Dreyfusova aféra ako príklad konfirmačného skreslenia
Ukážka z knihy americkej spisovateľky Julie Galefovej Mysli ako prieskumník
Vroku 1894 našla upratovačka na nemeckom veľvyslanectve vo Francúzsku v odpadkovom koši niečo, čo uvrhlo celú krajinu do chaosu. Bola to roztrhaná správa a upratovačka bola francúzska špiónka. Upozornila na to nadriadených vo francúzskej armáde, ktorí si správu prečítali a so znepokojením si uvedomili, že niekto z ich radov predával Nemecku drahocenné vojenské tajomstvá.
Na správe síce chýbal podpis, ale podozrenie rýchlo padlo na dôstojníka Alfreda Dreyfusa, jediného židovského člena generálneho štábu. Dreyfus bol jedným z mála dôstojníkov, ktorí mali dostatočne vysokú hodnosť na to, aby mali prístup k citlivým informáciám uvedeným v správe. Nebol veľmi obľúbený. Ostatní dôstojníci ho považovali za chladného, arogantného a vystatovačného.
Keď ho armáda začala preverovať, začali sa na povrch vyplavovať podozrivé historky. Jeden muž uviedol, že ho videl sa kdesi ponevierať a klásť podozrivé otázky. Ďalší hlásil, že ho počul ospevovať Nemeckú ríšu. Dreyfusa niekto minimálne raz videl v pochybnom podniku venovať sa hazardným hrám. Povrávalo sa, že si vydržiaval milenky napriek tomu, že bol ženatý. Nepôsobil dvakrát dôveryhodne!
Podozrenia francúzskych armádnych dôstojníkov sa čoraz viac potvrdzovali. Keďže boli presvedčení, že Dreyfus je špión, získali vzorku jeho rukopisu a porovnali ju so správou. Zhodovali sa! Minimálne sa to tak javilo. Pravda, objavilo sa i niekoľko nezrovnalostí, ale určite nemohla byť náhoda, že rukopisy si boli také podobné. Aby si boli úplne istí, poslali správu aj vzorku Dreyfusovho rukopisu na posúdenie dvom odborníkom. Prvý z nich potvrdil zhodu! Dôstojníci mali pocit, že im dal za pravdu. Druhý z odborníkov však o zhode presvedčený nebol. Povedal, že je celkom možné, že tieto dve vzorky písma pochádzajú z rôznych zdrojov.
Nejednoznačný verdikt dôstojníkov nepotešil. Potom si však spomenuli, že druhý odborník spolupracoval s francúzskou centrálnou bankou. Svet financií bol plný mocných židovských mužov. A Dreyfus bol žid. Ako mohli dôverovať úsudku niekoho s takým konfliktom záujmov? Dôstojníci sa rozhodli. Dreyfus je vinný.
Dreyfus trval na tom, že je nevinný, no bezvýsledne. Bol zatknutý a vojenský súd ho 22. decembra 1894 uznal vinným z vlastizrady. Odsúdili ho na doživotie na samotke vo väzení na výstižne pomenovanom Diablovom
ostrove, v bývalej kolónii pre malomocných pri pobreží Francúzskej Guyany, na druhom konci Atlantického oceána.
Možno sa to nezdá, ale dôstojníci, ktorí zatkli Dreyfusa, sa nesnažili obviniť nevinného muža. Z ich pohľadu postupovali objektívne a dôkazy poukazovali na Dreyfusa. Napriek tomu bolo vyšetrovanie zreteľne ovplyvnené ich motívmi. Boli pod tlakom, aby rýchlo našli špióna, a ich dôvera k Dreyfusovi bola už vopred nalomená. Keď sa následne spustilo vyšetrovanie, objavil sa ďalší motív: museli dokázať, že majú pravdu, alebo riskovať svoju povesť a dokonca aj stratu zamestnania. Misku váh si naklonili aj tým, že sudcovi podstrčili spis s falošnými listami, ktoré dokazovali Dreyfusovu vinu.
Dreyfusovo vyšetrovanie je príkladom aspektu ľudskej psychológie, ktorý sa nazýva cieľovo motivované uvažovanie (directionally motivated reasoning) – alebo častejšie len motivované uvažovanie – v ktorom naše nevedomé motívy ovplyvňujú závery, ktoré vyvodzujeme. Najlepšia charakteristika motivovaného uvažovania, akú som kedy videla, pochádza od psychológa Toma Gilovicha. Tvrdí, že ak chceme, aby niečo bola pravda, pýtame sa sami seba Môžem tomu veriť? a hľadáme zámienku, aby sme to ako pravdu prijali. Keď nechceme, aby niečo bola pravda, namiesto toho sa sami seba pýtame Musím tomu veriť? a hľadáme zámienku, ako pravdivosť tvrdenia vyvrátiť.
