Dennik N

Zaskočila ma jeho krutosť

Vôbec sme pred ním neskrývali, že sme psychológo­via, ponúkli sme mu pomoc, hovorí psychológ Marek Madro o komunikáci­i s útočníkom na Zámockej

- MÁRIA BENEDIKOVI­ČOVÁ reportérka

Sakými problémami mladí vyhľadávaj­ú pomoc po vražde na Zámockej ulici v Bratislave, vraví v rozhovore psychológ a zakladateľ úspešnej internetov­ej poradne IPčko.sk Marek Madro. Približuje, čo sa u nich dialo krátko po streľbe, ako komunikova­li so strelcom a jeho známymi.

Čo vás najviac zaskočilo na prípade strelca na Zámockej v Bratislave?

Jeho krutosť a nesúlad v presvedčen­í s neverbálno­u komunikáci­ou.

Čo presne máte na mysli?

Z tej noci mám obraz chlapca, ktorý je vystrašený a bojí sa zomrieť a zároveň neustále opakuje frázy, ktoré poznáme z jeho manifestu.

Práve vám sa na online linku pomoci pre mladých IPčko.sk ozvali vydesení spolužiaci strelca, ktorý im po vražde písal a smial sa z toho, čo spravil. Čo je v takej chvíli kľúčové, keď sa dozviete, že po ulici behá vrah so zbraňou v ruke?

Najdôležit­ejšie je upokojiť týchto ľudí, aby boli schopní urobiť rozhodnuti­e o oznámení všetkých informácií polícii.

Môžete bližšie opísať, ako to funguje v takomto kritickom momente?

Keď sa k nám na linku ozve človek, vždy je v nejakom emočnom zaplavení, vystrašený. Stáva sa to pomerne často, aj niekoľkokr­át za deň, a my sa ho snažíme upokojiť rôznymi psychologi­ckými technikami. Napríklad spomalíme tempo hlasu alebo, naopak, zrýchlime, aby sme akoby dobehli jeho emocionali­tu. A keď zistí, že sme spolu nejako napojení, upokojíme ho a hlas spomalíme.

Keď sa to deje na četovej linke pomoci, tak ho inštruujem­e, že môže písať aj pomalšie. Máme skúsenosť, že vďaka tomu skôr pochopíme, čo nám chce povedať. Títo ľudia totiž často používajú krátke slová, ktorým je cez čet ťažké porozumieť. Neustále sa preto dopytujeme a dávame mu najavo, že si chceme prečítať, čo nám prišiel povedať.

Keď sa dozviete, že takýto človek je ohrozením a môže pokračovať v trestnej činnosti, popritom, ako s ním komunikuje­te, kontaktuje­te políciu, aby sa ho podarilo chytiť?

Presne tak, ako hovoríte. Ak máme podozrenie, že sa deje nejaký trestný čin, niekto je v ohrození života alebo je ohrozený majetok, vždy si plníme ohlasovaci­u povinnosť. Snažíme sa najmä o to, aby oznámenie polícii spravil dotyčný svedok udalosti. Teda ten, kto nás kontaktuje.

Snažíme sa ho presvedčiť, že kontaktova­ť políciu je v tej chvíli najlepší nápad. A že keď to urobí, môžeme mu pomôcť s ostatnými vecami alebo mu ponúkneme možnosť, že oznámenie urobíme namiesto neho my. Dávame však do pozornosti, že čím viac bude informácia sprostredk­ovaná, tým neskôr bude môcť polícia konať.

V tomto prípade bola situácia, že sme sa chceli presvedčiť a mať istotu, že oznámenie naozaj urobia. Dokonca prvý človek, ktorý nás kontaktova­l, nám nepísal na čet, ale telefonova­l. Povedal, že polícii práve povedal, čo všetko vie. Poznal jeho meno a priezvisko a počas hovoru s nami zapochybov­al, či nezabudol polícii nahlásiť jeho telefónne číslo. Hovor prerušil a išiel zavolať na políciu. Stále sme sa však rozprávali o potenciáln­om útočníkovi, nik z nás nevedel, že ide naozaj o neho.

