Deti zomierajú, lebo sa o ne nemá kto starať
Marihuana je dnes už smiešna vec, hovorí detská psychiatrička Terézia Rosenbergerová. Keď bola na jar výzva na jedenie liekov, jedno dievča po nej zomrelo
Terézia Rosenbergerová je hlavná odborníčka pre detskú psychiatriu ministerstva zdravotníctva. V univerzitnej nemocnici v Košiciach má ambulanciu, kde sa venuje desiatkam detí. V rozhovore hovorí o tom, ako ťažko zvládajú návrat do školy, aké sú dnes možnosti liečby pre deti s anorexiou či depresiou, ale aj o tom, aké chyby robia rodičia vo výchove.
Ako sa zmenil duševný stav detí po pandémii?
Podľa skúseností z ambulancie rozdeľujem pandémiu na asi štyri obdobia. Prvé prinieslo pre nás všetkých prekvapenie a strach, obrovskú úzkosť. Nik nevedel, čo sa stane, všade sme čítali, koľko je chorých, hospitalizovaných, mŕtvych. Pandémia si vynútila sociálnu izoláciu, deti ostali doma. Rodičia na takúto situáciu neboli pripravení. Niektorí sa učili s deťmi, väčšina detí sa neučila. Všetci dúfali, že to bude týždeň, dva; nik nepočítal, že to bude trvať tak dlho. Do ambulancie najčastejšie prichádzali deti z detských domovov, deti s autizmom a deti s veľkou úzkosťou či strachom po smrti blízkych. Deti z detských domovov boli naučené na určitú voľnosť, mnohé sa rady potulovali, navštevovali svoje rodiny a zrazu boli zatvorené. Prejavovali sa ťažké poruchy správania. Deti s poruchami z autistického spektra, teda hlavne s autizmom, boli naučené chodiť do zariadenia, kolektívu, kde bol režim a systém. Rodičia s nimi doma netrávili väčšinu času. Odrazu zostali doma, rodičia s nimi nevedeli pracovať, štruktúra programu a režim sa narušili. Rodičia nevládali, nevedeli, čo s nimi robiť, ako sa učiť, ako ich zabaviť. Na obidvoch stranách – aj u rodičov, aj u detí – sa zvýšila agresivita a nepokoj.
Aká bola druhá vlna?
Deťom sa zmenil život, odrazu mohli robiť veci, ktoré dovtedy neskúsili. Začali utekať z domu, tajne sa stretávali s priateľmi, hlavne stredoškolská mládež vyhľadávala chaty
– veď tam boli izolovaní, nemohli sa nakaziť, stretávali sa v prírode, veď prechádzky boli dovolené. Rozmohli sa úteky, klamstvá aj závislosti. Mnohí si zvykli, že doma je dobre, niektorí tam aj popíjali. Mala som siedmaka, ktorý si otvoril fľašku vína, zapálil si cigaretu a fajčil tak, aby to učiteľka videla na obrazovke. Keď sa ho spýtala, čo to robí, odvrkol, že je doma. Nohy mal na stole a provokoval. Deti skúšali, kde je hranica, čo môžu a čo nie. Veľa detí malo úzkosť a depresiu, lebo stratili kamarátov. Veľmi sa rozmohlo online šikanovanie. V tretej vlne sa posilnila agresivita, šikanovanie, závislosti. Deti úplne zleniveli.
Ako sa to prejavuje?
Neboli motivované učiť sa. Prestali chodiť na krúžky, mali veľa voľného času, všetko bolo na webe, žili na mobiloch a počítačoch. A nie všetky deti počítače mali. Mala som učiteľku, ktorá mohla učiť len večer, lebo cez deň nemala signál. Rodičia sa sťažovali, zlostili, že musia sedieť s deťmi a majú zabitý celý deň. Boli aj rodiny, kde mali len jeden počítač a matka musela byť pripojená a pracovať z domu. A tri či štyri deti mali jeden počítač, na ktorom sa mali učiť. Bolo to nemožné pre všetkých. Rástla agresivita, násilie a v rodinách bolo veľa nepokoja. Veľa rodín sa rozpadlo. Mnoho rodičov prišlo o prácu, zomrelo veľa starých rodičov, ale aj mladých ľudí. Bolo to zlé obdobie.
Teraz sme v ktorej fáze?
Teraz je štvrtá. Veľmi veľa detí prichádza s tým, že chcú individuálny študijný program, nechcú chodiť do školy. Zvykli si byť doma, je to pohodlnejšie, raz za čas idú na preskúšanie, kde dostanú jednoduché otázky. Nemusia sa učiť toľko ako v škole, vstanú na poslednú chvíľu, môžu počas výučby jesť, lebo na chvíľu vypnú kameru, alebo sa hrať na tablete a tváriť sa, že študujú.
