Zápas za skutočnú spravodlivosť je vytrvalý a trvá až do nápravy
Právnym odstránením diskriminácie síce automaticky nevzniká v spoločnosti tolerancia a empatia k menšinám, ale je to základný predpoklad k pokroku. Je to návod, ako sa majú ľudia k sebe správať
LGBTI+ ľudia majú práva, akým je napríklad uzavretie manželstva, adopcia detí či úradná zmena rodu aj bez invazívnej zmeny pohlavia. Tieto práva im vyplývajú z našej slovenskej ústavnej deklarácie, že „ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach“. Pôvod má v Listine základných práv a slobôd, ktorá je súčasťou nášho právneho poriadku.
Takže všetko, čo v legislatíve bráni napĺňaniu týchto práv v praktickom živote vrátane ústavného článku, ktorý v roku 2014 vyhradil inštitút manželstva len pre mužov a ženy, je diskriminačné. A rovnako robí službu diskriminácii aj absencia príslušných noriem – napríklad tej o životných partnerstvách. Ani na ňu po troch desaťročiach platnosti ústavy ešte parlament nedozrel. Nič však nie je stratené.
K podpore tvrdenia, že práva LGBTI+ ľudí vyplývajú z Listiny základných práv a slobôd, patrí nespochybniteľný argument, že naplnenie ani jedného z práv LGBTI+ nezasahuje (negatívne) do práva iného občana. Možno zasahuje do vkusu, názoru, ale nie do práva.
Je bežnou ľudskou skúsenosťou potvrdené, že manželstvá tolerantných gejov a lesieb môžu bez akýchkoľvek problémov koexistovať s manželstvami tolerantných heterosexuálov. A rovnako táto „neutralita“platí aj vo veci rodovej identity. Iste, takisto s dôvetkom, že v tolerantnej spoločnosti.
Inými slovami, prirodzené právo – čiže právo ukotvené v západnej humanistickej tradícii – je na strane LGBTI+. A to je zásadná vec v zápase o jeho presadenie do slovenskej praxe. Politickej i právnej.
Sú dve významné skupiny, ktoré môžu túto diskrimináciu ľudí LGBTI+ udržovať, posilňovať ju alebo, naopak, odstraňovať: sú to členovia vlády, poslanci parlamentu a predstavitelia cirkví. Prví prisahajú na ústavu a majú konať v jej medziach, pre druhých je doménou mravné správanie v opozícii k hriechu.
A znova: v západnej civilizácii je už dostatok príkladov, keď sa vládni politici rozhodli dať do súladu prirodzené právo LGBTI+ ľudí so svetskými zákonmi a keď si cirkevní hodnostári našli cestu, ako „fenomén“LGBTI+ zapracovať do kresťanskej lásky a nepovažovať ho za hriech. Hriešna nie je homosexualita, hriešne je amorálne konanie ako také. Hriešne nie je spolužitie gejov a lesieb, hriešne sú zlé partnerské vzťahy ako také. Hriešna nie je adopcia, ale nesprávna výchova detí, čo je univerzálny problém každého rodiča a vychovávateľa naprieč planétou aj pohlaviami. Hriešne nie je narodiť sa ženou v mužskom tele a naopak, hriešne je byť zlým človekom.
Dlhodobo pestované animozity a agresivita voči ľuďom LGBTI+, ktoré pred pár dňami vyústili do vraždenia na Zámockej ulici, varujú. Pokiaľ sa prirodzené právo LGBTI+ ľudí nedá do súladu so svetskými zákonmi, pokiaľ sa neodstráni z právnej základne štátu diskriminácia, bude to v spoločenskej nadstavbe stále vrieť. Viac a viac.
Ale kto si dnes spomenie, aké obrovské boje sa zvádzali v 90. rokoch minulého storočia napríklad o dvojjazyčné názvy obcí? Ako nacionalisti besneli, ako sa slovenských Maďarov najviac báli Slováci zo severu, ktorí s nimi neprichádzali prakticky do styku?
Tento príklad zároveň hovorí o tom, že ak sa nájde dobrý kompromis, vypäté nacionalistické vášne zostanú politickým murivom akurát tak pre populistov a extrémistov.
Je ťažko zodpovedateľnou otázkou, v akej miere tí slovenskí politici, ktorí používali a používajú dehonestujúci slovník voči LGBTI+ ľuďom, zodpovedajú za tragédiu na Zámockej ulici. Zodpovednosť nesú, akurát o jej miere sa možno poruvať.
Pohľad dopredu však hovorí, že od politikov vo vláde a v parlamente, od cirkví a ich kazateľov dnes zvlášť závisí, ako ďaleko zájde konflikt medzi dôstojnosťou a ponižovaním, medzi rovnosťou a diskrimináciou, medzi vulgárnosťou a slušnosťou, medzi toleranciou a násilím; a koľko bude v tomto zápase dobitých, ranených, koľko ľudí v ňom klesne k zemi. Pred niekoľkými rokmi šlo o práva národnostných menšín, dnes sú to práva LGBTI+ ľudí.
Právnym odstránením diskriminácie síce automaticky nevzniká v spoločnosti tolerancia a empatia k menšinám, ale je to základný predpoklad k pokroku. Je to návod, ako sa majú ľudia k sebe správať, ako sa majú vyrovnávať s predsudkami.
Pohľad do minulosti hovorí, že zápas za skutočnú spravodlivosť je vytrvalý a trvá až do bodu nápravy. Prečo tá tvrdohlavosť ponižovaných a rozhorčených? Aj na to nám minulosť dáva odpoveď. A dokonca aj súčasnosť: život v tolerantnej spoločnosti a slobodnej civilizácii je jednoducho krajší.
P. S. Autor tohto textu prežil svoje detstvo v 70. rokoch minulého storočia. V atmosfére, v ktorej sa homosexualita považovala za mužskú záležitosť; homosexuálni muži sa údajne schádzali v podzemných verejných záchodoch na Šafárikovom námestí a tam striehli na svoje obete, teda na nás nevinných chlapcov.