Queer tínedžeri v školách podporu nenájdu
Dospievanie je pre tínedžerov náročné obdobie, z ktorého si mnohí odnesú veľa tráum. Štát však LGBTI+ spomína v učebných osnovách iba štyrmi slovami. Reforma kurikula to môže zmeniť
Keď si Juraj spomína na svoje detstvo, ani teraz nevie pochopiť, ako mu dokázali malé deti tak hrubo nadávať. Mal asi dvanásť rokov, keď si našiel prvého dobrého kamaráta Michala. Ani jeden z nich ešte nevedel, že je gej. Kým Juraj sa tak navonok neprejavoval, z Michalových prejavov deti odčítali inakosť.
Na základnej škole v Malackách si dvaja kamaráti vypočuli najrôznejšie nadávky, hoci boli ešte len v šiestom ročníku. Počas jednej hodiny na nich spolužiak na celú triedu vykríkol hrubú urážku. Juraj sa pozrel na učiteľa, ktorý to nemohol prepočuť. Ten povedal iba: „Ticho tam vzadu.“
Dospievanie je pre LGBTI+ ľudí veľmi náročné obdobie, ktoré zvyčajne prežijú celkom sami – bez podpory a prijatia. Podľa psychológa je to pre väčšinu trauma, ktorá má enormné dôsledky pre ich zdravie.
Tínedžerom v tom často nepomáha ani škola, v ktorej trávia polovicu svojho života. LGBTI+ témy či prijatie inakosti nie je súčasťou vyučovania a radšej sa ignorujú. Záleží na konkrétnom učiteľovi, či je vnímavý, spozornie pri problémoch žiaka a rozhodne sa mu pomôcť.
Psychológ ponúka zoznam konkrétnych rád, ako LGBTI+ tínedžerom ponúknuť pomoc.
PROSÍM, NEHOVORTE MI TAK, JA NIE SOM GEJ
Juraj bol jeden z tých gejov, ktorí na základnej škole nemali šťastie na vnímavých učiteľov. Urážky od spolužiakov neostali len pri slovách. Keď ho v siedmom ročníku po hodine slovenčiny spolužiaci potkýnali, buchli o stenu a štuchali doňho, utekal za slovenčinárkou. „To si rieš mimo školy,“povedala Jurajovi.
Homofóbia sa na ich škole vôbec neriešila a Juraja to poznačilo na celý život. Mal problémy s priznaním svojej identity. „V deviatom ročníku mi všetci hovorili, že som gej, ale ja som si to ani vtedy sám pre seba nikdy nahlas nepovedal. Hovoril som im, prestaňte, nechajte ma, ja naozaj nie som gej,“opisuje.
Juraj sa bál aj na strednej škole, a to aj keď nastúpil na konzervatórium, kde bolo otvorené umelecké prostredie. „Keď sa ma to niekto opýtal, zaprel som to. Bál som sa,“spomína. Vedelo o tom iba zopár jeho najbližších kamarátov.
Zlom prišiel neskôr v prvom ročníku strednej školy, keď Juraj nabral odvahu a povedal učiteľke klavíra, že je gej. Učiteľka ho prijala a nasledujúce roky bola preňho ako psychologička. „To bolo asi prvýkrát, keď mi spadol obrovský kameň zo srdca. Ani neviete, čo to pre mňa znamenalo, že to vedel ďalší človek, navyše ten, ktorý ma bude učiť ďalších šesť rokov, každý deň. Ten človek to vie, povedal, že je to v poriadku, a stále ma má rád,“spomína si Juraj. „Ak by som ju vtedy nenašiel, neviem, v akom psychickom stave by som skončil,“hovorí.
Juraj si nespomína, aby niekedy na škole čo i len raz padlo slovo „homosexuál“. Ani náznakom sa o tom nerozprávali, takí ľudia akoby neexistovali. Tvrdí, že by to nemusela byť samostatná hodina – ani len nutne sexuálna výchova. Stačilo by iba to, ak by sa napríklad na občianskej výchove bavili o tom, akí rôzni ľudia existujú a že sú si všetci rovní.
