priviazaný kameň na nohu a mali by byť hodení do vody, čo je v podstate návod na zabitie.

Nerozumiem tomu, najmä ak táto vláda prišla ako tá, s ktorou boli spojené veľké očakávania, veľká nádej v súvislosti s vyšetrovaním korupcie, ale aj s inou politickou kultúrou a s ochranou hodnôt, na ktorých chceme, aby naša spoločnosť stála.

Ako sa pozeráte na debatu o tom, či to sú alebo nie sú fašisti? Že napríklad nespochybňujú holokaust, tak nie sú.

Definícia fašizmu je širšia ako len to, či popierajú holo

kaust. V každom prípade, mnohé ich vyjadrenia sú také, že sympatizujú s týmto typom deliacej línie a hodnotenia menšín, to je celé.

Čo to tu vlastne máme za politickú debatu? Vôbec sa nebavíme o riešeniach, o tom aké dane zvýšiť, ale hovoríme o dúhových vlajkách, o Matovičových nenávistných statusoch, o tom, či sa vôbec má vládnuť s fašistami. Kedy sa to stalo?

Nejako postupne. Je to syndróm varenej žaby. Dúfam, že je tu dosť veľa ľudí, ktorí si varenie v horúcej vode uvedomujeme, a vo výsledku nemôžeme dovoliť, aby sme sa uvarili a nevedeli veci rozlíšiť. Dnes som bola v Banskej Bystrici, v nemocnici, venovali sme sa téme zdravotníctva. Hrozí nám vážny problém, a to hovorím len o jednom segmente. Tých problematických segmentov je iks. A do toho si tu akože môžeme dovoliť takúto mieru vnútropolitickej nestability? No nemôžeme.

V septembri som hovorila, že takto sa vládnuť nemá a nedá. Evidentné je, že sa nedá. V parlamente vidíme, že sa vláde nedarí zafixovať typ väčšiny s niekým, kde by sa za to hodnotovo nemuseli hanbiť. Nedarí sa im to aj preto, že jeden z ich ministrov útočí na ľudí, ktorých potrebujú, na dennej báze. Keď sa nedá, tak možno sa ani nemá, a ten čas sa zrejme blíži, keď si to zodpovední budú musieť uvedomiť.

Samotný útočník dvojnásobnej vraždy mal problém so svojím správaním už v škole pred mnohými rokmi. Učitelia upozorňovali rodičov, že by s ním mali navštíviť psychiatra, oni to odmietali, brali to ako stigmu. Tému duševného zdravia otvárate často. Čím to je, že sa ľudia hanbia priznať to a riešiť to?

Asi si nesieme predsudky z minulosti. V mladej generácii vnímam, chvalabohu, posun k lepšiemu z toho hľadiska, že sa neobávajú priznať si to, priznať to rodičom, vyhľadať odbornú pomoc, ktorá je, mimochodom, nedostupná. Ďalší ikstý problém slovenského zdravotníctva. Ale mám pocit, že z hľadiska mladej generácie ide o posun k lepšiemu. Iná vec je vnímanie rodičov – ako stigmu, hanbia sa za to. Keby včas vyhľadali primeranú pomoc, možno sme tu dnes nemuseli byť a nemuseli by sme mať tento rozhovor.

Toto je niečo, čo musíme donekonečna opakovať, že duševné zdravie je nesmierne dôležité, že akýkoľvek diskomfort, porucha, choroba nie je hanba. Naozaj sú tu odborníci, ktorí dokážu pomôcť. Je veľmi dôležité o tom stále hovoriť, motivovať mladých a aj starších, aby sa nebáli, nehanbili. Ak tak neurobia, môže to mať zásadné následky.

Dnes ste v Banskej Bystrici povedali, že žiadate justičné orgány, aby konali. Generálny prokurátor Žilinka zverejnil až popoludní jednu vetu, že odsudzuje takéto násilie. Keď išlo o cintorín v Ladomirovej a hoax proruskej propagandy, tak písal status okamžite, hovoril o špeciálnom vyšetrovaní. Vnímate to ako problém?

Vnímam to ako problém. Požiadam pána generálneho prokurátora o stretnutie.

Nie je šírenie ruskej propagandy už dôvodom, aby ste zvážili návrh na disciplinárne stíhanie generálneho prokurátora? Je to vaša kompetencia.

Zvažujem to. Je to citlivá vec, mám spracované podklady, informácie a musím ich iba veľmi citlivo a vážne zhodnotiť.

Útok na Zámockej prišiel len približne týždeň potom, čo opitý vodič zabil na zastávke päť ľudí. Filozofická fakulta Univerzity Komenského musela opäť vyvesiť čiernu vlajku, lebo aj teraz zomrel jej študent. Začína sa tolerancia voči druhým už tam, či si opití sadneme za volant?

Neviem, či to je otázka tolerancie alebo nerešpektovanie pravidiel. Keď som mala možnosť byť v zahraničí a s ľuďmi, ktorí tam žili dlhodobejšie, tak už len na obyčajnom rešpekte k dopravným predpisom som si uvedomila, aký kultúrny rozdiel to je. Ten rozdiel, že veď si to tu švihnem rýchlejšie, tu ma nikto neodmeria, nezvykne sa tu kontrolovať a podobne, a dodržiavaním pravidiel.