Aj keď ste pojem motivované uvažovanie nikdy nepočuli, som si istá, že tento fenomén dobre poznáte. Je prítomný všade okolo nás pod rôznymi názvami – popieranie, zbožné želanie, konfirmačné skreslenie, racionalizácia, tribalizmus, sebaospravedlňovanie, nadmerná sebadôvera, mylné predstavy. Motivované uvažovanie je také zásadné pre fungovanie našej mysle, že je možno zvláštne mať preň špeciálne pomenovanie; asi by sa malo nazývať len uvažovanie.
Môžete ho pozorovať, keď ľudia s radosťou šíria správy, ktoré sú v súlade s ich presvedčeniami o Amerike alebo kapitalizme, alebo o „dnešných deťoch“, pričom ignorujú príbehy, ktoré tomuto naratívu odporujú. Môžete ho vidieť, keď si racionalizujeme výstražné signály v novom vzrušujúcom vzťahu.
Na motivovanom uvažovaní je zradné to, že aj keď si ho poľahky vieme všimnúť u ostatných, postrehnúť ho u seba dá zabrať. Keď uvažujeme, máme pocit, že sme objektívni. Féroví. Fakty vyhodnocujeme nezaujato.
Pod povrchom svojho vedomia sme však ako vojaci, ktorí bránia svoje presvedčenie pred hrozbou dôkazov. Metafora uvažovania ako obranného boja je zachytená priamo v jazyku. A to natoľko výrazne, že ak hovoríme o uvažovaní, je ťažké vyhnúť sa militaristickým výrazom.
O názoroch zvykneme hovoriť ako o vojenských pozíciách alebo dokonca ako o pevnostiach postavených tak, aby odolali útoku. Názory môžu byť hlboko zakorenené, pevne ukotvené, postavené na faktoch a podopreté argumentmi. Spočívajú na pevných základoch. Môžeme mať skalopevné presvedčenie alebo nevyvrátiteľný názor, istotu vo svojom presvedčení alebo mať v niečo neotrasiteľnú dôveru.
A ak zmeníme názor? To znamená kapitulovať. Ak je nejaký fakt nesporný, môžeme to priznať, akceptovať alebo ho prijať, ako keby sme ho vpustili do svojej pevnosti. Ak si uvedomíme, že naša pozícia je neobhájiteľná, môžeme z nej rezignovať, ustúpiť, vzdať sa jej, ako keby sme sa vzdali územia v bitke.
Prečo naše mysle fungujú takto? Je pre nás motivované uvažovanie prospešné alebo nám ubližuje? Najskôr vám chcem s radosťou oznámiť, že osud úbohého Dreyfusa ešte nie je spečatený. Jeho príbeh bude pokračovať, keď na scénu vstúpi nová postava.
Na scénu prichádza Picquart, podľa všetkého úplne obyčajný muž, od ktorého by nikto nečakal, že rozvíri hladinu.
Picquart sa narodil v roku 1854 v Štrasburgu do rodiny štátnych úradníkov a vojakov a už v mladom veku sa dostal na popredné miesto vo francúzskej armáde. Ako väčšina jeho krajanov bol vlastenec. Ako väčšina jeho krajanov, aj on bol katolík. A napokon, ako väčšina jeho krajanov, aj Picquart bol antisemita. Nie však úplne militantný. Bol to rafinovaný muž a protižidovskú propagandu, ako napríklad tirády vo francúzskych nacionalistických novinách, považoval za nevkusnú. Napriek tomu bol antisemitizmus vo vzduchu, ktorý dýchal, a vyrastal s mimovoľným pohŕdavým postojom k židom.
Picquart preto v roku 1894 bez námietok prijal ako fakt, že z jediného židovského člena francúzskeho generálneho štábu sa vykľul špión. Keď Dreyfus počas procesu vyhlasoval, že je nevinný, Picquart ho skúmavo pozoroval a dospel k záveru, že to len predstiera. A počas „degradácie“, keď boli Dreyfusove insígnie odstránené, to bol práve Picquart, kto vyslovil uvedený antisemitský vtip („Pamätajte si, že je to žid. Pravdepodobne teraz prepočítava hodnotu tej zlatej stuhy“).