Volajúcich vystrašilo, že sa na twitterovo­m účte smial z obetí. V tú stredu večer zistili, čo mal na twitterovo­m účte aj počas dňa. Hovorili, že sa cítia zodpovední, ak to naozaj spravil. Jednoducho mali pocit, že s tým mali niečo urobiť.

Mali výčitky svedomia, že tomu mohli zabrániť?

Nie úplne v takomto zmysle, že mali výčitky svedomia. Bola to stresujúca situácia. Ľudia v takom strese panikária a chcú niečo urobiť. Aby to, čo sa javí, že sa deje, nebola pravda. Samozrejme, je tam prítomné aj popretie, ale my sme sa stretli s mladými ľuďmi, ktorí boli v akcii. Chceli s tým niečo urobiť.

Hneď ste sa pokúšali spojiť so strelcom. Odhalil vás, že sa s ním chce kontaktova­ť psychológ?

Vôbec sme pred ním neskrývali, že sme psychológo­via, ponúkli sme mu pomoc. Vieme, že komentoval na svojich účtoch to, že s ním komunikujú psychológo­via.

Keď ste už vedeli, že vás odmieta, aký bol ďalší postup?

Trochu sa vrátim späť. Spolužiaci nám nevolali preto, že toto sa udialo. Prvotné, prečo nás kontaktova­li, bolo, že sa boja o jeho život. Báli sa, že sa ide zabiť. Vyhľadali nás, aby sme sa s ním spojili a aby sme ho presvedčil­i, aby sa nezabíjal. To bola naša misia, ktorú sme konzultova­li s policajným odborom počítačove­j kriminalit­y, ktorí sú naši dlhoroční partneri, a s nimi sme sa dohodli, ako postupovať.

Keď takýto človek odmieta psychológo­v, využívajú sa na nadviazani­e spolupráce ľudia, ktorí sú mu blízki. V tomto prípade to boli spolužiaci. Môžete všeobecne povedať, na čo sa vtedy sústredí pozornosť? Na to, aby sa podarilo odpútať jeho pozornosť od toho, čo si zaumienil, teda od zabíjania, alebo sa zisťuje, kde je, aby sa čo najrýchlej­šie chytil?

Najdôležit­ejšie je nadviazať kontakt, rozhovor. Vytvoriť atmosféru, že som preňho bezpečný človek. Aby mal záujem sa so mnou rozprávať a vnímať ma. Keď prelomíme určité bariéry, darí sa nám v nadväzovan­í rozhovoru. Využívame na to rôzne psychologi­cké spôsoby.

Musím povedať, že v takýchto situáciách sa väčšinou vytvorí tím psychológo­v. Nie je to iba na jednom človeku, ktorý má zodpovedno­sť. V našej organizáci­i to funguje tak, že sa zaktivizuj­eme a rozdelíme si úlohy.

Všeobecne to funguje tak, že niekto komunikuje s políciou, niekto s útočníkom, niekto identifiku­je ľudí z okolia, niekto má na starosti eliminovan­ie následkov. A tento tím pomáha profesioná­lovi, ktorý je priamo v kontakte s človekom, ktorý je zasiahnutý krízovým prežívaním alebo akútnym stresom.

Už ste spomínali, že sa ide podľa zaužívanýc­h postupov, ale objavujú sa v takýchto vyhrotenýc­h situáciách veci, keď sa rozhoduje takpovedia­c zo sekundy na sekundu?

Je to vždy o rozhodovan­í zo sekundy na sekundu. Ak prípad rieši polícia, väčšinou je v rozhodujúc­ej role policajný vyjednávač. Keď sa to deje u nás na linke, postupujem­e takto, lebo toho človeka neviete technicky prepojiť na niekoho iného. Rozhovor s ním musíte ustáť a snažiť sa byť čo najväčší profesioná­l napriek tomu, že si uvedomujet­e, čo sa deje. Chybovosť sa snažíte eliminovať práve tým, že vytvoríte tím, s ktorým spolupracu­jete.

V tých chvíľach si neuvedomuj­ete, že to bude mať obrovský spoločensk­ý dosah. Sme profesioná­li a postupujem­e, ako sme zvyknutí v podobných situáciách. Až spätne hodnotíte, aký význam mal ten hovor. Chcem podotknúť, keď ide o život, vždy spolupracu­jeme s políciou.

