Rozmýšľal som nad samovraždou, pomohla mi rodina

Bývalý prezident Andrej Kiska o duševnom zdraví a o tom, v akom stave je po dvojnásobnej vražde Slovensko

Na svetový deň duševného zdravia sa bývalý prezident Andrej Kiska rozhodol na Facebooku prehovoriť o svojej depresii. V rozhovore pre český Deník N reaguje aj na vraždu pred Teplárňou.

Vaša bývalá webová stránka andrejkiska.sk teraz návštevníkov presmeruje na stránky Zuzany Čaputovej. Logicky, je to súčasná prezidentka. Vo mne to však zároveň vzbudilo pocit, ako by ste zmizli. Zmizli ste?

Otázka je, čo si predstavíme pod pojmom „zmizol“. Zmizol z pohľadu politického? Asi áno. V Bratislave som minimálne, politicky sa neangažujem. Pokiaľ vyložene nie je požiadavka, aby som sa k niečomu vyjadril, tak sa nesnažím politiku aktívne komentovať. Takže z pohľadu politiky som zmizol.

Keď si otvoríte môj Facebook alebo Instagram a pozriete sa na moje príspevky, vidíte, že aktívne pracujem. Dobrý anjel, či už na Slovensku, alebo v Česku, je úžasná charita, ktorá výborne napreduje, ale potrebuje pomoc a strategický rozvoj. Napísal som knihu, teraz pripravujem druhú. A už rok a pol pracujem na nesmierne náročnom projekte pomoci Rómom.

Keď to zúžim na váš odchod z politiky, aké to pre vás bolo? Čo to bolo za obdobie – alebo možno je?

Boli to dva momenty. Jeden bol odchod alebo moje rozhodnutie znovu nekandidovať za prezidenta Slovenskej republiky. To rozhodnutie bolo veľmi správne a necítim v srdci nejakú ľútosť, alebo že by mi kancelária prezidenta nejako chýbala. I keď niekedy chodím okolo Prezidentského paláca v Bratislave, tak si v duchu poviem: „Je dobré, že tam máme pani prezidentku, a je dobré, že už tam nie som ja.“To bol prvý nesmierne dôležitý moment. Druhým bola politická strana, ktorú som založil, a mala a má svoj osud – nie úspešný. Je mi ľúto, ako tento projekt dopadol.

Aký bol ten odchod pre vás osobne? Aké to je mať vplyv a zrazu o to všetko prísť?

V prvom rade to bolo moje osobné rozhodnutie. Osobné rozhodnutie Andreja Kisku, že už nebudem kandidovať. Iste, človek sa z obrovského vypätia, stresu naraz ocitne doma, v úvodzovkách zavretý, ale s deťmi, s rodinou. Keď namiesto tridsiatich e-mailov denne vám nepríde skoro žiadny. Keď vám skoro nikto nevolá a keď niekomu zavoláte, nie vždy vám zdvihnú telefón, respektíve zavolajú späť. Trvá to určitý čas, kým si na to človek zase zvykne.

Na medzinárodný deň duševného zdravia ste na Facebooku prehovoril o depresii. Veľmi verne, až mi to bolo nepríjemné, ste opísali svoju skúsenosť s touto zákernou chorobou. Budem vás citovať: „Sedím na posteli a premýšľam, čo budem robiť. Možností je veľa. Telo sa napriek tomu nedokáže pohnúť, zaťažené kameňom bezmocnosti. Chce sa hýbať, predrať sa tým čiernym mračnom myšlienok o vlastnej neschopnosti, bezútešnosti a opustenosti, a aj tak to nedokáže. A tak iba bezradne civí, až sa nakoniec s povzdychom zvalí späť do postele a pokúsi sa znovu zaspať. Najradšej by spalo celý deň, možno týždeň alebo mesiac.“To je ťažoba. Kedy ste po prvý raz pocítili príznaky nejakej duševnej ťažoby?

Možno to bolo aj predtým, ale čo si pamätám, prvé také ťažké stavy som mal asi niekedy pred štyridsiatym rokom svojho života, keď sme predali spoločnosti, ktoré sme mali, a začal som zakladať Dobrého anjela. V zásade som sa z úspešného manažéra, ktorý mal pod sebou stovky zamestnancov, stal zo dňa na deň filantropom. Vtedy som nemal žiadneho zamestnanca, bol som sám, záležalo iba na mne, že ráno vstanem, ako budem fungovať a čo urobím. Situácia s tými e-mailami a telefónmi bola vlastne trochu podobná ako teraz, ale vtedy to možno bolo ešte náročnejšie.

