Kde hľadať pomoc?

Zuzana:

Ja si spätne uvedomujem, že som vtedy na mame necítila strach alebo že by to nezvládala. Vždy bola tá silnejšia z nás. Ja som už nemala dosť síl bojovať, takže niekedy bojovala aj za mňa.

Musel sa novému režimu prispôsobiť aj zvyšok rodiny?

Zuzana: Áno. Mama sa snažila variť zdravé veci, ktoré by som bola ochotná zjesť, napríklad tofu, ktoré brat vyslovene nemá rád, ale prispôsobil sa. Obdivujem ho za to. Všetci museli zvládnuť aj to, keď som mala záchvaty úzkosti.

Boli súčasťou liečby aj lieky? Dana:

Áno, Zuzka musela od začiatku brať dvoje liekov. Bez nich by vtedy nezjedla vôbec nič a pomáhali aj proti panickým atakom. Najprv ich mávala pri každom jedle. Na začiatku to ešte nevyzeralo dobre, no po nejakom čase som už mala pocit, že si aj Zuzka začala uvedomovať, že je chorá a musí sa liečiť. Samozrejme, platilo to len v tých lepších chvíľach. Ešte sme nevedeli, či sme na dobrej ceste, no aspoň sa to začalo.

Ako dlho trvalo, kým sa to konečne začalo zlepšovať? Dana:

Prvý mesiac bol extrémne ťažký. Potom sa to začalo veľmi pomaličky zlepšovať. Určite pomohli aj lieky – atakov bolo postupne menej. Samotná liečba trvala asi rok a pol.

Pamätám si ten moment, keď sme boli po roku a pol na kontrole u doktorky a konečne sme si obidve vydýchli. No to sme ešte neboli pripravené na to, že môže prísť relaps.

Zuzana: A ten prišiel? Zuzana:

Áno. U lekárky sme boli na poslednej kontrole v máji, ja som práve končila gymnázium. V septembri som nastúpila na vysokú školu a po krátkom čase sa mi choroba znova vrátila. Bolo toho na mňa zrazu priveľa. Všetky tie zmeny – prvýkrát som sa musela o seba starať sama, bola som sama na internáte, do toho stres zo školy. Zase som prestala normálne jesť a po dlhom čase som znova zažívala záchvaty úzkosti. Prejavila sa v tom aj moja povaha.

Ako to myslíte? Zuzana:

Pamätám si, že keď mi rodičia vtedy vybavili termín u novej lekárky, povedala som im, že tam ísť nemôžem, lebo mám vtedy školu.

Tento scenár sa zopakoval viackrát, takže som vedela, že sa to znova uberá zlým smerom. No vtedy som sa toho už až tak nezľakla. Vedela som, že sme to už raz zvládli, tak by sme to mali zvládnuť aj druhýkrát. Museli sme však nájsť pre Zuzku psychiatra pre dospelého, keďže už dovŕšila 19 rokov a u detskej psychiatričky nemohla ostať.

Dana: Bolo treba zmeniť nastavenie, že všetko ostatné je dôležitejšie ako moje zdravie? Zuzana:

Ja som vtedy brala vyslovene ako sebeckosť, že by som sa mala venovať svojmu zdraviu. Škola a povinnosti boli pre mňa na prvom mieste. Až niekde na konci som bola ja a moje potreby. Anorexia často prepukne u ľudí, ktorí majú presne takúto povahu. Samozrejme, vždy je tam aj genetická predispozícia, ale aj povahová. Často sú to práve tie úzkostlivé a ambiciózne typy. Ambicióznosť zvykneme vnímať ako pozitívnu vlastnosť a do istej miery ňou aj je, ale v prehnanej miere už škodí. Doktorka Paulinyová nám opisovala, že dievčatá a chlapci trpiaci anorexiou sú všetci ako „cez kopirák“– jednotkári, perfekcionisti, prvoradé je pre nich uspokojiť potreby ostatných, chcú byť so všetkými zadobre. To všetko sedelo aj na mňa. Teraz je to už o niečo lepšie, aj vďaka terapii, kde som sa toho o sebe naozaj veľa dozvedela.

Ako ste teda zvládli návrat anorexie? Zuzana:

Keď prišla druhýkrát, už som mala nástroje, vďaka ktorým som vedela odlíšiť, čo je choroba a čo som ja. Vtedy som si povedala, že už také pocity nechcem nikdy zažívať. Chcem byť konečne šťastná a neriešiť každú sekundu jedlo. Konečne som bojovala nielen pre svojich rodičov, ale predovšetkým pre seba. Išlo to postupne, úplnú slobodu som zažila až po pár mesiacoch, ale tá trvá dodnes. V lete som si veľmi užívala, že keď sme niekam cestovali, všade som mohla ochutnať niečo nové.

Nebojíte sa, že sa choroba môže znova vrátiť? Zuzana:

Stať sa môže čokoľvek, viem, že môže prísť aj ťažšie životné obdobie. Ale už mám okolo seba vybudovanú záchrannú sieť – či už odborníkov, alebo aj svojich blízkych. No aj ja sama už viem, že sa to dá zvládnuť, už viem, ako na to.

Dnes už o svojom boji s anorexiou dokážete hovoriť verejne? Zuzana:

Áno. Už to nechcem tajiť. Aj keď som si našla nových kamarátov na vysokej škole, otvorene som im povedala, že som vyliečená anorektička. Veľa ľudí sa zarazí, keď to počuje, no ja to už beriem skôr ako svoje poslanie. Bolo to jedno z prvých rozhodnutí, ktoré som urobila po vyliečení sa. Povedala som si vtedy, ak sa mi vďaka mojej skúsenosti podarí pomôcť hoci aj jednému človeku, bude to mať zmysel. Preto som sa zapojila do pomoci v rámci združenia Chuť žiť, ktoré pomohlo aj mne.

Ako pomohlo vám? Zuzana:

Ešte keď som bojovala s anorexiou, sledovala som ich aktivity a príbehy, ktoré uverejňovali. Bolo pre mňa veľmi dôležité vedieť, že v tom nie som sama. Opisovali presne to, čo som prežívala aj ja. Aj vďaka tomu som si neskôr dokázala priznať, že mám problém a musím s tým niečo robiť. Predtým som si myslela, že je to len v mojej hlave, že sa takto cítim len ja. A zrazu som videla, že sa to stáva aj iným.

Už sa vám stalo, že by vám aj niekto povedal: „Som vyliečená anorektička“? Zuzana:

Ešte nie. Myslím si, že takých ľudí je dosť, ale táto téma je ešte stále veľké tabu. Je dôležité, aby sa o tom hovorilo. Ja sa tým nerada nálepkujem, ale na druhej strane to beriem ako svoje víťazstvo. Som pyšná na to, že som to zvládla.

Poruchy príjmu potravy (PPP) patria medzi duševné ochorenia s najvyššou úmrtnosťou spomedzi psychických porúch. Ovplyvňujú každodenný život ľudí, ktorí nimi trpia, no aj životy ich blízkych. V akútnych prípadoch sa môžu ľudia trpiaci PPP a ich blízki obrátiť na anonymnú a bezplatnú linku pomoci organizácie Chuť žiť 0800 221 080 alebo na jej mailovú poradňu poradna@chutzit.sk. Chuť žiť poskytuje aj psychologické a nutričné poradenstvo, stacionáre pre pacientov alebo pre rodičov a rôzne komunitné a liečebno-vzdelávacie programy.