Nikdy nehovor vždy
Rusko nie je za, je len proti. Jeho mýty majú v sebe akúsi parazitickú až upírsku vlastnosť, akoby sa ruská predstava o večnosti udržiavala pohlcovaním skutočných dejín skutočných susedov
Vsobotu 8. októbra zničil výbuch časť Kerčského mosta, ktorý spája Rusko s Krymom. Ide o novostavbu. Keď Rusko v roku 2014 napadlo Ukrajinu prvýkrát, žiadny takýto most a vôbec žiadne cestné spojenie medzi Ruskom a ukrajinskou krymskou oblasťou ešte neexistovalo. Z pohľadu Ukrajiny je Krym polostrovom. Z pohľadu Ruska je Krym ostrovom.
Kerčský most dokončili v roku 2018 ako doklad toho, že Rusko ovládlo Krym, o ktorom tvrdí, že ho anektovalo od Ukrajiny. Tento rok ho použili na zásobovanie ruských jednotiek, ktoré na Ukrajine vedú krutú vojnu. Poškodenie mosta sťaží Rusku zásobovanie jednotiek okupujúcich Krym i ďalšie časti južnej Ukrajiny. Explózia bola ranou aj pre prestíž Vladimira Putina, keďže most je pamätníkom jeho osobného imperializmu. Jeho zraniteľnosť naznačuje nielen to, aká hlúpa je táto vojna pre Rusko, ale aj niečo všeobecnejšie: sebadeštruktívnosť ruských pokusov rozšíriť impérium silou.
Horiaci most v zásade potvrdzuje slabé spojenie Ruska s Krymom. Explózia nám teda dáva šancu zamyslieť sa nad históriou Krymského polostrova, a tak sa možno z neznámeho uhla zamyslieť aj nad dejinami Ukrajiny i Ruska.
PROBLÉM V PUTINOVOM MYSLENÍ
Krym je ukrajinská oblasť, ako to uznáva medzinárodné právo i zmluvy medzi Ukrajinou
a Ruskou federáciou. Putin však už vyše desať rokov zastáva názor, že medzinárodné právo sa musí podvoliť tomu, čo nazýva „civilizáciou“, čo je jeho výraz pre jeho excentrické chápanie minulosti. Otravné črty sveta, ktoré nezodpovedajú jeho predstave minulosti, pokladá za cudzie, nelegitímne a podliehajúce skaze (napríklad Ukrajina).
Príklad Krymu odhaľuje problém v Putinovom myslení. Myšlienka, že existuje nejaký druh nemennej „civilizácie“mimo času a ľudského konania, sa vždy ukáže ako stojaca na vode. Putinova predstava, že polostrov bol „vždy“Ruskom, je v prípade Krymu absurdná, a to v mnohých smeroch.
Krymský polostrov je tu už pomerne dlho, kým Rusko je nedávny výtvor. To, čo má Putin na mysli, keď hovorí o večnosti, je krst vládcu Kyjiva Vladimíra v roku 988. Podľa toho, čo hovorí, musíme pochopiť, že od tohto momentu čistoty vznikla nadčasová realita ruského Krymu (a ruskej Ukrajiny), ktorú musíme všetci prijať alebo byť vystavení násiliu. Krym sa stáva „svätým“.
Opísať čo i len malú časť dôvodov, prečo je to nezmysel, si vyžaduje nejaký čas. Po prvé, samotná táto historická udalosť nie je vôbec jasná. Jeden zdroj hovorí, že Vladimír bol pokrstený na Kryme, ako rád pripomína aj Putin, iní, že bol pokrstený v Kyjive. Žiadny z prameňov však nepochádza z daného obdobia, a tak si nemôžeme byť istí, že k nemu vôbec došlo, nieto kde sa tak stalo. (Ak bol Vladimír skutočne pokrstený na Kryme, podľa Putinovej logiky by mal polostrov patriť modernému Grécku, keďže predpokladané miesto bolo v tom čase súčasťou Byzancie.)