Nezvládajú návrat do školy?
Nie. Najmä ak ide o autistické deti, deti s Aspergerovým syndrómom, ale aj o tie, u ktorých sa v škole vyskytlo online šikanovanie. Aj tie chcú zostať doma. Prestali chodiť na krúžky, vysoké percento detí nemá žiadne záľuby, nikam nechodí. Na krúžky chodia na prvom stupni, keď ich ešte rodičia donútia, ale potom málokto. Deti sú doma samy, u mnohých sa rozvíjajú závislosti.
Aký veľký problém sú závislosti?
Veľa detí sa poškodzuje, je to ako epidémia. Púšťajú si to cez internet a jeden pred druhým sa vystatujú. Keď chce niekto zapadnúť, robí somariny, aby ho prijali do skupiny. Na jar bola veľká súťaž o to, ktoré dieťa zje viac liekov. Zomrelo nám dievča, druhé skočilo pod vlak, viacero detí bolo na ARO v kritickom stave. Len pre hlúposť – kto viac znesie, kto viac skombinuje a kto čo vydrží. Skúšajú kombinovať lieky, extrakty z liekov. Marihuana je dnes už smiešna vec. Deti z prvého stupňa nad tým kývnu rukou. Mnohé používali aj nikotínové vrecúška, ktoré mohli mať pod rúškom a nebolo to vidieť. Keď prišla učiteľka, prehltli to. Nik ani nevedel, že niečo také majú, len zrazu boli zmenené, vydráždené a správali sa inak. Bolo toho veľa a boli to malé deti.
V akom veku?
Už aj na prvom stupni základnej školy. Vymieňali si medzi sebou informáciu, ako sa s vrecúškami vedia sústrediť a ako im to pomáha. A neboli to cigarety, ktoré rodičia vidia. Ale máme napríklad skupinu detí s ADHD, ktoré môžu reagovať aj paradoxne, teda výsledok takýchto látok môže byť úplne iný, sú podráždené, nervózne. Vedľajším účinkom je aj tachykardia, teda zrýchlená činnosť srdca, potenie, začervenanie a nervozita. V literatúre sa opisuje aj smrť, ale takéto dieťa sme, chvalabohu, nemali.
Klasické formy návykových látok ako alkohol, cigarety či marihuana idú do úzadia a častejšie sú lieky či iné formy?
Na východe bola na začiatku pandémie herba. Ide o trávy postriekané chemickými látkami. Keď to skonzumovali, ich správanie bolo úplne mimo racionálnej kontroly. Našťastie sa to veľmi nerozšírilo. Zato bolo veľmi veľa samovražed
Keď poviem, že by deti mali doma pomáhať, tak mi na sociálnej sieti píšu, že som komunistka a také veci sa dnes už nerobia, lebo majú upratovačku, umývačku riadu.
ných pokusov aj dokonaných samovrážd. Mali sme tri alebo štyri po sebe. Boli to malé deti. Štrnásť či pätnásť rokov, to je veľmi málo na to, aby už nechceli žiť. Máme veľa detí, ktoré prídu, lebo chcú zomrieť, zabiť sa, nechcú tu byť a nie je im dobre. Možno je to aj preto, že dnes rodičia riešia všetko za deti. Deti potom nevedia riešiť bežné konflikty, nevedia zniesť, že im niečo nevyjde, lebo sú nastavené, že keď niečo chcú, musí to byť. Ak sa niečo nepodarí, nevidia iné riešenie, len sa zabiť alebo si ublížiť. Nevedia, ako to zvládnuť, nevedia riešiť bežné problémy a konflikty. Všetko, čo nie je hneď a teraz, je tragédia.
Aké skupiny detí sa pokúšajú o samovraždu?
Ide to naprieč spoločnosťou. Mám veľa detí z dobrých rodín – majú všetko a hľadajú iné zážitky, ktoré sa za peniaze kúpiť nedajú. Preto experimentujú, poškodzujú sa a pri intoxikácii to výrazne preženú, až sa to môže skončiť sebazabitím. Alebo jazdia na kolobežke či bicykli tak nebezpečne, aby im hrozilo zranenie či smrť. Vedia, že sa to tak môže skončiť, a aj tak idú do toho. Chcú mať iný zážitok. Za peniaze už majú všetko, lebo rodičia im všetko kúpia.
Čo by mali rodičia robiť inak?
