Polčas kremeľského rozpadu
S blížiacou sa porážkou Putina je čas myslieť na nemysliteľné. Ďalší ruský vládca môže byť ešte horší! A my sme žalostne zle pripravení
Podobne ako zo starnúceho mafiánskeho bossa, aj z Vladimira Putina ešte vyžaruje hrozba, no jeho moc už nahlodávajú početné trhliny. Nemýľte sa, muž, ktorý posledných 22 rokov tak nemilosrdne vládol obrovskej krajine, je pritlačený k múru. Rusi majú radi, keď sú ich cári múdri a všemocní. Putin nie je ani jedno, ani druhé. Jeho zbabraná vojna na Ukrajine ničí jeho povesť. Dochádza mu čas i možnosti. „Čoraz viac sa odsúva do minulosti,“hovorí Andrej Percev z opozičnej spravodajskej webstránky Meduza.
MAJÚ DOSŤ
Ako poznamenáva analytička Tatiana Stanová, medzi ruskými elitami sa „vytráca viera, že víťazstvo je nevyhnutné“. Nie sú rovnako ako Putin posadnutí Ukrajinou. Nechcú jadrovú eskaláciu. Obávajú sa o svoj luxusný životný štýl. Celé roky tolerovali Putinov bombastický štýl a korupciu. Nechcú však, aby prezident stiahol so sebou do priepasti aj krajinu.
Obyčajní Rusi toho majú dosť tiež. Môžu zastávať nacionalistické názory ruského vodcu, ale zbabraná mobilizácia zmenila vojnu z televíznej šou na niečo, čo priamo ohrozuje ich manželov, bratov a synov – útrapy, ochromujúce zranenia a smrť.
Ruský vodca môže vydržať niekoľko dní, týždňov alebo mesiacov, ale už to čoraz viac vyzerá tak, že je pri moci poslednú zimu. Putin sa celé roky zdal nenahraditeľný. Rusi sú mu po chaose a ponížení v 90. rokoch vďační za poriadok a prosperitu, za čo ho až zbožňovali.
Dokonca aj zarytí Putinovi kritici, ako som aj ja, musia uznať, že v žiadnom bode svojej histórie Rusko neprežívalo také dlhé obdobie relatívnej osobnej slobody a stability. Rusi môžu slobodne cestovať, investovať a sporiť, ako chcú, vybrať si miesto práce i miesto, kde budú žiť. Majú teda všetky slobody, ktoré boli počas komunizmu alebo brutálnej autokracie cárskej éry vzácne alebo úplne neznáme.
Napriek všetkej korupcii, neschopnosti a brutalite Putinovej éry mnohí Rusi cítili, že ich prezident je jediným vhodným mužom na túto prácu. Tiež bol účinným arbitrom v sporoch medzi znepriatelenými ruskými klanmi. Odvetvia, regióny, vládne agentúry a gangy organizovaného zločinu totiž medzi sebou neustále súperia o moc a peniaze.
V právnom a administratívnom systéme sužovanom úplatkárstvom majú mocní Rusi najväčšiu šancu chrániť a presadzovať svoje záujmy práve tak, že sa priamo odvolajú na vrchol pyramídy. Vzdialený, zdanlivo nezaujatý Putin, ktorý má v rukách všetky najsilnejšie mocenské páky, rozhoduje o tom, kto čo dostane, kto čo zaplatí. A u tých, ktorí spochybňujú jeho vládu, rozhoduje o tom, kto skončí vo väzení alebo v exile.
Ale ako dlho ešte? Putinovo súčasné funkčné obdobie sa skončí v roku 2024. Podľa zmenenej ústavy však v tom čase môže mať pred sebou ďalšie – šesťročné – funkčné obdobie. Lenže musí pôsobiť dôveryhodne. V ruskom zmanipulovanom volebnom systéme musí víťaz zvíťaziť nad verejnou apatiou a cynizmom, nie nad politickými rivalmi. Spackaná predvolebná kampaň môže vyvolať protest verejnosti. Aby Putin predviedol dobrú šou, musí budúci rok začať makať, no neúspešná vojna je sotva vhodným odrazovým mostíkom pre úspešný štart.
STRÁCA KONTROLU
Čo teda príde ďalej? Nástupníctvo v Rusku môže byť špinavá záležitosť. Cára Mikuláša II. odstavili od moci a nakoniec zavraždili. V roku 1964 odstránili reformného sovietskeho vodcu Nikitu Chruščova zástancovia tvrdej línie. Puč proti Michailovi Gorbačovovi v roku 1991 viedol k rozpadu krajiny.
Donedávna bola Putinova kontrola nad systémom rovnako pevná ako aura, ktorá ho obklopovala. Ruský vodca neprijíma žiadne rady zvonka a so svojimi myšlienkami sa zdôveruje len najužšiemu vnútornému kruhu. Ak si myslíte, že britskú vládu tvoria treťotriedni hochštapleri, v porovnaní s galériou darebákov, ktorá vládne Rusku, pôsobia ako vzory verejnej cnosti.