Vladimír (pôvodne Valdimar) – jemne povedané – nebol Rus. V tom čase totiž neboli žiadni Rusi. Bol vodcom klanu škandinávskych bojovníkov, ktorí založili štát v Kyjive a vytrhli mesto spod kontroly Chazarov. Jeho klan sa usadzoval a konverzia na kresťanstvo bola súčasťou úsilia o vybudovanie štátu. Ten sa volal „Rus“, čo je výraz pochádzajúci zrejme z fínskeho slova pre spoločnosť obchodujúcu s otrokmi, ktorá priviedla Vikingov do Kyjiva. Nevolalo sa to „Rus“podľa niečoho, čo by malo niečo spoločné s dnešným Ruskom – a ani nemohlo mať, keďže vtedy žiadne Rusko nebolo a žiadny štát neniesol toto meno ešte ďalších sedemsto rokov. Ani mesto Moskva v tom čase neexistovalo.
Bez ohľadu na jeho ďalšie prednosti krst nevytvára žiadny typ nadčasového kontinua moci nad nejakým územím, i keď sa nám to nejaká neskoršia postava rozhodne nahovoriť. Ak by sa to stalo, medzinárodné vzťahy by určite vyzerali úplne inak. Keď cisár Konštantín konvertoval na kresťanstvo, jeho Rímska ríša ovládala dnešné Portugalsko, Španielsko, Francúzsko, Balkán, Izrael, Turecko, severnú Afriku… No i tak by sme boli veľmi prekvapení, keby nejaký taliansky líder rozprával, že na základe Konštantínovho krstu má Taliansko nárok na všetky tieto krajiny.
NEZMYSELNÉ NÁROKY
Vezmime si príklad ďalšieho východoeurópskeho krstu. V momente, keď litovský veľkovojvoda konvertoval na kresťanstvo, vládol nielen dnešnej Litve, ale aj dnešnému Bielorusku, väčšine toho, čo je teraz Ukrajinou, a časti toho, čo je teraz Ruskom. Vďaka krstu v roku 1386 sa mohol oženiť s poľskou kráľovnou a prevziať tak poľskú korunu. Litovčania sa v tom čase intenzívne angažovali aj na Kryme, kde bojovali proti Krymskému chanátu. Litovčania, ktorí využili spory a mocenské boje, integrovali značné množstvo krymských Tatárov do svojich ozbrojených síl a umožnili im, ako aj ich potomkom usadiť sa v Litve, zapojiť sa do ekonomického života (napríklad do garbiarskeho remesla), stavať mešity a tlačiť ich sväté knihy.
V roku 1410, keď litovský veľkovojvoda porazil Rád nemeckých rytierov v slávnej bitke pri Grünwalde, niektorí z jeho bojovníkov boli Krymskí Tatári. Mesto Ostroh na území dnešnej západnej Ukrajiny je známe ako miesto, kde vydali prvú slovanskú Bibliu, ale svoju mešitu tam mali aj Krymskí Tatári. V Navahrudaku na území dnešného Bieloruska, ktorý je rodiskom slávneho poľského romantického básnika Adama Mickiewicza, bola takisto mešita Krymských Tatárov. Vo svojej kancelárii mám vydanie kitabu, krymskotatárskej modlitebnej knihy z Litovského veľkovojvodstva, napísanej arabským písmom, ale v poľsko-bieloruskom jazyku a s tureckými frázami. Jeho prvé slová znejú lákavo: „Toto je kľúč do neba.“Svedčí to o koherentnej krymskotatárskej kultúre, ktorá pretrvala po stáročia ďaleko za hranicami samotného Krymského chanátu.
Vždy som si myslel, že tieto litovsko-poľsko-bielorusko-ukrajinsko-krymské dejiny stoja za to, aby sme ich poznali – napokon, ja ich usilovne vyučujem –, ale ak by dnes litovský prezident vyhlásil, že Jogailov krst v roku 1386 mu dal právo vládnuť Poľsku, Bielorusku, Ukrajine i s jej krymskou oblasťou, boli by sme zmätení.
V jednom ohľade sú však imaginárne talianske alebo litovské nároky menej nezmyselné ako tie ruské. Aj keby sme akceptovali všetky ďalšie putinovské zvláštnosti, vrátane hlbokého omylu legitimizácie súčasných hraníc dávnymi krstmi, zastavila by nás geografia. Putinova mýtická štruktúra je založená na obnovení Rusi, východoeurópskej entity s centrom v Kyjive, ktorej vrchol nastal pred tisíc rokmi.
No i tak by sme boli veľmi prekvapení, keby nejaký taliansky líder rozprával, že na základe Konštantínovho krstu má Taliansko nárok na všetky tieto krajiny.
Litovská a talianska vláda sídlia vo Vilniuse a v Ríme, ktoré tiež boli starovekými hlavnými mestami. Putin však hovorí o štáte, ktorý je vzdialený nielen v čase, ale aj v priestore. Moskva nebola hlavným mestom Rusi; keď bol Vladimír pokrstený, Moskva ešte neexistovala.