Ak budem v spoločnosti dodržiavať pravidlá, tak sa mi to z tej spoločnosti v dobrom vráti. Nemáme vžité a zaužívané, že rešpekt k pravidlám je niečo, čím spoločnosti prispievam, aby bola pevná. Aby som sa potom neskôr, keď sa to bude týkať mňa, mohol na tie pravidlá spoľahnúť. Určite musíme začať každý od seba, ale zároveň je správne a namieste žiadať od príslušných justičných orgánov, aby boli konzekventní.

Útočník zo Zámockej sa fotil aj pred bytovkou premiéra. Je dnes životu nebezpečné byť v politike? Alebo politici majú ochranku a je to životu nebezpečné pre iné komunity?

Verejne o tom veľmi nehovorím, ale spomínala som svoju osobnú skúsenosť. Viem, že pán premiér, ja a ešte zopár politikov sme pravidelnými terčmi vyhrážok zabitím. Je to istá miera diskomfortu, keď to poviem diplomaticky. Áno, my máme tú výhodu, že máme ochranku, na rozdiel od chlapcov včera, ktorí ju nemali. Nikto tomu v danej situácii nemohol zabrániť, aby k útoku nedošlo. Mám okolo seba tím profesionálov, ale asi si nemusíme hovoriť, že keď niekto chce, tak vie.

Predstavitelia Inakosti hovoria o tom, že politici teraz budú hovoriť veľa fráz a vyjadrovať súcit, ale oni by chceli zákony. Nenastal čas na registrované partnerstvá, na zákony, aby sa LGBTI ľudia cítili rovnako rovnoprávne ako majorita?

Ten čas je tu už dávno. Veď sa len pozrime na porovnanie so zahraničím, na mapku Európy, Európskej únie. Mnohé štáty registrované partnerstvá majú a viete, že som bola súčasťou strany, ktorá to mala vo volebnom programe. Registrovala som však aj hlasy z tejto komunity v poslednom období, ktoré hovorili: Dajte tomu teraz pokoj, aj tak v parlamente nie je väčšina, ktorá by to presadila, iba z nás robíte terče.

Je to smutné konštatovanie. Ale keď sa pozriem na tú realitu v parlamente, tak sa obávam, že cez tento parlament to neprejde. Dúfam, že táto tragická udalosť spôsobí aspoň to, že táto téma nebude zneužívaná, a otvorí normálnu, ľudskú a odbornú debatu o tom, čo to znamená LGBTI komunita a aký štandard práv je normálny a zdravý. Ktorý tu už dávno mal byť.

Rozhodujete sa, či budete kandidovať. Ako vás pri tom ovplyvní vražda na Zámockej?

Všetky veci, ktoré sa dejú v spoločnosti a ktoré sa dejú v mojom živote, sú priestorom, podnetmi, ktoré pri kandidatúre vyhodnocujem. Zatiaľ nie je potrebné, aby som to v sebe uzavrela. Samozrejme, sú to podnety, ktoré sú zásadné, dôležité, vrátane toho, ako môžem tej téme pomôcť ja osobne.

LGBTI komunita si určite praje, aby ste kandidovali. Aj dnes vás spomínala ako političku, ktorá im prináša svetlo. Keď vám niekto od nich povie, že vy dnes už vlastne nemôžete nekandidovať, lebo by ste sklamali veľké množstvo ľudí, tak čo na to poviete?

Že v prvom rade ďakujem za dôveru a že sa snažím si svoju zodpovednosť uvedomovať a nezaobchádzam s ňou ľahkovážne. Rozhodnutie tohto typu je veľmi závažné, zásadné, s konzekvenciami nielen pre mňa, ale aj mojich blízkych. Určite by som im povedala, že to neberiem na ľahkú váhu. Ale keď vás počujem, ako kladiete tú otázku, že ma spomínali, tak je hrozné, že je v politike o normálnosť, slušnosť, kultivovanosť a zdravý rozum zrazu núdza. Nie zrazu, ale za posledné obdobie.

Očakávate, že verejnosť bude reagovať podobne intenzívne ako po vražde novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej? Mala by tak reagovať?

Neviem odhadnúť, ako bude reagovať verejnosť, ale zomreli dvaja mladí nevinní ľudia. Nie preto, že sa niečoho dopustili, ale pre nenávisť. Nenávistné trestné činy sú špecifické v tom, že to nie je útok na menšinu, na komunitu, to je útok na nás všetkých, na bazálne hodnoty tejto spoločnosti, a v tomto zmysle sa nás to všetkých týka.

Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej mali predstavitelia Za slušné Slovensko veľký banner, že útok na novinárov je útok na nás všetkých. Stačí teraz len vymeniť slová tak, že útok na gejov je útok na nás všetkých?

Áno. Nenávistné trestné činy sú vlastne útokom na podstatu toho, čo má spoločnosť držať pokope, a v tomto zmysle je to útok na nás všetkých.

FOTO – TASR Roman Samotný a prezidentka Zuzana Čaputová.