Vieme, že tí, o ktorých sa dokonca hovorí, že predstavujú hrozbu pre ruského vodcu – ako napríklad šéf tajnej polície Alexander Bortnikov –, rýchlo upadnú do nemilosti. Môžeme však len špekulovať, ktorí z týchto zasvätených ľudí – sivovlasých mužov v sivých oblekoch namočených do chamtivosti a brutality kremeľskej politiky – môžu uvažovať, či by mali vytiahnuť nôž a zdediť korunu. Pretože keď sa Putinova popularita a autorita drobia, nemysliteľné sa stáva mysliteľným.
Ako sa môže prejaviť zmena pri moci? Jednou z možností je, že s blížiacou sa katastrofou na Ukrajine sa starnúci a krehký Putin rozhodne, že riadený odchod z funkcie je predsa len lepší ako alternatíva. Vzorom by bol proces toho, keď Boris Jeľcin v roku 1999 náhle odovzdal moc svojmu vtedajšiemu premiérovi Putinovi, predbežne len na štyri mesiace.
Podľa zákona musia v neprítomnosti prezidenta jeho funkcie prejsť na predsedu vlády. Toto pravidlo napĺňa diskrétny a lojálny byrokrat Michail Mišustin. Putin by však chcel, aby skutočná moc spočívala inde – pravdepodobne u jeho najbližšieho priateľa a spojenca, kremeľského zasvätenca Nikolaja Patruševa.
POZOR, KTO PRÍDE
Hoci je tomu ťažké uveriť, podľa ruských štandardov ani Putin nie je tým najtvrdším vodcom. Na okraji ruskej politiky číha chunta, v ktorej vynikajú najmä násilnícky čečenský vodca Ramzan Kadyrov a zlovestný strojca vagnerovskej žoldnierskej skupiny Jevgenij Prigožin. Posledným prírastkom v ich radoch je „generál Armagedon“– Sergej Surovikin, ktorého Putin nedávno vymenoval za veliteľa ukrajinskej vojny. Generál obvinený z vojnových zločinov v Sýrii a inde by mohol byť pre Putina silnou hrozbou, najmä ak sa spojí s inými vojenskými rebelmi. Rovnako ako v prípade Rímskej ríše pred dvetisíc rokmi aj teraz môžu légie vracajúce sa z nedomyslených vojen v ďalekých krajoch v hlavnom meste impéria spôsobiť zmätok. V tábore zástancov tvrdej línie sú aj nacionalistickí ideológovia, ako je excentrický Alexander Dugin, či polemici ako Igor Girkin, ktorý píše oslnivú kritiku korupcie a neschopnosti ruskej armády.
Títo ľudia si nemyslia, že vojna bola chyba. Len si myslia, že sa riadne nebojovalo. Kadyrov výslovne obhajuje použitie jadrových zbraní na rozdrvenie Ukrajiny a odstrašenie Západu. Generál Surovikin bol spájaný s používaním chemických zbraní sýrskym režimom. Pod ich vládou by sa Rusko stalo nukleárnym darebáckym štátom ako Severná Kórea, ktorý by bol plný zbraní a odhodlaný robiť problémy. Doma by sa stal plnohodnotnou diktatúrou.
To by mohlo chvíľu fungovať, lenže Rusko už nemá náladu tolerovať totalitnú vládu. Milióny ľudí – oveľa viac, ako utieklo doteraz – by sa snažili odísť za slobodou a bezpečnosťou do zahraničia. Udržiavanie účinných represií v tejto obrovskej krajine rozkladajúcej sa v jedenástich časových pásmach by presahovalo možnosti ruského štátu s jeho chabými inštitúciami zničenými korupciou.
Tvrdá diktatúra môže trvať týždne i mesiace, no niesla by aj zárodky vlastnej skazy. Tá by nemala podobu demokratickej revolúcie, ktorá by vydržala a v ktorej by sa uväzneným opozičným predstaviteľom ako Alexej Navaľnyj dostalo zaslúženého ospravedlnenia. Pravdepodobnejšie je, že postputinovské Rusko by sa ponorilo do chaosu, keďže dlhotrvajúce spory zrejme prerastú do ozbrojeného násilia. Regionálni lídri, ktorých dlho trápi rušivá vláda Moskvy, by sa mohli až príliš ľahko pokúsiť presadiť svoju nezávislosť.