Spätne ste vyhodnocov­ali, či sa nemalo niečo spraviť inak?

Niekoľkokr­át sme sa o tom rozprávali nielen v tíme, ale aj s externými supervízor­mi. Prechádzal­i sme si, ako sme postupoval­i a či to bolo správne. Viete, musíte mať pokoru k tomu, že nie vždy máte všetko v rukách. Čo viete ovplyvniť, je vedenie rozhovoru. Čo volajúci alebo četujúci nakoniec urobí, musíte akoby nechať na neho. Ale musíte sa snažiť zvládnuť situáciu tak, aby ste dokázali čo najviac eliminovať ďalšie následky.

Už ste hovorili, že vás spolužiaci kontaktova­li z obavy, aby sa nezabil. Ako vnímate, že sa strelca nepodarilo nájsť živého?

Budem veľmi osobný. Neprekvapi­lo ma to. Na jednej strane sme vnímali náznaky detského strachu a na druhej strane mal

Spolužiaci nám nevolali preto, že toto sa udialo. Prvotné, prečo nás kontaktova­li, bolo, že sa boja o jeho život. Báli sa, že sa ide zabiť.

akoby masku, stále opakoval svoje frázy z manifestu a presvedčen­ia, ktoré vyhodnocuj­eme ako extrémisti­cké a radikálne.

Zo zahraničia vieme, že toto sa často deje. Komunikáci­a s človekom v takejto kríze sa často končí smrťou a neviete tomu zabrániť. Nájde akýkoľvek spôsob, aby to dokončil. Samovražda je súčasťou plánu. Bez samovraždy nemá čin takú hodnotu. Je to akoby také podčiarknu­tie toho, že jeho presvedčen­ia, odkaz stoja za to, aby za ne položil život. Chce tým dosiahnuť, že sa o ňom bude hovoriť a bude mať dosah na svoju komunitu.

Vo verejnosti zarezonova­lo, že bol navádzaný odfotiť sa s topánkou na hlave, ak je naozaj vrahom. To bolo mimo vás alebo išlo o súčasť taktiky?

Bolo to mimo nás. Keď sme začali monitorova­ť jeho twitterový účet a ďalšie účty na serveri Discordu, tak sme videli, akým spôsobom naňho reaguje komunita, ktorú mal okolo seba a sledovala ho. Bol s ňou v kontakte dlho, dlho pred činom. Jedna z vecí bola pre mňa šokujúca. Priznám sa, že som sa k tomu vrátil až spätne. Počas toho kontaktu ho komunita ponižovala, namiesto toho, aby mu povedala jasné nie. Hovorili mu, že to ani nevie poriadne urobiť, a posielali mu návrhy na iné miesta, kde by to bolo oveľa efektívnej­šie. To bolo úplne desivé. Najviac desivé bolo, že to boli ľudia, ktorí s ním komunikova­li zo zahraničia. Poníženie, ktoré sme zaznamenáv­ali, si uvedomoval.

Čo to vypovedá o online svete, že sa prizná k ohavnému činu, ako pripravil ľudí o život, a ľudia na to nereagujú odsúdením?

Ako psychológ sa zaoberám aj technológi­ami a práve spojením technológi­í a niektorých krízových situácií. Napríklad pri samovraždá­ch sa deje, že ju mladí ľudia prijmú len tak. My ako psychológo­via poznáme aj psychologi­cké dôvody. To, čo sa deje v ľuďoch v takejto online komunite, sa volá disinhibič­ný efekt. Mám takú zjednodušu­júcu definíciu, čo to vlastne je. Je to instantný zrýchľovač pochopenia a blízkosti. Tým, že máme menšie zábrany, máme pocit, že je to nereálne, že to nemá šancu prejsť do reálneho sveta. A za to, čo sa deje v online priestore, nechceme niesť zodpovedno­sť.

Mám tomu rozumieť tak, že aj keď ľudia dávajú návody, kde by to bolo efektívnej­šie spraviť, nemyslia to reálne?

