S anorexiou musí bojovať celá rodina
Prvý mesiac liečby bol extrémne ťažký, nevedeli sme, či to zvládneme, hovoria mama a dcéra o svojej skúsenosti s poruchou príjmu potravy
Dvadsaťročná Zuzana Čižmárová dnes už pred rovesníkmi otvorene hovorí, že je vyliečená anorektička. Choroba u nej naplno prepukla počas strednej školy. Detská psychiatrička vtedy dala Zuzke a jej mame na výber – môžu ju rovno hospitalizovať alebo môžu skúsiť bojovať s chorobou doma. Vybrali si druhú možnosť. „Vôbec som nevedela, do čoho idem,“hovorí Zuzkina mama Dana Čižmárová.
Zuzka, kedy sa u vás prvýkrát objavila nespokojnosť so sebou a svojím telom? Zuzana:
Prvé spomienky sú spojené ešte so základnou školou. Myslím si, že dieťa nemôže byť len tak nespokojné samo so sebou, skôr ho v tom ovplyvňuje jeho okolie. Práve narážky zo strany okolia viedli k tomu, že som začala vnímať, že som možno trochu iná. Chodila som na tanečný odbor základnej umeleckej školy, tanec ma vtedy neskutočne bavil. No postupne som si začala všímať, že keď sme skúšali kostýmy, väčšina dievčat mala veľkosti XS a potom tam boli jeden-dva kostýmy dané bokom, pre nás, „tie väčšie“.
Dana, ako ste to vtedy vnímali vy? Vedeli ste, že to dcéru trápi? Dana:
Zuzka nám to vtedy ešte nedávala najavo, držala to v sebe. My sme ani nevnímali, že by nebola taká štíhla ako ostatné dievčatá. Aj v tanci bola veľmi šikovná, vôbec za ostatnými nezaostávala, práve naopak, patrila medzi tie najlepšie. Možno aj preto sme ten problém vtedy ešte nezaregistrovali. Ja som si v detstve paradoxne prešla niečím podobným a dnes si spätne uvedomujem, že to už hraničilo so šikanovaním. Deti sa vtedy bežne správali zle k niekomu, kto nevyzeral štandardne. Mne sa vysmievali pre postavu, navyše som nosila aj okuliare. Pamätám si, ako mi raz zhodili kabát do blata. Dúfala som však, že doba sa už odvtedy zmenila a že dnes je to už iné.
Zuzana:
Ja som bola navonok veselé dieťa. Až spätne si uvedomujem, že ma to už vtedy trochu trápilo, ale snažila som sa to hodiť za hlavu. V mojom prípade ani nešlo o nejaké vyslovene nepríjemné poznámky. Niekedy to môžu byť aj neškodné konštatovania, ale keď prichádzajú z viacerých smerov, človek si to postupne zoberie k srdcu.
Ako to bolo neskôr na strednej škole? Zuzana:
Na gymnáziu som začala viac športovať a prvýkrát som sa ponorila aj do sveta Instagramu a YouTubu, kde som sledovala rôzne stránky o chudnutí a cvičení, profily fitnes tréneriek. Začala som podľa nich cvičiť a všímať si, čo som za deň zjedla. Pamätám si, že som si vtedy hľadala rôzne motivačné obrázky, ako napríklad, že keď ste hladný, máte si dať jablko, a keď potom nie ste hladný, tak to nebol hlad. Začala som sa tým riadiť. Čítala som si o tom, z ktorých jedál sa najviac priberá, že cukor by sa vôbec nemal jesť, čo si môžete dať pred tréningom, čo si už nesmiete dať večer a podobne. U mňa sa to teda začalo ortorexiou.
Čiže posadnutosťou zdravou výživou? Zuzana:
Áno. Je to choroba, pri ktorej si človek dáva len tie potraviny, ktoré považuje za zdravé. Ja som považovala za zdravé len to, o čom som si na internete prečítala, že sa z toho nepriberá, teda hlavne nespracované potraviny, ovocie a zeleninu.
