Druhý život storočného domu
Robotnícky dom z obdobia prvej republiky premenil architekt na bývanie podľa súčasných štandardov aj bez veľkého búrania a s nižším rozpočtom
Najskôr uvažovala len o oprave strechy a výmene okien, neskôr sa obrátila na architekta. Vďaka nemu sa majiteľke podarilo z robotníckeho domu z obdobia prvej republiky vytvoriť bývanie, ktoré spĺňa súčasné štandardy, a zároveň zachovať charakter pôvodnej stavby, s ktorou sa viaže množstvo jej spomienok.
JEDEN Z POSLEDNÝCH
Podobných domčekov už v Šali veľa nenájdete. Malý robotnícky dom z nepálenej tehly postavili na konci dvadsiatych rokov minulého storočia – v čase, keď mesto bolo len väčšou dedinou, Váh tiekol vo svojom starom koryte v jeho tesnej blízkosti a na ulici bolo len zopár domov. Dnes je ulica, na ktorej dom stojí, kompletne zastavaná, z jednej strany obkolesená panelákmi, ktoré sa začali vo veľkom stavať, keď sa v meste začalo s výrobou hnojív, a k Váhu vedie kratšia prechádzka.
Dom vznikol v období, keď sa žilo inak, ľudia trávili väčšinu času vonku, a keď boli v dome, boli všetci spolu. Tvorila ho jedna väčšia izba, za ňou kuchyňa, kúpeľňa a sklad. Pred domom bol gánok, za domom kôlňa a všade naokolo záhrada.
Stavebnými úpravami v priebehu desaťročí prešiel nielen samotný dom, ale aj ulica. Na dome pribudlo veľké okno, ulica sa postupne zdvihla, pribudla asfaltová cesta a chodník, ktorý pohltil úzku predzáhradku aj časť sokla. Okno tak pri pohľade od ulice zostalo vo výške len asi 60 cm.
Dom však vyžadoval opravu. Majiteľka Katarína, pracujúca dôchodkyňa, ktorá v dome vyrástla, zvažovala čo ďalej. „Bolo potrebné opraviť strechu, lebo zatekala. Hovorila som si, že možno vymením okná, dvere, kúpim nejaký nábytok…,“spomína. Menší byt, ktorý vlastnila, sa rozhodla predať a rekonštrukciu z neho financovať.
V tom čase ju zaujal jeden interiér, ktorý navrhol architekt Zoran Samoľ z ateliéru ORA Architekti, a rozhodla sa osloviť ho na spoluprácu. Aj on v Šali vyrástol, v meste trávi veľa času, dobre ho pozná a organizuje v ňom aj dni architektúry. S majiteľkou si hneď sadli a rýchlo zistili aj to, že je synom jej spolužiačky z gymnázia.
Hoci sa venuje aj návrhom novostavieb, priznáva, že k starým domom má vzťah a jeden aj vlastní. „Téma obnovy starých domov je mi blízka. Od začiatku som mal predstavu, ako rekonštrukciu smerovať, mojím cieľom však nebolo robiť repliku pôvodného domu,“hovorí architekt.
Spomína, že keď na miesto prišiel prvý raz, dom vyzeral inak. A hoci sa dal rozpoznať jeho pôvodný charakter, boli na ňom nánosy predchádzajúcich stavebných úprav. Takmer storočný dom bol v relatívne dobrom stave, mal však viacero nedostatkov, ktoré bolo potrebné odstrániť.
NAJDÔLEŽITEJŠIE JE ZOSTAŤ V SUCHU
„Je to hlinený dom, preto je veľmi dôležité, aby bolo murivo v suchu a aby bola dobrá strecha,“hovorí architekt. „Najhoršie
na tom bola predná miestnosť, kde murivo začalo vlhnúť, preto sa v nej robila injektáž (metóda sanácie budov, pri ktorej sa murivo zbavuje vlhkosti – pozn. red.). Od ulice sme vytvorili aj predsadenú stenu s odvetrávaním, vďaka ktorej dochádza k prúdeniu vodnej pary.“
Dom podľa Zorana Samoľa odzrkadľuje kvalitu vtedajšej výstavby, ktorá postupne začala upadať. „Obdobie prvej republiky znamenalo stavebný boom a vtedajšie stavby si doteraz zachovali svoju hodnotu. Bola to kvalitná murárska práca, vidno tam remeselné spracovanie. Keď odkryjete murivo na novšej stavbe, povedzme z rokov 1965 – 1967, tak kvalita práce s tehlou už bola príšerná,“vysvetľuje.