Krátko po tom, ako Dreyfusa previezli na Diablov ostrov, bol plukovník Picquart povýšený a poverený vedením kontrašpionážneho oddelenia, ktoré vyšetrovalo Dreyfusa. Mal za úlohu zhromaždiť ďalšie dôkazy proti nemu pre prípad, že by bol rozsudok spochybnený. Picquart začal hľadať, nič však nenašiel.
Čoskoro však dostala prednosť naliehavejšia záležitosť – bol tu ďalší špión! Našli sa ďalšie roztrhané správy určené Nemcom. Tentoraz sa zdalo, že vinníkom bol francúzsky dôstojník Ferdinand Walsin Esterhazy. Mal problémy s alkoholom, bol hazardný hráč a mal mnoho dlhov, čo bol dostatočný motív na to, aby predával informácie Nemecku.
Keď však Picquart študoval Esterhazyho listy, niečo mu udrelo do očí. Úhľadný šikmý rukopis sa mu zdal neuveriteľne povedomý. Pripomenul mu pôvodnú správu, ktorú údajne napísal Dreyfus. Zdá sa mu to? Picquart získal pôvodný spis a položil ho vedľa Esterhazyho listu. Srdce mu podskočilo až do hrdla. Rukopisy boli identické.
Picquart ukázal Esterhazyho listy internému armádnemu písmoznalcovi, ktorý tvrdil, že Dreyfusov rukopis sa zhoduje s pôvodnou správou. „Áno, písmo v listoch je zhodné s písmom v správe,“súhlasil znalec.
„A čo ak vám poviem, že tieto listy boli napísané pomerne nedávno?“spýtal sa Picquart. Znalec pokrčil plecami. Povedal, že v takom prípade museli židia vycvičiť nového špióna, aby napodobnil Dreyfusov rukopis. Picquart nepovažoval tento argument za vierohodný. Stále viac a so vzrastajúcou hrôzou dospieval k neodvrátiteľnému záveru, že odsúdili nevinného človeka.
Dreyfusovo vyšetrovanie je príkladom aspektu ľudskej psychológie, ktorý sa nazýva cieľovo motivované uvažovanie (directionally motivated reasoning) – alebo častejšie len motivované uvažovanie – v ktorom naše nevedomé motívy ovplyvňujú závery, ktoré vyvodzujeme.
mu obrovi? A môžu sa spoliehať, že by sa Spojené štáty postavili proti Číne, aby pomohli Taiwanu?
TAIWANCI: MUSÍME SA UBRÁNIŤ SAMI
„Podpora zvonku je vítaná. Joe Biden nám vyjadril podporu, podobne sa vyjadrilo Japonsko aj Austrália. V prvom rade sa však musíme spoliehať na seba,“vraví sebavedome expert Yi-Suo Tzeng z Inštitútu pre národný obranný a bezpečnostný výskum v Taipei.
V digitálnom priestore si na to už zvykli. Taiwan dlhodobo čelí nepríjemnej hybridnej vojne zo strany Číny. „Milióny kyberútokov, najmä DDoS útokov na dennej báze, sú bežnou realitou. Vedú proti nám psychologickú kognitívnu vojnu a spôsoby útokov sa stále menia,“vraví Tzeng.
Keď v lete navštívila ostrov šéfka americkej snemovne reprezentantov Nancy Pelosiová, Taiwan čelil námornej blokáde a vojenským cvičeniam, ktoré zasahovali aj do exkluzívnej zóny Japonska. Pocit ohrozenia ešte narástol.
V týchto dňoch v Taipei podrobne analyzujú nielen priebeh kongresu čínskej komunistickej strany, ale aj vývoj vojny na Ukrajine.
„Podobne ako Ukrajina, aj my čelíme veľkému autoritárskemu susedovi,“hovorí MingŠi s tým, že na nich „veľmi zapôsobila jednota Ukrajincov.” Obyvatelia ostrova sú si po vypuknutí vojny na Ukrajine podľa neho oveľa viac vedomí, že niečo podobné sa môže stať aj na Taiwane, a zároveň nie sú presvedčení, že by im USA prišli automaticky na pomoc.
„Je to na nás, musíme sa vedieť ubrániť sami,“vraví Tzeng.
TAIWANSKÁ TERITORIÁLNA OBRANA?
Na Taiwane už prebieha debata o civilnej obrane na spôsob ukrajinskej teritoriálnej obrany, ktorá zohrala kľúčovú rolu v prvých týždňoch vojny trvajúcej už takmer osem mesiacov.