Stredná škola bola náročným obdobím aj pre speváka Adama Pavlovčina. Ten si ešte na strednej neprešiel coming outom. Preto by ani nechcel, aby o LGBTI+ témach mali napríklad konkrétnu hodinu – ak ešte samotný tínedžer nie je so svojou orientáciou vyrovnaný, narobilo by to viac škody ako úžitku.
„Netreba na to tlačiť, každý k tomu musí dospieť sám. Človek musí najprv cítiť bezpečný priestor a potom sa otvorí. Dôležití sú empatickí učitelia, ku ktorým sa žiak nebude obávať prísť,“hovorí.
LGBTI+ by sa podľa neho v školách mohlo spomenúť iba prirodzene, v rámci iného predmetu. „Dať najavo, že je to súčasť spoločnosti. To úplne stačí,“hovorí. Pomôcť by mohlo aj to, ak by bol na škole queer spolok, kde by sa mohli otvorene porozprávať. Taký funguje napríklad na Univerzite Komenského.
TRAUMU Z DOSPIEVANIA SI QUEER ĽUDIA NESÚ CELÝ ŽIVOT
Pri otázke, ako školy riešia šikanu LGBTI+ tínedžerov, sa psychológ Andrej Kuruc iba smutne pousmeje. „Pamätám si, ako raz ministerstvo zasielalo dotazník na školy, či zažili študenti a študentky šikanu, a oznámili im, že zistili len jeden prípad. To je totálny výsmech,“hovorí.
Práve dospievanie je pritom pre LGBTI+ tínedžerov mimoriadne náročné obdobie. Podľa Kuruca si začínajú uvedomovať svoju orientáciu už okolo dvanástich rokov, no väčšina má svoj prvý coming out až
Keď sa ma to niekto opýtal, zaprel som to. Bál som sa.
Juraj
študent
okolo osemnástich. „Je to veľmi dlhé obdobie, roky sú v tom sami, čo obyčajne máva enormné dôsledky pre ich psychické zdravie,“hovorí psychológ, ktorý pracuje v inPoradni organizácie Inakosť.
Do poradne volajú mesačne desiatky tínedžerov, no podľa Kuruca je to iba špička ľadovca, keďže mnohí odvahu zdvihnúť telefón nenájdu. Klientov trápi zmätok v identite, coming out pred rodičmi či proces tranzície.
„Asi najviac ma zasiahla situácia, keď moja transrodová klientka urobila coming out doma a jej mama jej začala strihať vlasy a biť ju,“hovorí Kuruc. Spomína si aj na mladého chlapca, ktorého rodičia doslova uniesli z Bratislavy domov na Oravu, aby ho donútili „umúdriť sa“. „To je už jednoducho násilie,“hovorí psychológ.
Keďže sa o LGBTI+ nehovorí v školách ani v rodinách, tínedžeri majú problém spracovať svoje pocity, ktoré sú iné než to, čo počúvajú od okolia. Podľa Kuruca to roky skrývajú a potláčajú. „To im spôsobuje celý rad psychických ťažkostí – úzkostné poruchy, depresie, sebapoškodzovanie, poruchy príjmu potravy či samovražedné myšlienky,“hovorí.
Dospievanie je najcitlivejšie obdobie, keď by mladí ľudia mali zažívať bezpodmienečnú lásku a prijatie. Namiesto toho zažívajú šikanu a neprijatie, ktoré psychológ prirovnáva k traume u ľudí, ktorí zažívali násilie či teror.
Práve trauma z dospievania queer ľudí poznačí na celý život. „Psychické ťažkosti im komplikujú život a zaradenie sa do spoločnosti, ich kvalita života je veľmi znížená. Prežívajú strach, hanbu, sebanenávisť, úzkosť, bolesť, traumu a vinu, že oni niečo pokazili a nie ich okolie,“hovorí psychológ.
SYSTÉMOVÚ POMOC NEMAJÚ, ZÁLEŽÍ IBA NA OCHOTE UČITEĽA
Podľa organizácie Inakosť viac ako 90 percent LGBTI+ ľudí v prieskume uviedlo, že na škole boli queer témy tabu a nehovorilo sa o nich. Pomoc v školách je podľa Kuruca minimálna. „Nie sú tam bezpečné miesta, nie je dostupná špecializovaná pomoc. Naopak, je tam prítomná ignorancia, bagatelizácia, dokonca aj homonegativita a transnegativita zo strany učiteľov a učiteliek,“tvrdí.