V soklovej časti domu sa nachádza niekoľko radov plnej pálenej tehly, ktorá potom prechádza do tehly nepálenej. Hoci sa neznalému človeku môže tento materiál zdať už dávno prežitý, zachováva si aj v súčasných podmienkach svoje kvali
architekt
ty. Jeho hlavnou výhodou je, že dobre akumuluje teplo. „Hlinená tehla má super izolačné vlastnosti, len nemôže byť vlhká. Potom je tvrdá ako kameň a vydrží veky.“
Murivo na dome je podľa architekta dostatočne hrubé, preto nebolo potrebné obvodové múry zatepľovať, izolácia sa však použila v časti povaly. „Nebolo zámerom robiť z domu energeticky úspornú stavbu, zbytočne by to navyšovalo rozpočet, návratnosť by bola nulová. Dom však nie je energeticky náročný, skôr by som povedal, že je pomerne nenáročný – je maličký, vykurovaná plocha je teda malá a po rekonštrukcii dobre funguje. Smerom zo záhrady navyše preniká do domu veľa slnka.“
Ak by bolo nutné dom tepelne izolovať, hľadal by iné možnosti ako zateplenie fasádnym polystyrénom, ktoré na takýto typ stavby podľa neho nepatrí. „Dnes sa dá naozaj všeličo, dom možno zatepliť aj zvnútra, existujú tepelnoizolačné omietky,“vysvetľuje Zoran Samoľ.
OBNOVENÁ STRECHA AJ NOVÝ GÁNOK
Opravy sa dočkala aj zatekajúca strecha. Aj tu architekt hovorí o vysokej kvalite remeselnej práce. „Krov bol dobre urobený, preto sa ponechal. Zrecyklovali sme aj pôvodnú pezinskú škridlu, len sme povyhadzovali kusy, ktoré neboli v poriadku. Spravili sa aj nové hrebenáče, keďže tie, čo tam boli predtým, nedoliehali.“
K škridle, ktorá bola typická pre celé západné Slovensko a použila sa napríklad aj na rodinných domoch v bratislavskej Ľudovej štvrti, architekt našiel čo najviac podobnú. Hoci sa na nej tvorí mach, nevníma to ako problém. „Je to len povrchová vec, ktorú ovplyvňuje aj to, ako je strecha orientovaná na svetové strany a ako na ňu svieti slnko,“vysvetľuje Zoran Samoľ.
Potrebnej obnovy sa dočkali aj zadná štítová stena v smere od záhrady, na ktorú použili borovicovú preglejku, a gánok, kde strechu pôvodne podopierali tenké drevené stĺpy na betónových pätkách. Nový gánok vytvorili zo smrekových hranolov, ktoré časom zosivejú, betónovú mazaninu nahradili odolnou cementovou dlažbou, doplnili sa svetlá, a pribudlo aj praktické exteriérové umývadlo.
VIAC KOMFORTU, VIAC KONTAKTU SO ZÁHRADOU
Rozpočet bol síce skromný a rekonštrukcia aj pre finančné obmedzenia trvala viac ako štyri roky, no dom je podľa architekta príkladom toho, že všetko nie je len otázkou peňazí. „Architektúra by mala byť dostupná každému, kto o ňu prejaví záujem,“hovorí architekt, ktorý sa sám aktívne zapojil do prác a na stavbe spolu s partiou priateľov pomáhal počas víkendov a voľných chvíľ.
Jedným z cieľov rekonštrukcie bolo aj to, aby zlepšila životný komfort majiteľky, aby mala väčší pocit súkromia a zároveň mohla z interiéru viac vnímať záhradu. Nevyhli sa tak búracím prácam, no búralo sa len to, čo bolo podľa slov architekta naozaj nutné.
Okno od ulice sa rozhodli zamurovať a namiesto neho vybudovať v spálni nové, orientované do dvora, zmenilo sa aj umiestnenie vchodových dverí, ktoré predtým neprakticky viedli priamo do kuchyne, kuchyňa sa prepojila s vedľajšou miestnosťou, ktorá slúži ako jedáleň a obývačka.
Majiteľka nechala architektovi pri práci voľnú ruku, ten spätne oceňuje najmä to, že keď sa na niečom dohodli, platilo to. Otvorená bola aj odvážnejším prvkom, akým je zachovanie fragmentu okna od ulice a vytvorenie soklíka zo sklobetónu. „Všetko sa jej páčilo, z každého malého segmentu bola nadšená. Človeka to napruží, keď je klient spokojný.“
S majiteľkou si prechádzali rôzne technické a materiálové možnosti a hľadali udržateľné riešenia. Jednou z priorít bolo použitie recyklovaných a prírodných materiálov, čo sa podarilo aj v prípade okien a dverí. „Nakoniec sa použili okná zo smrekového dreva, plastové by som na dom nikdy nedal, nemajú tam čo hľadať,“hovorí Samoľ.