PODSTATA KOLONIÁLNEJ LOGIKY
A aj keby sme ohli fakty, aby sme prijali Putinovu zvláštnu schému, nemôžeme sa vyhnúť ďalšej základnej geografickej skutočnosti: Krymský polostrov nikdy nebol súčasťou území
Rusi. Ani jeden breh Kerčského prielivu, ktorý preklenul Kerčský most, nebol v Rusi. Ani žiadne z južných ukrajinských území, napríklad Chersonská oblasť, nebolo v Rusi. Jej súčasťou bola len veľmi malá časť územia, ktoré Rusko na Ukrajine okupuje.
História je vždy oveľa zaujímavejšia ako mýty, ktoré spôsobujú nezmyselné vojny. Politické fantázie tyranov, ktorí tvrdia, že prezentujú večnú pravdu, odvádzajú našu pozornosť od skutočného územia, od skutočných národov, ktoré ho obývali, a od skutočných inštitúcií, ktoré vybudovali.
Toto je podstata koloniálnej logiky: iba my kolonizátori máme históriu; nikto, koho cestou stretneme, ju nemá. Na účely koloniálnej vojny sa musí trvať na tejto logike, aj keď spočíva na nitke krstu. A tak sa treba ukrajinskej histórii vrátane kozáckych entít, ktoré v skutočnosti sídlili na južnej Ukrajine, vysmievať. Krymský chanát, skutočný štát, ktorý existoval pred akýmkoľvek štátom so sídlom v Moskve, treba ignorovať. To jeho raní vládcovia formovali moskovskú históriu a nie naopak. Vydržal niekoľko stoviek rokov na území Krymu a v iných častiach dnešnej južnej Ukrajiny. (Ak by sme prijali zásadu, že staroveká štátnosť a krst legitimizujú moderné hranice, potom by do toho mali najviac čo hovoriť domorodí obyvatelia Krymu, Krymskí Tatári. Keď ich vodcovia prešli náboženskou konverziou a prijali islam, vládli nad veľkou časťou toho, čo je dnes ázijskou časťou Ruska. Dostanú to späť?)
V skutočnosti je to tak, že história Moskvy dáva väčší zmysel, ak začneme od Krymu. Počiatky krymského štátu a moskovského štátu spolu úzko súvisia, pričom nejaký čas bol významnejším subjektom krymský štát.
DEDIČIA MONGOLOV
Krymský chanát aj moskovský štát sú priamym výsledkom mongolských invázií do východnej Európy koncom 30. rokov 13. storočia. V tom čase bola Kyjevská Rus rozdrobená a Mongoli poľahky ovládli väčšinu zvyškov (okrem územia dnešnej západnej Ukrajiny). Dobyli aj východoeurópske územia, ktoré nemali nič spoločné s Rusou, napríklad Krymský polostrov a dnešnú južnú Ukrajinu. V tom čase, zdá sa, na Kryme dominovali turkickí Kumáni, ktorí buď utiekli, alebo sa asimilovali do mongolského spoločenstva, ktoré vzniklo na Kryme.
Ako sa začiatkom 14. storočia mongolská moc fragmentovala, Litva získala kontrolu nad väčšinou toho, čo bolo Rusou, vrátane Kyjiva. Litovskí veľkovojvodovia sa označili za vládcov Rusi. Niektoré zo starých území Rusi na jej severe a severovýchode sa znovu skonsolidovali okolo nového mesta zvaného Moskva, ale pod mongolskou vládou a na novom princípe. Týmto krajinám Mongolskej Rusi vládli potomkovia kniežacej rodiny Rusov, no týchto vládcov si Mongoli vyberali podľa ich schopnosti zvyšovať tribút. Po niekoľkých formatívnych storočiach pod mongolskou kontrolou začala Moskva svoju nezávislú politickú kariéru – najprv dobyla mestá na západe, potom moslimské územia na juhu a neskôr rýchlo postupovala na východ cez Áziu k Tichomoriu.