Taiwanské ministerstvo obrany pripravilo i brožúrku, kde vysvetľuje, ako sa správať, keď dôjde k leteckým útokom, výpadkom elektriny alebo pitnej vody.
Taiwanský miliardár Robert Tsao, ktorý sa kedysi vo veci ostrova hlásil k názoru čínskej komunistickej strany na ostrov, sa presťahoval zo Singapuru na Taiwan a venoval milióny eur na cvičenie civilistov v streľbe, vybudovanie občianskej jednotky snajperov či zabezpečenie dronov.
„Veľa našich ľudí je pripravených zapojiť sa do armády v prípade vojny. Aj ženy. A keďže sme hornatý ostrov, nie je na nás také ľahké zaútočiť,“rozpráva taiwanský analytik. Hrozba invázie je podľa neho veľmi reálna a drasticky sa zvýšila.
„Si vždy vravel, že sa chce s Taiwanom zjednotiť a že sa toho nevzdá. Súvisí to s jeho domácou politickou situáciou. Čelí mnohým protestom, hospodárska situácia je zlá. Môže použiť externú agresiu, aby odklonil pozornosť od domácich problémov,“obáva sa Tzeng.
V jeho kancelárii ide klíma naplno, vonku je 30 stupňov a z okna vidieť mrakodrap Taipei 101, ktorý bol po svojom dokončení v roku 2004 najvyššou stavbou na svete, až kým v Dubaji v roku 2009 nevyrástla Burdž Chalífa. Je pripomienkou toho, že Taiwan má, na rozdiel od Ukrajiny, výhodu postavenia silnej prosperujúcej krajiny.
Navyše s najmodernejšou technikou, z ktorej tá najdôležitejšia má iba niekoľko milimetrov. A svet od nej závisí.
VEĽMOC ČIPOV
„Vojna s Taiwanom by bola ešte horšia než s Ukrajinou. Globálne dôsledky pre svetový obchod by boli obrovské,“počujem vo vedeckom parku Hsinchu.
Taiwanská vláda ho dala postaviť už v 80. rokoch a ukázalo sa to ako výborné rozhodnutie. Dnes sa sem chodí za najlepšie platenou prácou a priemyselná zóna prináša do rozpočtu každoročne desiatky miliárd eur. Svoje projekty rozbehol vedecký park i na Slovensku a do úvahy prichádza možnosť, že by taiwanskí výrobcovia čipov dorazili aj do strednej Európy.
„Aj obchodíky 7-Eleven sú tu vybavené lepšie než v Taipei,“smeje sa Victor, mladý Taiwanec z ministerstva zahraničných vecí.
Na ulici pri umelom jazierku bežia v kraťasoch programátori. Málokedy tu vidno páry. Mnohí na ostrove sú single. Tento problém je na ostrove častý; nielen tu v taiwanskej verzii Silicon Valley.
Napríklad piati Victorovi kamaráti nikdy nemali žiadny vzťah, a to má 36 rokov. „Nemajú čas. Sú zaneprázdnení. Rodičia im hovorili: študovať a študovať. Teraz pracujú a pracujú – na lásku nie je čas.” Napríklad dizajnujú a vyrábajú čipy.
Práve v tomto vedeckom parku sídli aj TSMC (Taiwan Semiconductor Manufacturing Company). Medzinárodná spoločnosť, ktorá svojimi čipmi zásobuje väčšinu sveta. Ide o strategické odvetvie, ktoré po počítačoch drží Taiwan na špičke technicky najvyspelejších krajín sveta.
Od jej čipov závisia Spojené štáty i Japonsko, ale aj Čína. Ak čítate tento článok na iPhone, tak zrejme aj vďaka tomuto vedeckému parku. Ak majú Rusi problém dopĺňať zásoby svojich sofistikovanejších zbraní, tak je to aj pre nedostatok čipov z Taiwanu. Sankcie – minimálne v tomto segmente – fungujú.
Taiwan sa rýchlo po ruskej invázii pridal k Západu a tiež uvalil na Rusko sankcie. Mnohí Taiwanci prispeli vo verejných zbierkach na pomoc Ukrajine. V uliciach vidno ukrajinské vlajky. A okrem solidarity s Hongkongom či Ujgurmi a Tibetom vyjadrujú ostrovania svoju podporu aj Ukrajine.
TAIWANSKÝ MINISTER ZAHRANIČIA: SME AJ NIE SME AKO UKRAJINA
„Veľa ľudí nás prirovnáva k Ukrajine, ale máme úplne inú situáciu,“hovorí taiwanský minister zahraničia Joseph Wu.