Firmu, ktorá vyrába kvalitné okná a dvere, našli na Morave, finančne sa riešenie stále oplatilo viac ako od domácich výrobcov. Architekt zdôrazňuje, že aj v prípade okien sa dá ušetriť, napríklad tým, že nie všetky okná alebo časti okien musia byť otvárateľné. Pevné okno použili napríklad v jedálni. Keďže sa však hneď pri ňom nachádzajú dvere a okno je dobre dostupné z interiéru aj z exteriéru, neprekáža to.
Časť dverí v interiéri aj dvere od ulice sú pôvodné. Tie exteriérové sa prebrúsili, doplnil sa otvor na schránku, aby pošta neskončila zastrčená medzi dverami, a odkvapový plech. „Keď veľa prší a jazdia autá, vždy to prskalo na tie dvere a boli zospodu celé zablatené,“opisuje architekt praktický krok.
OMIETKA, KTOREJ SA CHCETE DOTKNÚŤ
Z domu odstránili pôvodnú omietku a práve vtedy sa na fasáde od ulice odhalil rok postavenia domu – 1928. Dnes ho však už pod vrstvou náteru nenájdete, zdobí priestor nad dverami a pre majiteľku predstavuje ďalšiu milú spomienku.
Keď architekt hľadal, akú omietku na dom použije, rozhodol sa pre sanačnú WTA omietku, ktorá je paropriepustná a vhodná aj na historické budovy.
„Omietka stmelila nerovnosti, ktoré sú síce viditeľné, ale mne sa tá mapa nedokonalosti páči. Je to dom z roku 1928, prečo by mal mať dokonalé steny? Steny majú saténový povrch – sú hladké a príjemné na dotyk. Nie je to klasická omietka, pri ktorej sa v póroch zachytáva kadejaký prach a môžete sa porezať, keď sa jej dotknete,“hovorí Zoran Samoľ.
Originálny a na pohľad príjemný zelený odtieň fasády nebol jasný od začiatku. „Hľadali sme niečo, čo bude ladiť so strechou, niečo príjemné a nerušivé, niečo, čo pretrvá v čase. Rátali sme aj s tou zelenou plechovou bránou. Keďže je funkčná, nechceli sme ju meniť,“opisuje architekt cestu k finálnej farebnosti.
PRAKTICKÉ A ODOLNÉ
Aj v interiéri sa postupovalo podľa rovnakého kľúča ako v exteriéri – zariadenie sa vyberalo tak, aby bolo praktické a odolné, a vyžadovalo čo najmenej starostlivosti. „Všetko je trváce, ľahko udržiavateľné, navrhnuté tak, aby nebolo vidieť každú drobnú špinu,“hovorí Zoran Samoľ.
Priestor sa pri rekonštrukcii otvoril a presvetlil, každá obytná miestnosť ponúka výhľad do záhrady. Aj tu sa architektovi darilo pracovať s pôvodnými prvkami – v spálni sa nachádza pôvodná podlaha, ktorá sa prebrúsila a naimpregnovala.
V dennej časti ju doplnila nová podlaha z klasickej smrekovej dlážkovice a prírodné linoleum z kaučuku.
Prírodné linoleum patrí medzi materiály, ktoré si architekt obľúbil. Je teplé na dotyk, má príjemnú štruktúru a nie je náročné na čistenie. Použiť sa ho rozhodli aj netradične a oblepili ním jednoduchú kuchynskú linku z Ikey. „Povedali sme si, že z toho spravíme fajnový kúsok, ktorý bude ladiť s podlahou.“
Dom nie je zahltený množstvom nábytku, väčšina jednoducho pôsobiacich prvkov je vyrobená na mieru zo smrekových biodosiek, čo architekt považuje za relatívne lacné a dobré riešenie. Nábytok je zároveň navrhnutý tak, aby mohol ďalej prirodzene pracovať, napríklad krídla skríň v spálni k sebe úplne nedoliehajú, čo však vôbec nepôsobí rušivo.
V skrini našli svoje uplatnenie aj pôvodné okno a novovzniknutý svetlík. V mieste, kde sa okno nachádzalo, vznikol takzvaný budoár, miesto, ktoré majiteľke slúži najmä ako pracovňa. Keď sa nepoužíva, stačí krídla zatvoriť a skriňa zase pôsobí elegantne a čisto.
Interiér domu zaujal aj odbornú verejnosť. Nedávno uspel v českej architektonickej súťaži Interiér roku v novovzniknutej kategórii Súkromný interiér – Nízkonákladové bývanie.
Keď sa majiteľky pýtame, ako sa jej v dome po rekonštrukcii žije, rozžiari sa jej tvár. „Som veľmi, veľmi spokojná. Všetko je to pekné, čisté, nové, moderné… Je to nebe a dudy.“