Vo svojich počiatkoch bol moskovský štát mongolským vazalom, ktorý po niekoľkých storočiach prešiel na nový typ politickej existencie. Krymský chanát bol, naopak, priamym nástupcom mongolskej ríše. Mongolskí vodcovia konvertovali na islam koncom trinásteho alebo začiatkom štrnásteho storočia. Krymský chanát, ktorý pokrýval väčšinu Krymského polostrova a veľkú časť územia dnešnej južnej Ukrajiny, bol moslimský štát, ktorému vládli potomkovia Džingischána. Tamojšia šľachta bola zastúpená v zhromaždení alebo kurultai. Vládca – chán – bol v zásade volený, ale v skutočnosti pochádzal vždy z toho istého rodu. V tomto (a v niektorých iných záležitostiach) sa Krymskí Tatári veľmi podobali na susednú Litvu. Takmer dve storočia od roku 1386 dodávala tá istá litovská dynastia poľských kráľov i napriek tomu, že poľskí králi mali byť volení. Krymčania farmárčili a robili nájazdy, pri ktorých chytali otrokov, z ktorých časť predávali na trhoch na krymskom pobreží prevádzkovaných Európanmi. Ďalším zdrojom príjmov bol tribút, ktorý Krymský chanát vyberal od Moskvy do roku 1699.
ZAČIATOK A KONIEC AUTONÓMIE
Krym bol niekoľko storočí ovládaný väčším mongolským štátom a potom na jeho území pomerne dlho – v rokoch 1441 až 1783 – existoval Krymský chanát. Počas veľkej časti svojej existencie robil pre Osmanskú ríšu jej zahraničnú politiku na severe, teda vo vzťahu k Litve, Poľsku a Moskovsku. Niekedy okolo roku 1650 získali Osmania nadvládu nad tatárskou politikou; bolo to však približne v čase, keď osmanská moc v iných oblastiach začala slabnúť. Tatári tak bojovali vo vojnách, ktoré si vybral Istanbul a ktoré nie vždy dopadli dobre.
Tatári sa napríklad v roku 1683 zúčastnili na osmanskej invázii do habsburskej monarchie, ktorej cieľom bolo dobyť Viedeň. Habsburgovci sa vo svojom hlavnom meste udržali vďaka zásahu poľsko-litovskej armády, ktorá v slávnej bitke zaútočila na obliehajúce osmanské vojská. Táto bitka sa pripomína ako triumf kresťanstva. Nie vždy sa však spomína, že habsburskí spojenci nevedeli rozlíšiť poľsko-litovských vojakov od krymských Tatárov. Stáročia konfliktov viedli k podobnosti nielen v taktike a zbraniach, ale aj v oblečení. Práve po tejto osmanskej porážke Moskva prestala platiť tribút Krymskému chanátu.
V roku 1721 sa moskovský štát v rámci uvedomelého rebrandingu odkazujúceho na Rus premenoval na „Ruské impérium“. Tri ďalšie štáty, ktoré okupovali územie medzi Baltským a Čiernym morom – Poľsko-litovská rzeczpospolita, Krymský chanát a ukrajinský kozácky štát – boli v 18. storočí porazené alebo sa rozpadli. Ruské impérium na rozdiel od troch ďalších štátov preniklo veľkolepo do čias európskych objavov a obchodu v Atlantiku i Pacifiku. Pre eventuálny triumf Ruska boli zložité boje medzi týmito tromi entitami kľúčové.
Najdôležitejším z týchto konfliktov bolo povstanie ukrajinských kozákov proti poľskej nadvláde v roku 1648. Po tom, ako začala vyhrávať poľsko-litovská armáda, došlo k zúfalému spojenectvu medzi ukrajinskými kozákmi a Moskvou, ktoré bolo spečatené v Perejaslave v roku 1654. To bol začiatok podriaďovania ukrajinských kozákov.
Do konca osemnásteho storočia bol poľsko-litovský štát rozdelený a ruské impérium využívalo ukrajinských kozákov, ktorí boli teraz pod jeho velením, na to, aby vyhnali krymských Tatárov z územia dnešnej južnej Ukrajiny a aby následne získali kontrolu nad samotným Krymom. Po dosiahnutí týchto cieľov ruské impérium skoncovalo aj so zvyškovou autonómiou ukrajinských kozákov.
NOVORUSKO, NOVÉ ANGLICKO, NOVÁ KALEDÓNIA
Táto neuveriteľná séria víťazstiev v 18. storočí pre novú ruskú ríšu neznamenala obnovu „strateného“územia. Krajiny starej Rusi, ktoré Rusko získalo, boli pol tisícročia súčasťou iných politických systémov, ktoré existovali oveľa, oveľa skôr než Rusko. Ostatné územia, ktoré Rusko získalo v osemnástom storočí – ako Poľsko, Krym a dnešnú južnú Ukrajinu –, dovtedy vôbec neboli súčasťou Ruska.