Nočnou morou je nová ruská občianska vojna – podobný rozpad, aký zažila Juhoslávia v 90. rokoch. V týchto vojnách bolo zabitých približne 130-tisíc ľudí a štyri milióny ich bolo
Ak si myslíte, že britskú vládu tvoria treťotriedni hochštapleri, v porovnaní s galériou darebákov, ktorá vládne Rusku, pôsobia ako vzory verejnej cnosti.
vysídlených. Podobný rozpad Ruska by však bol oveľa horší, v neposlednom rade preto, lebo krajina je okrem iného domovom najväčšej svetovej zásoby jadrových zbraní.
S BLUDMI NEBUDÚ NORMÁLNE VZŤAHY
Moja predpoveď je, že Rusko sa nerozpadne — aspoň zatiaľ. Oveľa pravdepodobnejšie je, že režim sa udrží pri moci, dokonca aj vtedy, keď Putin sám odíde alebo bude odsunutý na vedľajšiu koľaj. Dokonca aj lojálni spojenci Kremľa by hodili Putina cez palubu, aby si zachránili kožu.
V takom prípade by sa režim mohol snažiť nájsť nejakého reprezentatívneho lídra. Populárny starosta Moskvy Sergej Sobianin by napríklad mohol pomôcť zmierniť hnev verejnosti prísľubmi ukončenia vojny na Ukrajine a domácich reforiem. Akékoľvek prímerie, nehovoriac o mierovej dohode, bude bolestivé, ale Putin bez úradu bude prinajmenšom vhodným obetným baránkom.
Nový líder by sa zároveň snažil využiť západnú dôverčivosť a dobrú vôľu. Je až príliš ľahké si predstaviť, že by povedal Západu, že nadišiel čas na ďalší „reset“vzťahov, čo bol katastrofálny krok, ktorý v roku 2009 presadila Obamova administratíva.
Napokon, stačí zrušiť sankcie voči Rusku, prinútiť Ukrajinu, aby akceptovala stratu územia, a plyn začne opäť prúdiť a život sa môže vrátiť do normálu. Mnohí tvrdohlaví európski lídri by sa chytali aj tejto slamky v nádeji, že sa vrátia do pohodlného sveta, ktorý kedysi poznali. Lenže to by bola strašná chyba. Pravdou je, že naše problémy s Ruskom tu boli skôr ako Putin. A prežijú ho. Kým do mysle ruskej verejnosti zostávajú vryté imperialistické bludy, krajina nikdy nebude môcť mať normálne vzťahy so svojimi susedmi. Ani sa len nebude správať k svojim neruským jazykovým a etnickým menšinám s rešpektom.
KDE SÚ NAŠI ODBORNÍCI?
Jedna vec je v tomto všetkom istá – zmena nás zastihne nepripravených. Za posledných tridsať rokov som zdesene a nahnevane sledoval, ako sa naše vlády systematicky zbavujú kedysi veľkej odbornosti vo veci Ruska, ktorá nám pomáhala tejto krajine porozumieť.
Špióni, diplomati a analytici s celoživotnými skúsenosťami v kremľológii a s ďalšími zručnosťami, vycibrenými nesmierne vysokými nárokmi počas studenej vojny, skončili v šrote. Rusko je teraz predsa náš priateľ, trvali na svojom naši majstri v prúžkovaných oblekoch. Ak chcete, zamerajte sa na obchod, investície a kultúrne väzby, ale akákoľvek pozornosť venovaná temnej strane Ruska bola odsúdená ako plytvanie peniazmi daňových poplatníkov.
Ako hlúpo to teraz vyzerá! Odborníkov našej vlády so serióznymi, hlboko zakorenenými znalosťami Ruska možno spočítať na prstoch jednej ruky. Keď o tejto veci prednášam vo Whitehall, som od poslucháčov starší o dvadsať i viac rokov. Týmto bystrým mladíkom s ich dúhovými stužkami nechýba nadšenie. Ale bez hlbokých znalostí ruského jazyka, kultúry a histórie – najmä desaťročí pred rokom 1991 – je ťažké pochopiť zvraty a zákruty moskovskej politiky.
A pokiaľ ide o riešenie budúcnosti Ruska po Putinovi, naše poznatky, ktoré by nám v tejto téme pomohli, sú ešte ošúchanejšie. Kto z našej vlády rozumie zložitej regionálnej dynamike moci mimo Moskvy? Kto si našiel čas a dal si námahu stretnúť sa s nastupujúcou generáciou regionálnych lídrov?
Hoci ju potrebujeme, chýba nám dlhodobá stratégia, ako sa vyrovnať s rozhorčeným Ruskom traumatizovaným stratou svojho impéria a čeliacim existenčným hrozbám zo strany Číny a domácich separatistov. Chvejem sa, keď myslím na budúcnosť Ruska. Chvejem sa ešte viac, keď pomyslím na to, ako zle to asi zvládame.
Špióni, diplomati a analytici s celoživotnými skúsenosťami v kremľológii a s ďalšími zručnosťami, vycibrenými nesmierne vysokými nárokmi počas studenej vojny, skončili v šrote.