S radami veľmi nepochodím. Keď poviem, že by deti mali doma pomáhať, tak mi na sociálnej sieti píšu, že som komunistka a také veci sa dnes už nerobia, lebo majú upratovačku, umývačku riadu. V rodinách, kde sú rodičia aspoň trochu reálni, máme systém, že napíšu domáce práce na lístoček a každý piatok si každý člen vyžrebuje rovnaký počet lístočkov a robí to týždeň. Na konci týždňa môže dostať vreckové. Keby deti mali pravidelné vreckové, za ktoré si môžu kúpiť aj hlúposť, možno by si ju ani nekúpili alebo si kúpenú vec budú vážiť. Ale rodičia im všetko kúpia, a tak si deti bežné veci nevážia.
Závislosti majú deti z toho, že sme rozmaznaní?
Môže to byť z presýtenia a prebytku. Časť závislostí je z deprivácie – nie som šťastný a takto si chcem pomôcť. Ale jedna časť závislostí je aj z prebytku. Všetko, čo si nekúpim za peniaze, si nahradím netradičným zážitkom.
Je dnes u detí väčší problém skúšanie liekov ako alkohol?
Alkohol je a bude problém. Je rozšírený aj medzi dievčatami a v nízkych vekových skupinách. Od šiestej triedy základnej školy deti bežne pijú alkohol aj fajčia. Kúpia si to cez prestávku či po vyučovaní. Pijú nalačno, rovno z fľaše. Účinok je rýchlejší a horší. Všetky chcú byť silné a odvážne ako chlapci, dievčatá sú dnes málo dievčenské. Idú do vecí ako chlapci. Aj bitky sú rovnako časté ako u chlapcov, len chlapci si jednu či dve strelia a dievčatá používajú zákerné techniky – šklbú sa, škrtia, ťahajú za vlasy. Bitky dievčat sú horšie.
Čo je po pandémii pre duševné zdravie detí najnebezpečnejšie?
Nadmerné používanie sociálnych sietí. A tam je oveľa viac zbytočných a nezmyselných informácií ako doteraz. Šikanovanie, deti sú tvorivé, každé príde s nejakou hlúposťou a ostatní to zopakujú. Napríklad tohtoročná tretiačka v minulom školskom roku prišla s tým, že im spolužiačka nakázala, aby všetky dievčatá prišli oblečené v čiernom, inak sa s nimi nik nebude kamarátiť. To sú osemročné deti a už tam je takýto teror. To malé dieťa je bezradné, nevie si predstaviť, že sa s ním nebude nik kamarátiť. A tak v čiernom príde. Tieto výzvy sa robia v čoraz nižšom veku a zhoršuje sa to. Ďalej je tu zmena sociálneho statusu. Čoraz viac ľudí sa má horšie. Dieťa to nechápe, aj ono chce mať mobil, pekné šaty, dobré jedlo...
Ako sa to prejavuje?
Deti chcú mať to, čo majú ostatní. Prišli k nám rodičia s dcérou, lebo ukradla peniaze, aby si kúpila slúchadlá za 50 eur. Všetky spolužiačky ich už majú a smejú sa jej, že ona ich nemá. Tak si peniaze na ne ukradla. Sú deti, ktoré za peniaze posielajú svoje fotografie a komunikujú s ľuďmi, aby mali dobré šaty a veci. Deti sme naučili, že mať je dôležité. Sme priveľmi konzumní. Je to bezvýchodiskové. Stále je v spoločnosti veľa úzkosti, strachu, je tu strašenie, že nebude elektrina, voda, vajcia, vedľa je vojna. Ani moja generácia už našťastie nezažila vojnu a nevieme si to predstaviť. Žijeme v strachu a to vplýva na situáciu v rodinách.
Aká generácia dospelých vyrastie z týchto detí?
Netuším. Niekedy týmto deťom nerozumiem. Chodíme do táborov a deti sa nevedia hrať. Behajú, kričia, sedia vedľa seba a píšu si. Nič ich nezaujíma, nevedia sa spolu rozprávať, všetko ohundrú. Ísť sa prejsť je katastrofa, nie sú naučené niekam chodiť. Ešte tak na kúpalisko, kde môžu niečo podchvíľou zjesť alebo si kúpiť. Táto generácia však nikdy inak nežila. Moja generácia bola naučená na iný život a my starí a starší sme mnoho vecí stále neprijali, lebo tomu nerozumieme. Aj preto sme nešťastní. Deti, ktoré sa v tejto dobe narodili, však nič iné nepoznajú, je to pre ne norma a neriešia, že by to mohlo byť aj inak. A prichádza generácia veľmi arogantných rodičov.