To už bol doma trochu problém, však? Dana:
Ja som už vtedy mala podozrenie, že by to mohla byť ortorexia. Zuzka však bola sledovaná kvôli štítnej žľaze, takže sa jej aj odporúčalo, aby trochu schudla. Išlo to však postupne a vtedy to ešte nepôsobilo ako problém. Na začiatku ešte jedávala takmer všetko, zlomilo sa to až v lete pred tromi rokmi. Vtedy mi už začala blikať kontrolka.
Zuzana:
Keď vám lekári povedia, že by bolo dobré trochu zhodiť, človek to bežne neberie tak citlivo. No ak je niekto úzkostlivý typ alebo má genetickú predispozíciu na poruchu príjmu potravy, môže to uňho naštartovať proces, ktorý sa postupne vykryštalizuje do niečoho nezdravého. Ja som sa na začiatku naozaj stravovala zdravo, takže sa to vlastne začalo dobre, no neskôr mi už aj pochvaly od lekárov začali v hlave fungovať úplne inak, ako boli myslené.
Vy ste mi pred rozhovorom vraveli, že aj v chudnutí sa prejavila vaša prehnaná ambicióznosť. Zuzana:
Tá sa prejavovala aj v tom, že som vždy mala po škole jeden krúžok, druhý krúžok, potom som dlho robila úlohy, lebo som, samozrejme, chcela mať samé jednotky. V tom čase ma to všetko naozaj bavilo, páčilo sa mi, že toho stíham veľa, ale spätne si uvedomujem, že som si nevedela nájsť správny balans. Naši sa na mňa vtedy často aj hnevali, lebo len čo som prišla domov, hneď som išla ku knihám alebo najprv cvičiť a potom ku knihám. Hovorili mi, že to takto nemôže fungovať. Viackrát sa stalo, že mi išli v noci povedať, aby som už išla spať: „Aj keď nejaký test nenapíšeš dobre, nič sa nedeje.“No ja som to mala v hlave nastavené úplne inak.
Dana, kedy ste si uvedomili, že u Zuzky to už smeruje k extrému? Dana:
Myslím si, že celá rodina to veľmi intenzívne vnímala pred dvomi rokmi na Vianoce. Už to nebola Zuzka, ako sme ju poznali, ale niekto iný. Vtedy sme sa už veľa hádali – nielen pre jedlo, ale aj pre rôzne maličkosti. Vyeskalovalo to, keď sme boli na sviatky na návšteve u starých rodičov a Zuzka odmietala jesť. Rozhodli sme sa, že to po Novom roku začneme riešiť. Najprv sme to chceli zvládnuť sami doma, ale bolo to čoraz horšie.
Zuzka, ako ste vtedy brali presviedčanie svojich blízkych, že máte zjesť aspoň niečo? Zuzana:
Bola som na nich neuveriteľne nahnevaná. Myslela som si, že mi chcú zle. Choroba mi v hlave hovorila, že ma chcú vykŕmiť, chcú mi ublížiť. Naozaj som to z ich strany vnímala ako krivdu. Bol vo mne obrovský hnev, chcela som, aby mi všetci dali pokoj. Človek si vtedy pod vplyvom choroby vôbec nepriznáva, že má problém. To, čo sa deje, mu nepripadá ako realita – ako realitu berie to, čo má vo svojej hlave. Ja som vtedy žila vyslovene vo vlastnom svete. Spätne sa mi to zdá až neuveriteľné. Ako keby bol zo mňa naozaj iný človek. Nenávidela som každého, kto sa mi snažil povedať, že je so mnou niečo zle. Vôbec som si to nepripúšťala.
