Chvála miernosti
Nielen konzervatívci, aj progresívci – tak ako každý kmeň, iba ťažko odolávajú pokušeniu ponížiť svojich oponentov
Keďže digitálne platformy sú mi cudzie, až s odstupom ma kamaráti upozornili na diskusný príspevok Shootyho v polemike na Facebooku. Bol zhruba o tom, akých novinárov (rozumej s netolerantnými ultrakonzervatívnymi názormi) „vypustil do obehu“časopis .týždeň. Keďže som v tomto periodiku pôsobil spoločne s tromi dnešnými kolegami z Denníka N, zaujalo ma to.
Chápem Shootyho, prečo to napísal, a chápem aj kolegov z .týždňa, že ich to naštvalo. Tento časopis bol v minulosti vďaka veľkorysosti šéfredaktora Štefana Hríba priestorom, kde sa prirodzene stretli autori rôznych názorov a pohľadov na svet. Polemiky s kolegami boli, aspoň pre mňa, obohacujúce.
Tento vzácny mediálny pokus, žiaľ, zlyhal, keďže významná časť kolegov odišla a založila konzervatívny Postoj (neskôr Štandard). Uzavretím sa do „názorovej pevnosti“, ktorú bránia pred okolím, sa ich názory utvrdili (čo sa nepochybne stalo aj nám liberálom).
Fenomén .týždňa ako spoločného priestoru, ktorý obrusuje hrany, však poukazuje na širší problém. Narážame naň aj dnes v téme LGBTI+ ľudí.
Nielen konzervatívci, aj progresívci, tak ako každý kmeň, iba ťažko odolávajú pokušeniu ponížiť (zosmiešniť, umlčať) svojich oponentov. Súvisí to s dominujúcou politikou identity, ako o nej píše Francis Fukuyama, a takisto s tribalizmom a vnútornými mechanizmami kmeňov, nielen politických.
Ako funguje utvrdzovanie názorov a postojov? Neprekvapujúco čoraz väčšou polarizáciou. Zástancovia sú na konci dňa ešte viac za, odporcovia ešte viac proti. A ryhy v spoločnosti sa prehlbujú.
Americkí psychológovia Charles Lord, Lee Ross a Mark Lepper ukazovali zástancom a odporcom trestu smrti dve vymyslené, no autenticky pôsobiace štúdie. Podľa prvej trest smrti odrádza od vraždenia, podľa druhej platí presný opak. Obe skupiny rozdelili na polovicu. Prvej ukázali najprv tvrdenia, s ktorými súhlasili, druhej opačne. Výsledok? Objavovali sa iba náznaky o zmene presvedčenia.
V dôsledku selektívnej kritiky sa ukázalo, že sa probandi ešte viac utvrdili vo svojom presvedčení po tom, čo ich konfrontovali s protiargumentmi. Oduševnenie pre politiku, ale aj pre polemiku na iné témy, trebárs rodovej identity, znamená, že ľudia hľadajú a prijímajú správy, aby stupňovali svoj zážitok, nie aby si spresnili názor.
Povedomé vám bude aj iné zistenie týkajúce sa americkej politiky. Okrem nesúhlasu narastá medzi stranami aj pohŕdanie. Výskum Pew Research Centrum z roku 1994 ukázal, že tretina demokratov bola konzervatívnejšia ako mediánový republikán, a platilo to aj opačne. V roku 2014 však z tretiny ostala dvadsatina. Inými slovami, kmene sa od seba čoraz viac „odtrhli“.
Nad tým všetkým uvažujem teraz, po teroristickom útoku na Zámockej. Prehlbuje sa ostrá kritika, hnev či dokonca pohŕdanie voči všetkým, ktorí aj v dobrej viere priznali, že neúmyselne použili spočiatku nepresné slová (Eduard Heger) či ktorí si z rôznych pochopiteľných príčin iba ťažko osvojujú pojmový aparát LGBTI+ ľudia.
Zmeny v jazyku predbiehajú zmeny v spoločenskom vedomí, mnohí ozaj nevedia, čo znamená trebárs slovo „nebinárny“. Nie sú pritom zadubení trkvasi, nechcú byť pejoratívni a nikoho sa dotknúť, iba ide pre nich o nové výrazy. Je také ťažké im dopriať čas bez moralizovania?
Spomaľme, priatelia. Potrebujeme miernosť, láskavosť, elegantný nadhľad – aj humorný. Nazdávam sa, že miernosť ako štýl je často dôležitejšia ako samotné fakty či argumenty, o ktorých spor je. Pretože dáva odkaz o tom, že oponenta nechceme ad hominem zničiť.
Fenomén .týždňa ako spoločného priestoru, ktorý obrusuje hrany, však poukazuje na širší problém. Narážame naň aj dnes v téme LGBTI+ ľudí.