A pamätám si, že bolo obdobie asi štyroch-piatich dní, keď som sa dostával do stavu stále hlbšej a hlbšej depresie, ktorú som si na začiatku začal spúšťať sám, ale nevedel som sa z nej dostať. Ráno som vstal, odprevadili sme deti do školy, a zrazu som prišiel do svojej izby, a bolo iba na mne, čo budem robiť. A stalo sa to, že som zrazu ležal, nedokázal sa rozhýbať, nedokázal som si pomôcť. Tak som sa zvalil a zaspal. Potom som sa prebral, niečo zjedol a zase som zaspal. Deti potom o štvrtej-piatej prišli domov, takže ma prebrali k životu. Ale keď už to tak šlo tretí alebo štvrtý deň, uvedomil som si, že sa moja osobnosť rozpadá ako domček z karát a že musím niečo urobiť. Niečo sa musí stať.

Moje myšlienky boli bezútešné a chmúrne, dokonca sa tam zjavovali záblesky pocitu o zmysle života, o samovražde. Až som si povedal, že musím niečo urobiť. Našťastie som sa dokázal prebrať a začal som chodiť medzi ľudí. A to mi pomohlo, to bola tá vzpruha. Začal som aktívne pracovať v Dobrom anjelovi, prinútil sa a za nejaké dva až tri týždne som už zase bol v plnej forme.

To hovoríte o období pred nástupom do politiky?

Áno.

Zažívali ste príznaky depresie alebo nejakej takej duševnej ťažoby – či už silnejšie, alebo slabšie – aj počas svojho prezidentovania?

To nie, paradoxne, ale myslím si, že je to u každého individuálne. Zažíval som veľké obdobia smútku, sklamania, ale nikdy neviedli do stavu ochromenia tela. Jednak to nebolo možné, pretože každý deň som mal niekoľko stretnutí, vystúpení a príhovorov. To jednoducho nešlo. Každý očakával, že sa postavím a niečo poviem, takže počas prezidentovania to nebolo možné.

Ale keď som ako prezident skončil, zasa som sa dostal do takého trošku vákua. Pocítil som to naposledy asi toto leto, keď sme boli na dovolenke – pocit, ako by ste sa dostali do nejakého oparu alebo gélovitej hmoty, ktorá vám nedovolí rozhýbať sa a pohnúť. Hoci ste v obklopení svojich najbližších, ľudia vás majú radi, nikto vám nerobí nič zlé. Aj tak som sa do takého stavu dostal. Ale musím povedať a zaklopať, že v porovnaní s tými, ktorí mi píšu a do stavu depresie sa dostávajú na dlhší čas, u mňa tentokrát netrval dlhšie než jeden deň.

Myslíte si, že vaše prezidentovanie – plný program, neustála pozornosť, potreba niečo riešiť – utlmilo príznaky, pretože ste museli stále niečo robiť?

V prvom i druhom prípadebola spúšťačom nepotrebnosť. Nikto neočakával, že vstanem a niečo urobím, niekam pôjdem, prehovorím, niečo aktívne urobím. Takže tento dôsledok mal určite ten dopad z vysoko aktívneho života do stavu málo aktívneho. A aj ako protizbraň u mňa fungovalo to isté – stačilo ma vtiahnuť späť do aktívneho deja, stačilo povedať: „Tu sa s tebou potrebuje stretnúť tento človek, potrebuješ vyriešiť tento problém.“

Navštevovali ste niekedy terapiu? Liečili ste sa?

Našťastie nie. Ale povedal som manželke, že pokiaľ by sa mi tento stav zopakoval, určite by som o odbornú pomoc požiadal. Je dôležité si uvedomiť, že do stavu depresie alebo iných problémových stavov s našou vlastnou hlavou sa ľudia dostávajú bežne. Človek má pocit, že keď pôjde za psychológom alebo psychiatrom, ľudia si o ňom pomyslia, že je blázon. Vôbec nie je blázon. Psychické problémy zažíva obrovské množstvo ľudí a aj preto o tom otvorene hovorím, aby sme si toho boli vedomí. A tak ako si nebudeme sami vŕtať zub a snažiť sa ho vytrhnúť kombinačkami, aj v tomto prípade by sme sa vôbec nemali hanbiť a nájsť odvahu ísť za odborníkom, aby nám poradil.

Hovorili ste, že vaše stavy prišli ešte pred prezidentstvom. Bol by podľa vás problém prehovoriť o tom vo funkcii? Môže prezident hovoriť o tom, že mu jednoducho niekedy nie je dobre?

Moje myšlienky boli bezútešné a chmúrne, dokonca sa tam zjavovali záblesky pocitu o zmysle života, o samovražde. Až som si povedal, že musím niečo urobiť. Našťastie som sa dokázal prebrať a začal som chodiť medzi ľudí.