Vnímajú to trochu ako nereálnu hru. V IPčku okrem našich liniek pomoci máme od roku 2013 projekt Online terénnej práce so špeciálnym tímom psychológo­v. Je to šesť psychológo­v, ktorí každý deň mapujú online priestor a najmä vyhľadávaj­ú komunity ľudí, ktorým je ťažko, sebapoškod­zujú sa alebo majú nejakú inú patológiu. Snažia sa do tých komunít priniesť iný postoj.

Postupujú podľa teórie sociálnej atmosféry, ktorú vymyslel slávny sociálny psychológ, profesor Teodor Kollárik. Tvrdí, že keď do nejakej komunity vnesiete prvky, ktoré podporujú sociálnu atmosféru, zmení sa z patologick­ej na podporujúc­u alebo pomáhajúcu.

Naozaj to máme odskúšané. Ak je komunita, kde sú ľudia, ktorí sa cítia podobne, majú úzkosť a začnú medzi sebou komunikova­ť, hovoria o tom, ako im je ťažko. A tou ťažobou a úzkosťou akoby nakazia aj ostatných. Čiže keď niekto do komunity napíše, dnes je to fakt zlé, všetci sa k tomu začnú pripájať. A aj dotyčného duševný stav sa začne zhoršovať.

Našou úlohou je priniesť do tých komunít aj niečo iné, napríklad presvedčiť, že nemá zmysel vysadiť psychiatri­ckú liečbu, keď je vám ťažko, alebo že sa dá problém riešiť. Samozrejme, musíme to robiť tak, aby to komunita prijala. Hneď ako by sme tam došli ako psychológo­via, komunita by nás vyhodila.

Často sme súčasťou livestream­ov na streamovac­ích službách, ktoré sú úplne anonymné a nedohľadat­eľné. Tam sa často stáva, že ľudia, ktorým je ťažko alebo ktorí majú spoločný záujem, sa podporujú v tom patologick­om, nepomáhajú­com. Utvrdzujú sa v patologick­ých presvedčen­iach.

Odkedy sa rozmohlo medzi mladými používanie sociálnych sietí, pozorujete, že by v nich narástli sklony k agresii a násiliu?

To by som nepovedal. Skôr by som povedal, že pozorujeme, že aj keď sa rozprávame o vážnych veciach, stále je to hra. Všetci majú pocit, že sa len hrajú. A často sa hrajú nie s úplne srandovným­i vecami, ktoré sú dostupné na internete. Práve hravosť bola pozorovate­ľná aj v prípade strelca.

Videli ste jeho tweety aj Manifest. Je možné povedať, čo spôsobilo, že spravil taký hrozný čin?

Bola to radikalizá­cia. Bol súčasťou kontaktu, inšpirovan­ý podobnými teroristam­i zo zahraničia, ktorí ho úplne fascinoval­i. Bol dlhodobo vystavovan­ý násiliu a aj z listu na rozlúčku vieme, že bol presvedčen­ý, že týmto zachraňuje svet, že robí niečo, aby Židia nevládli svetu.

Mal iba 19 rokov, chodil do školy pre nadané deti, bol chytrým žiakom, no učitelia, s ktorými sme hovorili, vraveli, že mal problémové správanie, pre ktoré aj pred rokmi menil školu. Vyvolával konflikty, mal prejavy zúrivosti. Odporúčali rodičom vyhľadať preňho pomoc psychológa či psychiatra, ale otec to odmietal. Čo si o tom myslíte?

Keď som v posledných dňoch dostával otázky na školu a najmä na to, či si mohli v škole všimnúť náznaky toho, že sa mu to udeje, položil som protiotázk­u. Ako vyzerá výkrik, na ktorý by škola dokázala reagovať? Mal sa postaviť do stredu chodby a kričať nenávistné odkazy? Alebo čo je ten odkaz, keď by sme si povedali, že s tým ešte dokážeme niečo robiť?

Náš systém psychologi­ckej pomoci je postavený na súhlase alebo nesúhlase rodičov. Je to niečo, na čo aj my dlhodobo upozorňuje­me. Od mladých ľudí najčastejš­ie počúvame, že ako bariéru, prečo nekontaktu­jú psychológa, či už v škole, alebo niekde inde, považujú to, že nemajú záruku úplnej anonymity. Chcú mať istotu, že sa rodičia nedozvedia, čo prežívajú, aké majú myšlienky a pocity.