Aký ste mali pocit, keď ste sa na seba pozerali do zrkadla a boli ste stále štíhlejšia a štíhlejšia? Zuzana:
Problém je, že človeku s mentálnou anorexiou to nikdy nestačí. Čím som bola chudšia a čím nižšie bolo číslo na váhe, tým menej som chcela jesť a tým viac som sa snažila cvičiť. Stále som to brala tak, že ešte to nie je dosť. Na jednej strane to vo vás na chvíľu upokojí úzkosť, ale už vzápätí chcete ísť ďalej a dosiahnuť ešte nižšie čísla.
Ako sa prejavovali tie úzkosti? Zuzana:
Dodnes si spomínam, ako som raz prišla zo školy, celý deň som predtým skoro nič nejedla. Mama mi totiž sľúbila, že mi spraví zemiakové placky, ktoré som vždy milovala. Celý deň som sa na ne tešila, ale keď som prišla domov a zacítila ich vôňu, dostala som príšerný záchvat úzkosti. V tom momente som si naozaj myslela, že zomriem. Ležala som na zemi a viac ako hodinu som plakala. Vtedy som už bola na tom tak zle, že som som sa bála aj pozrieť na jedlo.
Záchvaty úzkosti ma potom sprevádzali celou chorobou. Dostávala som ich pri jedle, ale aj v iných situáciách. Človek je vtedy taký vyhladovaný a vystresovaný, že sa už bojí všetkého. Pri jedle to však bolo najsilnejšie. Hodinu som vždy plakala a hodinu som sa snažila niečo zjesť.
Ani vtedy ste si ešte nepripúšťali, že ste naozaj chorá? Zuzana:
Nie, človek si to veľmi dlho neprizná. Ja som si to prvýkrát uvedomila až oveľa neskôr, keď som už sedela na Kramároch a čakala na vyšetrenie u doktorky Paulinyovej. Až vtedy som si pomaly začala priznávať, že byť tam mohol byť nejaký problém.
Ako ste sa dostali na Kramáre? Zuzana:
Chystali sme študentský ples. Pamätám si, že som v tom týždni zjedla možno dve jablká. Celý deň sme na tom robili a večer som vždy unavená išla spať. Na plese sa mi potom stal menší úraz, ktorý by bežný a zdravý človek zvládol, ale ja som bola taká vysilená, že som skončila na infúziách v nemocnici.
Vtedy sa to už úplne zlomilo. My sme to začali riešiť už predtým, hľadali sme odborníkov, lebo sme si uvedomovali, že to asi nezvládneme sami. No vtedy som naplno pochopila, že Zuzka v dôsledku choroby absolútne stratila sebaúctu.
Dana: Ako to myslíte? Dana:
Bola v nemocnici na infúziách a v noci nám volala domov, lebo potrebovala ísť na WC. Sestrička jej predtým povedala, že keď bude potrebovať, má im zazvoniť. Ale Zuzka volala nám, že ich nechce otravovať! Pochopila som, že je tam obrovský problém s nedostat
kom sebaúcty. Samozrejme, zavolala som sestričke, aby ju išla pozrieť, ale už som vedela, že to musíme vážne riešiť. Keď sme si dcéru po dvoch dňoch doviezli domov, zmobilizovala som všetky sily, aby sme pre ňu našli liečbu.
Dialo sa to v čase pandémie, keď chýbali lôžka na detskej psychiatrii a na vyšetrenie u detského psychiatra sa čakalo aj dva mesiace. Dana:
Aj nám všade dávali termíny o pár mesiacov, no ja som vedela, že Zuzkin stav už bol veľmi vážny a zo dňa na deň sa ešte viac zhoršoval. Nakoniec sa nám po mnohých telefonátoch, doslova s plačom, podarilo dostať k doktorke Paulinyovej na Kramároch.