Pokiaľ v tom stave je, skôr by to malo byť jeho povinnosťou. Ak sa dokážu osobnosti otvoriť a hovoriť o svojom utrpení, o tom, čo ich trápi, o to viac to dokáže pomôcť ľuďom, ktorí si tieto osobnosti vážia. Aby si z toho vzali príklad a otvorili sa tiež.

Toto bola taká zatvorená čierna skrinka. Hovoriť o tom, že máme psychické problémy – nikto akosi nechcel a nechce. A ja som rád, že sa táto diskusia otvára.

Deti odmalička učíme čistiť si zuby, a tak vedia, že keď si ich nebudeme čistiť, pokazia sa a budú bolieť. Tiež ich učíme, že keď sa niekto trochu poraní, už bežia po náplasť a zalepia si to. Mali by sme mať aj výchovu alebo prípravu na to, že sa dostaneme do psychicky nepríjemnej situácie. Také nástroje by sme mali mať po ruke, takú lekárničku aj pre naše psychické stavy.

Veľakrát sa cítime ponížení v práci, sklamaní láskou, vlastnou nedôverou. Všetci vo svojom živote prechádzame mnohými takými stavmi, ale nemáme nástroje. Nehovoríme o tom. Nemáme pripravenú sadu „náplastí na dušu“. Čo mám v tom momente urobiť? Čo mám urobiť, keď ma šéf zjazdí pod čiernu zem? Čo mám urobiť, keď som zlyhal pri vystúpení pred kolegami alebo na verejnosti? Tomuto by sme sa mali veľmi venovať.

Na Facebooku ste napísali: „Skok z nesmierne vyčerpávajúceho obdobia politiky do obdobia finančne zabezpečeného pokoja či záhaľky mi pripadal niekedy ako voľný pád do hlbokej, tmavej jamy. Padal som, padal a padal.“Kam ste dopadli?

Pocit dopadu sa časom menil. Keď som skončil ako prezident a politik, mal som nesmierne tvorivé obdobie. Hlavne pri písaní knihy som zažíval až euforické obdobia. A potom zasa prišlo obdobie, keď odo mňa nikto „nič nechcel“a záležalo len na mne, čo urobím, keď ráno vstanem. A vtedy to zase pôsobilo depresívne, zvlášť keď sa niektoré z tých nových myšlienok a projektov, ktoré som mal v hlave, ukazovali ako nepriechodné. Tak som sa pýtal: „Bože, čo mám robiť? Čo odo mňa očakávaš? Čo odo mňa chceš?“

Vždy som sa však z toho vďaka novým projektom, myšlienkam, víziám vyhrabal. Aj teraz idem posledné mesiace ako píla. A viem, prečo ráno vstanem, za čím idem. A darí sa to. Ale ak mi napríklad projekt pomôcť Rómom nevyjde, a to sa môže stať, tak si kladiem otázku, čo ma bude čakať. Neviem, ako sa budem cítiť. Ale viem, že na to musím byť psychicky pripravený, stavať si záložný plán, aby som na dne priepasti neležal dlho, čo najskôr sa zdvihol a postavil si novú métu.

Čo ste si pomysleli, keď ste sa dozvedeli o vražde Juraja a Matúša pred Teplárňou? Čo to vo vás prebudilo?

Uvedomil som si znova a znova to, o čom som presvedčený – že si často neuvedomujeme, akú silu má slovo. Ak niekto začne vznášať protesty, že dúhové vlajky sa nesmú vešať na balkón a má to zakázať zákon, a ak sa k tomu pridajú ďalší politici, ktorí to nehovoria priamo, ale podprahovo z nich srší nenávisť voči LGBTI komunite, Židom, Rómom, moslimom, voči komukoľvek – tak toto slovo, ktoré bohužiaľ často použijú len preto, aby získali popularitu a záujem ľudí, potenciálnych voličov, v psychicky labilných jednotlivcoch, akým bol ten mladý chlapec, vyvoláva pocit nenávisti. A dôjde to bohužiaľ až k smrti, k vražde nevinných ľudí. Slovo dokáže byť nesmierne silná zbraň, vie spôsobiť mnoho nešťastí a tragédií.

Na Facebooku ste k tomu napísali: „Židia, Rómovia, gayovia... Politici vykrikujú na námestiach, zahlcujú sociálne siete.“Kto nesie vinu za vraždu Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha? Sú to aj politici, ktorí si berú do úst menšiny?