Ako to vyzerá?
Chcú mať všetko a hneď. Táto generácia rodičov veľmi selektuje. Povedia, čo všetko im prekáža a čo nechcú. Dnes prišiel otec, ktorého syna nechceli vziať na školský výlet, lebo má pečiatku, že bol na vyšetrení u psychiatra. Odo mňa chcel, aby som sa zaručila, že na výlete nič neurobí. Ale ako sa mám zaručiť, že sa nič nestane, že ho nik nevyprovokuje? A otec mi s plačom povie, že rodičia spolužiakov nechcú, aby jeho syn s nimi chodil do školy, lebo bol na psychiatrii. Psychiatria je pre ľudí. Veľmi veľa ľudí chodí na vyšetrenia a nie je to hanba ani hendikep. Duševné zdravie je najdôležitejšie, keď nefunguje centrála, nefunguje nič.
Je to u detí väčšia stigma ako u dospelých?
Deti to prežívajú ako veľkú frustráciu, lebo zažívajú výsmech. Prichádzajú s tým, že nechcú byť pacienti. Boja sa výsmechu. Veľa rodičov prichádza, aby sme im vypýtali pečiatku z iného oddelenia, lebo nechcú mať pečiatku od psychiatra. To predsa nie je možné. Ja sa za svoju prácu nehanbím, snažím sa ju robiť dobre, ale ľudia nie sú ochotní prijať, že majú problém, aj keď nikto, kto sem príde a rieši svoj problém, sa hanbiť nemusí. Hanbiť by sa mali tí, ktorí ho neriešia.
Veľký problém je dostupnosť detských psychiatrov. V apríli bolo na celom Slovensku dostupných len 117 psychiatrických lôžok, čo je podľa psychiatrov absolútne nedostatočné. Zlepšilo sa to?
Nezlepšilo. Len minister urobil výnimku, že šesť nemocníc môže prijať adolescentov starších ako 16 rokov na lôžka pre dospelých na nevyhnutný čas. Ale masovo to nerobia a bojujeme o každé jedno lôžko. Výzvy na prestavbu a dostavbu nemocníc sú v nedohľadne, nik nevie, kedy to bude. Dospeláci a spoločnosť si neuvedomujú, že z týchto narušených detí nevyrastú zdraví dospelí.
Zomierajú dnes deti aj preto, že ich nevieme liečiť a nie je dosť kapacít, aby sme im poskytli pomoc?
Áno. Zomierajú. Mali sme dievčinu, ktorá mala 15 rokov, dospeláci ju odmietli, lebo ešte nemala 16 rokov. Na detskom si nemohli dovoliť prijať také agresívne dievča, lebo tam majú deti s autizmom, ťažkými depresiami. Ak by ju prijali, rozbilo by to celé oddelenie, deti by sa jej báli. Bola agresívna a nepríjemná, lebo ju nik nemal rád. Bola depresívna. Vyhodili ju z domu, nik ju nechcel. Potulovala sa od zariadenia po zariadenie. Mala depresiu s poruchami správania. A nakoniec spáchala samovraždu. Ak by sme jej vedeli poskytnúť pomoc, nemuselo sa to stať. A nie je jediná. Všetky pokusy o samovraždy, výzvy, intoxikácie, to sú veľké výkričníky dospelým.
Prečo to tak nik nevníma?
Lebo to nik neberie ako problém. Nemáme pre nich miesta, nemá kto s nimi pracovať. Musíme vychovať generáciu detských psychiatrov. Ale keď nemáme lôžka, kde sa to majú naučiť? Nevidia detských pacientov. Chodia mi sem lekári pred atestáciou. Päť rokov sú v praxi a až u nás prvýkrát vidia detského psychiatrického pacienta. Sú v šoku. Musí sa to celé zmeniť. Veľmi málo ľudí má záujem, lebo o tom málo vedia. Nevenujeme sa duševnému zdraviu, a už vôbec nie duševnému zdraviu detí. Robili sme zbierku, dopadla katastrofálne. Na to, aby sme podporili duševné zdravie, dáme 50 centov. Hanbím sa, že duševné zdravie na Slovensku vyzerá, ako vyzerá, že sú pre nás dôležitejšie všetky konzumné veci ako zdravé a šťastné deti.
Niekedy týmto deťom nerozumiem. Chodíme do táborov a deti sa nevedia hrať. Behajú, kričia, sedia vedľa seba a píšu si. Nič ich nezaujíma, nevedia sa spolu rozprávať, všetko ohundrú. Ísť sa prejsť je katastrofa, nie sú naučené niekam chodiť.