Má však skúsenosti aj s chápavými rodičmi, učiteľmi či školskými psychológmi, ktorým sa deti zdôverili. Závisí to hlavne od vedenia školy alebo od samotných učiteľov, ako k téme pristúpia. „Sú naozaj skvelí jednotlivci v školstve, ktorí pomáhajú, žiaľ, nie je to systémová záležitosť a pomoc závisí vždy od konkrétneho človeka,“dodáva.
„Roky na to upozorňujeme ministerstvo školstva, ktoré je v tejto oblasti dlhodobo nečinné,“tvrdí psychológ.
NA ŠKOLÁCH SA NEHOVORÍ NIELEN O SEXE, ALE ANI O INAKOSTI
Ak sa deti stretnú v škole s rozmanitosťou sexuálnych orientácií, nebude to výsledok systému, ale náhody. V štátom predpísaných osnovách sa queer témy vyskytujú iba v nasledovnej podobe: homosexuálne a lesbické páry.
To je veta, ktorú možno nájsť v osnovách pre stredné školy v prierezovej téme výchova k manželstvu a rodičovstvu. Tá je súčasťou platného štátneho vzdelávacieho programu – to je učivo, ktoré štát predpisuje školám pre všetky predmety a všetky ročníky. Súčasťou témy sú témy rodiny, vzťahov, ale aj sexuálne správanie či násilie. Kým ostatné oblasti sú opísané podrobnejšie, k téme queer párov neponúkol štát žiadne usmernenie.
Prierezová téma platí od roku 2010 a pre školy je dobrovoľná. Jej názov napovedá, že sa spomína na viacerých predmetoch od etickej výchovy až po biológiu. Školy tak teraz môžu vyučovať aj o LGBTI+ témach, no je to na rozhodnutí riaditeľa či učiteľa. „Prax však ukazuje, že škôl so systematickým prístupom reflektujúcim potreby a skúsenosť žiakov v tejto oblasti vzdelávania žiakov je málo. A absentujúci korektný diskurz o LGBTI+ na Slovensku túto situáciu umocňuje,“tvrdí Lenka Rovňanová, vysokoškolská pedagogička a lektorka sexuálnej a vzťahovej výchovy.
Škola si môže určiť koordinátora prierezovej témy, ktorý v spolupráci s učiteľmi pracuje na tom, ako začleniť témy do vyučovania. Záleží potom na ňom, či to bude efektívne a systémové, alebo iba súbor jednorazových aktivít s malým efektom. „V praxi to môže vyzerať aj tak, že sa na hodine urobí Deň úcty k starším a hotovo,“hovorí Zuzana Bendíková, riaditeľka Spoločnosti pre plánované rodičovstvo, ktorá v školách robí workshopy vzťahovej a sexuálnej výchovy.
Spolupracujú už s desiatkami škôl na Slovensku, ktoré ich žiadajú o workshopy o sexuálnom zdraví či tolerancii. Súčasťou nich je aj queer príbeh – deťom je predstavených niekoľko príkladov rovnosti či nerovnosti vo vzťahu, o ktorých majú diskutovať. Medzi príkladmi je aj pár rovnakého pohlavia.
Školy ich volajú aj vtedy, keď sa vyskytne problém – najčastejšie ide o problémy so sexuálnym obťažovaním či dokonca s násilím. „Je to napríklad sexting, prípady obchytkávania alebo prípady, keď sa šíri fotka, ktorá niekoho diskriminuje,“vysvetľuje Bendíková. So žiakmi sa potom rozprávajú o telesnej integrite, o súkromných častiach tela či o potrebe súhlasu vo vzťahoch aj v online priestore.
Podľa Bendíkovej žiakom tieto témy nerobia žiadny problém. Workshopy robia aj pre učiteľov. „U nich nie je problém v informáciách, ale skôr v postojoch. Ak má niekto negatívny postoj voči tomu, aby vôbec otvoril túto tému, potom to robiť nebude,“hovorí Bendíková. Diskusia o sexuálnom zdraví a intimite je pre mnohých učiteľov neslušná, preto sa téme vyhýbajú. Podľa Bendíkovej je to prirodzené, keďže ani oni neboli v školách pripravovaní na to, ako k vzťahovej a sexuálnej výchove pristupovať.