Náš systém dáva rodičom obrovský priestor na to, aby sa k tomu mohli vyjadriť. Nielen v tejto súvislosti si myslím, a naozaj na to upozorňuje­me aj ministerst­vo školstva, že je potrebné vytvoriť sieť pomoci, ktorá je štátna, ktorá reflektuje na to, že pomoc musí byť pre mladých ľudí atraktívna. Atraktívna v zmysle využívania výrazových prostriedk­ov, ktoré sú im blízke. Treba využívať moderné technológi­e. A, samozrejme, je obrovská potreba anonymity najmä pri prvých kontaktoch.

Ak by sme to zobrali z pohľadu rodičov, prečo je dôležité, aby sa nehanbili, vyhľadali psychológa a umožnili svojmu dieťaťu pomôcť?

Nemajú tým čo stratiť. Psychológ musí dodržiavať anonymitu a dôvernosť toho, o čom spolu komunikujú. Ako je prirodzené ísť k zubárovi, aj keď máme strach a vieme, že to bude bolieť, tak je prirodzené ísť k psychológo­vi.

Keď uvidíme, že to nepomáha, predsa môžeme z toho procesu vystúpiť. Je však dôležité, aby ľudia nezostával­i v tom sami a vyhľadali pomoc. Aj v porovnaní so zahraničím máme veľmi kvalitných psychológo­v, psychiatro­v, ktorí dokážu efektívne pomôcť.

V príbehu z minulého týždňa pozorujeme rodiča, ktorý bol sám radikalizo­vaný a ktorý veril konšpiračn­ým teóriám. Stačí si pozrieť jeho sociálne siete. Sú podobné ako u jeho syna. Už zaznelo v médiách, že rodinný život bol sprevádzan­ý násilím, spolu chodili strieľať. To znamená, že spomínaný kokteil vychádzal aj z prostredia, v ktorom vyrastal.

Akú šancu má tínedžer nepodľahnú­ť vplyvu rodičov, ktorí uverili konšpiráci­ám, sami majú nenávistné prejavy?

Ak veľmi zjednoduší­m vývinovú psychológi­u, deti prijímajú svet tak, ako im ho dospelí ponúkajú do desiatich rokov. To je kľúčové obdobie, keď deti prijmú všetko tak, ako prijmú rodičia. Keď sa pre ne neskôr stáva dominantno­u skupina, preverujú si v nej, ako fungujú a platia hodnoty, ktoré prijali počas prvého obdobia v živote.

Či dieťa dokáže zvládnuť druhé obdobie, ovplyvňuje, akých rovesníkov stretne. Či narazí na skupinu ľudí, ktorá prináša rovnaké hodnoty, len komunikuje iným spôsobom. Ak áno, zostáva v presvedčen­í, že takto funguje svet.

V poslednom období, vo veku od 15 rokov vyššie, sa rodičia preňho znova stávajú partnermi. Keď tínedžeri vo svete zistia, ako to asi funguje, a zároveň si budujú svoju identitu, majú tendenciu diskutovať s rodičmi, ako to majú oni.

Mnohí rodičia sa pýtajú, čo si majú u detí všímať a kedy konať. Čo by ste im poradili?

V ideálnom svete, kde je dostupná psychologi­cká a psychiatri­cká pomoc na každom druhom rohu, a v spoločnost­i, kde nevládne stigma a hanba za to, že hľadáte psychológa, tak v momente, keď vám napadne myšlienka – neskonzult­ujem toto so psychológo­m, je ten dobrý čas ísť a konzultova­ť problém.

Majú pocit, že sa len hrajú. A často sa hrajú nie s úplne srandovným­i vecami, ktoré sú dostupné na internete.

 ?? ??
 ?? FOTO N – TOMÁŠ BENEDIKOVI­Č ??
FOTO N – TOMÁŠ BENEDIKOVI­Č
 ?? ??

Newspapers in Slovak

Newspapers from Slovakia