Určite áno. Vieme, z akej rodiny pochádza ten mladý chlapec, kto bol jeho otec, a aké myšlienky šíril – boli to myšlienky nenávisti voči týmto skupinám ľudí. To je jedna časť. Ako osobnosti sme z veľkej časti tvorení genetikou a tým, čo nám bolo dané v rodine. Ale keď sa do ohňa doleje olej nenávisti zo strany politikov, influencerov, a k tomu sa to dobre premixuje na sociálnych sieťach, kde si nájdem podobných ľudí vyjadrujúcich podobné myšlienky, tak ten psychicky najlabilnejší jednotlivec urobí presne to. Vezme zbraň a začne strieľať. Nie je to prípad len na Slovensku, vidíme to aj v iných štátoch, ale po prvýkrát sa to dotklo priamo nás. Tá skúsenosť je strašná a otrasná.

Nie sú to len politici, ale aj komentáre na sieťach. Naozaj s údivom pozerám, ako moji blízki spomedzi queer ľudí teraz zažívajú smršť nenávistných komentárov. A slovenský expremiér sa k tomu úplne cynicky vymedzuje ako heterosexuál. Prečo si neuvedomujeme silu slov?

Rozdelil by som to na dve skupiny. Začnime skupinou mierne psychicky vyšinutých jednotlivcov, ktorí by najradšej všetkých Rómov, gejov, moslimov vykorenili z našej krajiny, nasadili ich na lode a poslali na izolované ostrovy. To je skupina ľudí, ktorú sme tu mali, máme a mať budeme.

Potom je tu druhá skupina, a tá ma nesmierne bolí – to sú presne takí tí „Ficovci“, „Blahovci“, „Chmelárovci“, „Čarnogurskovci“, skupiny politikov, ktorí tieto slová hovoria zámerne. Vnútri sú mierne líznutí xenofóbiou, prídu na námestie a začnú vykrikovať a vyvolávať strach z gejov, Židov, moslimov. Robia to zámerne, aby získali potenciálnych voličov. Vedia, že tých desať – pätnásť-dvadsať percent ľudí k týmto myšlienkam mierne inklinuje a chcú si ich získať na svoju stranu.

U nás to vidíme hlavne u Fica. Snaží sa urobiť všetko, aby sa dostal k moci, pretože vie, že inak skončí vo väzení. Prevzal rétoriku Kotlebu a iných extrémistov a fašistov, aby získal ich elektorát. Fico sa postaví na námestie a šíri bludy len preto, že vie, že tým získa popularitu u tejto skupiny ľudí. A to je veľmi cynická a nebezpečná zbraň. Zámerne oslabuje alebo kritizuje Ukrajinu, pretože vie, že na Slovensku je časť ľudí, ktorí majú z rôznych dôvodov radi Rusko. Začne kritizovať gejov, Židov, kohokoľvek, keď bude vedieť, že si za to získa väčšiu popularitu.

Tento jav sa volá populizmus a je u nás bežný. Vplyv je taký, že si mladý chlapec povie: „Aha, tak tí Židia, gejovia, nás tu ohrozujú, ktovie ako sa tu bude žiť. Musím vziať zbraň a musím konať a strieľať.“Krv ‚ Juraja a Matúša tak trochu padá na ich ruky.

Že si politici stúpajú na námestie či pred kamery a šíria bludy o rôznych skupinách ľudí, menšinách, ktorým to ubližuje a potom možno ležia mŕtvi na ulici, tak to počúvame aj o tom hovoríme už veľmi dlho. Dá sa s tým niečo robiť?

Najväčšou zbraňou je, keď normálne zmýšľajúci ľudia, ktorých je na Slovensku absolútna väčšina, dokážu vyjsť do ulíc, ukážu svoju silu a povedia: „Nie, takú krajinu nechceme.“Pokiaľ je obdobie relatívneho pokoja, tak tí naši náckovia a „Ficovci“dokážu obsadiť námestie, zhromaždiť tam hlúčiky pokrikujúcich ľudí, vedia veľmi manipulatívne hrať s témou covidu, inflácie a tak ďalej. A my, slušní, demokratickí sedíme doma a s úžasom sa pozeráme, čo sa v našej krajine deje. A to by sme nemali. Práve v takýchto krízových chvíľach by sme mali urobiť to, čo sa u nás stalo po vražde dvoch mladých ľudí, Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej – do ulíc vyšli státisíce ľudí.

Vnímate to ako útok na queer Slovenky a Slovákov, alebo na dvoch ľudí pred klubom? Vnímate to ako útok vyšinutého človeka, alebo ako správu o nejakom stave?

Vnímam to ako správu pre Slovensko, že máme také podhubie a môže spustiť ďalšie tragédie. Je to správa pre Slovensko, aby sme o týchto témach otvorenejšie hovorili a nebáli sa otvorene obhajovať práva týchto skupín ľudí.

Vražda je správou pre Slovensko, aby sme o týchto témach otvorenejšie hovorili a nebáli sa otvorene obhajovať práva týchto skupín ľudí.

FOTO N - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