REFORMA MÔŽE PRINIESŤ NOVÚ VZŤAHOVÚ A SEXUÁLNU VÝCHOVU
Rovňanová však nechce viniť školy z toho, že spoločnosť nie je tolerantná voči inakosti. Je to podľa nej dlhodobý problém slovenskej spoločnosti. „Školy nie sú plošne a cielene pripravované uchopiť tému bezpečne, citlivo, primerane a v súlade s aktuálnym vedeckým poznaním,“hovorí.
Bendíková dodáva, že učiteľ zvyčajne nemá ani kapacitu riešiť tieto témy. Je ideálne, ak má škola podporný tím, napríklad školského psychológa, u ktorého môže žiak nájsť podporu.
Školstvo čaká reforma učebných osnov a odborníci už takmer dva roky pripravujú nové kurikulum, teda štátom predpísané učebné osnovy v školách. „Vzťahová a sexuálna výchova je jeho súčasťou a dúfam, že to tak aj zostane. Našim deťom sme to naozaj dlžní,“tvrdí Rovňanová, ktorá je v tíme odborníkov pripravujúcich práve túto časť kurikula.
Návrh novej výchovy ešte len čaká na zverejnenie a pripomienkové konanie. Návrh ráta s témami, ako zdravé vzťahy, hodnoty, práva, rovnosť, násilie a bezpečie, zručnosti pre zdravie a pohodu, telo a vývin, sexuálne správanie či sexuálne a reprodukčné zdravie.
Témy LGBTI+ nie sú explicitne spomenuté, no môžu byť súčasťou debát o kultivovanom objavovaní sexuálnej identity a nadväzovaní intímnych vzťahov. Podľa Rovňanovej bude v tejto téme kľúčové práve pripomienkové konanie. „Aby sme smerovali k vytváraniu takých podmienok vzdelávania, v ktorých je inakosť a rozmanitosť vítaná ako naše obohatenie,“hovorí.
Aj ministerstvo školstva potvrdzuje, že otázky vzťahovej a sexuálnej výchovy sa posilnia v novom kurikule. A to napríklad aj tým, že sa téma stane súčasťou vzdelávacích štandardov, teda bude mať obsah záväzný pre všetky školy. To sa podľa rezortu premietne aj do tvorby učebníc a pomôcok pre učiteľov.
Ministerstvo sľubuje, že sa v obsahu zamerajú najmä na vytvorenie inkluzívneho prostredia, a to „rovnosti bez ohľadu na sociálny, ekonomický, zdravotný stav, etnickú príslušnosť, rasu, pôvod, sexuálnu orientáciu, rodovú identitu alebo iné rozdiely“. Súčasťou budú aj témy zdravých vzťahov či ochrana pred zneužívaním a šikanou.
„Zároveň sa pre túto tému vytvorí metodický materiál, ktorý bude k dispozícii školám, ktoré sa chcú vzťahovej a sexuálnej výchove venovať aj nad rámec bežných vyučovacích predmetov,“dodáva rezort. Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie zverejnil dostupné materiály k téme.
Ministrom školstva sa pred necelým mesiacom stal Ján Horecký, bývalý manažér siete škôl Felix a riaditeľ Združenia katolíckych škôl. V rozhovore pre Denník N tvrdil, že jeho cieľom je dať deťom charakterové vzdelávanie tak, aby dieťa „bolo pripravené na život v 21. storočí, aby vedelo byť dobrým susedom, kolegom, priateľom, kamarátom, spolupracovníkom aj člena LGBTI+ komunity“.
„Toto sa nestane tak, že utajíte túto komunitu alebo menšinu pred deťmi v školách. Len nedám paušálny súhlas na hocijaké materiály,“odpovedal Horecký na otázku, prečo ako predseda katolíckych škôl nesúhlasil so zasielaním LGBTI+ učebníc do škôl. Horecký tvrdí, že je dôležité deťom ukázať rešpekt k inakosti, žiadne konkrétne a systémové kroky však nespomína.