„Sme oddeleným ostrovom, od Číny nás delí more, sme technickým centrom a máme viac obranných schopností než Ukrajina. Ľudia tu však chápu, že čo sa stalo im, sa môže veľmi rýchlo stať aj nám,“hovorí Wu, keď sa ho pýtam, ako vníma vojnu na Ukrajine. Sám ju prirovnáva k Dávidovi a Goliášovi.
Aj on si z nej berie viacero poučení. „Tým prvým je veľká vôľa Ukrajincov bojovať proti oveľa väčšiemu nepriateľovi. Druhým faktorom je výrazná a jednotná medzinárodná pomoc a nakoniec veľmi účinná stratégia, ktorá Ukrajincom zatiaľ umožnila vydržať ten tlak.”
Riziko, že Čína zaútočí na Taiwan, bolo na ostrove prítomné vždy. Ale tak otvorene sa o ňom nehovorilo už dlho. Na jednej strane je tu precedens vojny proti Ukrajine, na strane druhej čoraz agresívnejší prezident Si Ťin-pching.
Aj šéf taiwanskej diplomacie je otvorenejší, než sme u ministrov zahraničných vecí zvyknutí. „Taiwan má vôľu sa ubrániť sám. Ak by sme ju nemali, ako by sme mohli žiadať ostatné krajiny, najmä USA, aby sa pre nás obetovali? Brániť Taiwan nie je ničia zodpovednosť. Takže sa musíme sami pripraviť na inváziu,“hovorí Wu.
Nepríjemnou súčasťou čínskej ofenzívy je hybridná vojna, ktorá sa prejavuje kyberútokmi a šírením dezinformácií a falošných naratívov, proti ktorej sa podľa neho naučili celkom efektívne brániť. Jednou z reakcií je vznik nového ministerstva pre digitálne záležitosti, ktorého cieľom je posilniť kyberobranu Taiwanu a urobiť z neho digitálny ostrov.
Počas rozhovoru pre skupinu svetových novinárov sa šéf taiwanskej diplomacie rozhovorí, ako sa napriek napätej atmosfére snažia s Čínou zaobchádzať veľmi pragmaticky a bez vášní.
V PEKINGU IM NEDVÍHAJÚ. ALE PRIJÍMAJÚ FAXY
Peking im to pritom často absurdne komplikuje – neumožňuje im byť súčasťou medzinárodných organizácií, ako sú Svetová zdravotnícka organizácia, Interpol či Medzinárodná organizácia pre civilné letectvo, hoci by to bolo v prospech každej strany. Lovenie zločincov, krotenie epidémií či bezpečná doprava je v prospech všetkých.
Napriek tomu to pre odpor Číny nejde. Medzi Pekingom a Taipei sú pritom zavedené oficiálne kanály. „Voláme tam, oni však nedvíhajú,“smeje sa Wu. „Ale prijímajú fax. A hľadáme aj rôzne kreatívne spôsoby, ako im poslať nejaký odkaz,“dodáva.
Napriek tomu, že Kyjiv je z Taipei vzdušnou čiarou 8-tisíc km, Taiwanci majú jasno, čo sa tam odohráva. Vedia, kto je agresor a kto obeť. Nehovoria, že pravda je niekde uprostred. Presvedčím sa o tom náhodnými rozhovormi v obľúbenej sieti kníhkupectiev Eslite uprostred nákupného domu neďaleko mrakodrapu Taipei 101.
„Keď Rusi zaútočili na Ukrajinu, mala som pocit, akoby zaútočili na môj dom,“hovorí Daphne. Pracuje v banke a vojnu sleduje s veľkým znepokojením. Ak Rusko vyhrá, bude to podľa nej hrozba pre celý civilizovaný svet. „Je veľmi pravdepodobné, že ak to skúsili Rusi, môže to skúsiť aj Čína,“obáva sa.
Warren, ktorý pracuje ako softvérový manežér, je presvedčený o tom, že Rusko nemalo žiadny dôvod napadnúť Ukrajinu, a keby Čína napadla jeho ostrov, myslí si, že väčšina jeho generácie by sa zapojila do odporu.
„Si Ťin-pching je ako Putin. Ak Putin vyhrá na Ukrajine, hrozí nám niečo podobné zo Siovej strany.”
Keď Rusi zaútočili na Ukrajinu, mala som pocit, akoby zaútočili na môj dom.
Daphne
obyvateľka Taipei