Aké to bolo, keď vám povedala diagnózu mentálna anorexia? Zuzana:
Ja som tomu ani vtedy neverila. Stále som si myslela, že som zdravá a že to, čo robím, je v poriadku. Pamätám si, že keď nám raz na základnej škole spomenuli mentálnu anorexiu, zasmiala som sa a povedala kamarátke, že mne by sa to v živote nemohlo stať. Už vtedy som vnímala, že som „tá väčšia“, a nám pritom ukazovali obrázok extrémne vychudnutého dievčaťa. No už o pár rokov sa to týkalo aj mňa. Anorexia sa môže týkať naozaj každého.
Ja som vedela, že je to mentálna anorexia, ešte predtým, ako sme sa so Zuzkou dostali na Kramáre. Bola som si
Dana:
tým istá, už keď som zháňala detského psychiatra u nás v Senici a jedna doktorka mi povedala: „Fu, tak na toto si ja netrúfam.“Vtedy som si uvedomila, aké je to vážne.
Keď sme potom prišli na Kramáre, doktorka Paulinyová zobrala Zuzku pozrieť na oddelenie, kde sa liečili deti s poruchami príjmu potravy. Pamätám si, že to bolo veľmi drsné.
Zuzka, čo ste tam zažili? Zuzana:
Videla som, ako sestričky stoja pri dievčatách a kontrolujú, aby všetko zjedli, a tie dievčatá pri tom strašne plačú… Dosť ma to vtedy vydesilo. Nechcela som takto skončiť. Aj keď dnes už viem, že to všetci tí zdravotníci myslia dobre.
Doktorka Paulinyová mi vysvetľovala, ako to tam funguje, že tam budem bez rodičov, bez telefónu. Aj keď som si to vtedy nepriznávala, spätne viem, že ma to trochu nakoplo, že by sme to mali začať riešiť. Dnes si však uvedomujem aj to, že hospitalizácia je v niektorých prípadoch veľmi dôležitá až nevyhnutná, hlavne v situáciách, keď už ide o život. Ja som, našťastie, ešte bola na tej hranici. Ešte sme to mohli skúsiť zvládnuť doma.
Čo vás teda čakalo doma? Dana:
Bolo to veľmi ťažké. Vždy to bol hodinový boj, kým sa podarilo, aby Zuzka aspoň niečo zjedla. To sú situácie, keď neviete, či máte kričať, alebo ako inak ju máte donútiť, aby niečo zjedla. Lebo jesť musela – jedlo bolo vtedy liekom. Počítala som kalórie, varila doslova s kalkulačkou, aby som do nej dostala to, čo bolo treba. Museli sme ísť na to extrémne pomaly.
Ja si pamätám, že som mamu vtedy hodinu prosila, aby mi to jedlo nedávala. Hádzala som sa o zem, búchala do vecí, hádzala jedlom… Doktorka nám neskôr vysvetľovala, že človek, ktorý bojuje s touto chorobou, sa akoby zmení na malé dieťa. Je tak silno podvyživený, že jeho mozog nepracuje tak, ako by mal, aj preto sa nedokáže správať normálne.
Zuzana: Nebáli ste sa, že to doma nezvládnete? Dana:
Samozrejme, že som sa bála. Vôbec som nevedela, do čoho idem. Prvý týždeň bol dosť na hrane. Snažila som sa dostať do nej aspoň nejaké jedlo. Zuzka vtedy len ležala a zo všetkého jej bolo zle.
Pani doktorka nám vtedy povedala, že nám dá ešte týždeň, a keď sa niečo nenaštartuje, potom bude nevyhnutná hospitalizácia. Ja som si však uvedomovala, že keď máme tú možnosť, je lepšie skúsiť to zvládnuť doma. Vedela som, že to proste nesmiem vzdať a musíme bojovať. Možno som ten prvý týždeň pôsobila ako kôpka nešťastia, ale rodič sa jednoducho musí vzchopiť a bojovať. Zuzka sa ma pýtala, či vyzdravie, či bude zase dobre. Čo som jej mohla povedať? Samozrejme, že som jej hovorila, že to zvládneme. Aj keď som sa sama trápila, čo bude ďalej.