Keď cárovná Katarína II. začlenila Krym a dnešnú južnú Ukrajinu do svojej ríše, nazvala tieto krajiny „Novorusko“. Hneď ako je niečo vyhlásené za „nové“, všetko, čo bolo predtým, podlieha eliminácii. Tento známy koloniálny termín znamená, že sa niečo stalo súčasťou Ruskej ríše, i keď na týchto miestach v tom čase nežili prakticky žiadni Rusi, takže toto územie ani nemohlo mať nejakú ruskú históriu.
Na rozdiel od Putina a súčasných Rusov Katarína (ktorá bola Nemka) pochopila, že to, čo sa deje na Kryme, nie je rekultivácia. Keď toto územie vyhlásila za „Novorusko“, bolo to v duchu anglických osadníkov žijúcich v „Novom Anglicku“alebo Jamesa Cooka a objavu „Nového Walesu“alebo „Novej Kaledónie“. Keď dáte svoje vlastné meno už obývanému regiónu s vlastnou históriou, dávate do zátvorky miestnych ľudí a minulosť a sebe dávate právo robiť, čo chcete (mimochodom, toto všetko platí aj pre históriu USA).
SPÄŤ DO ANTIKY
S „novým“Katarína spojila veľmi staré. Sama bez akéhokoľvek rodinného vzťahu k ruskej alebo východoeurópskej histórii, okrem ruského manžela, ktorý bol zavraždený, aby mohla vládnuť, bez problémov siahala po dávnych odkazoch, keď si predstavovala budúcnosť svojich nových území. Aby vymazala krymský, moslimský a osmanský charakter územia, siahla k ešte staršej histórii, ktorá jej bola známa: k histórii klasického Grécka.
Je pravda, že Krym patrí do antického sveta. Južné pobrežie bolo nepretržite osídlené Grékmi viac ako dvetisíc rokov. Táto história poskytla Kataríne možnosť predstaviť si celé „Nové Rusko“v klasických pojmoch, a tak predstaviť svoje ruské impérium ako akúsi kontinuitu s antickým svetom. To, samozrejme, znamenalo potlačenie histórie starších národov a štátov „Novoruska“, ukrajinských kozákov a Krymských Tatárov.
Aby Katarína spojila staré a „nové“, nahradila turkické mená na Kryme gréckymi. Keď sa na južnej Ukrajine stavali nové mestá, dostali aj mená s klasickým nádychom. A tak Cherson pripomenul staroveký grécky Chersonesos, ktorý ležal na Kryme. Mariupol, ktorý dnešné Rusko úplne zničilo, pripomína starogrécky Mariampol, ktorý bol takisto na Kryme. Skutoční Gréci, ktorí žili na Kryme, boli do týchto nových osád na juhu Ukrajiny deportovaní – tam má pôvod veľká grécka populácia v Mariupole až do roku 2022, keď väčšinu zabili alebo prinútili utiecť v dôsledku ruskej invázie a zničenia ich mesta.
Katarína dala vysadiť olivovníky, aby región vyzeral viac grécky (a zasadila v Chersone jedinú marhuľu). Tieto juhoukrajinské regióny, podobne ako Krym, nikdy neboli súčasťou Ruska. Mali však veľmi bezprostrednú ukrajinskú minulosť. Práve na juhu Ukrajiny, na rieke Dnipro, mali ukrajinskí kozáci v uplynulých storočiach svoje bašty. Celá klasicizácia na južnej Ukrajine mala vymazať túto veľmi nedávnu históriu ukrajinskej kozáckej politiky, rovnako ako mala klasicizácia Krymu vymazať históriu Krymského chanátu a Tatárov.
TATÁRI, PREČ!
S premenovaním prišli aj noví ľudia. Ruské impérium rozdalo pozemky na Kryme úradníkom a šľachticom, ktorí tu stavali panstvá v štýle, ktorý považovali za klasický. Rusi mali Krym radi, pretože tam bolo teplo, kým ich krajina bola studená. Polostrov sa stal miestom cárskych námorných základní.
Krymské obyvateľstvo muselo ustúpiť. Na konci osemnásteho
Katarína dala vysadiť olivovníky, aby región vyzeral viac grécky (a zasadila v Chersone jedinú marhuľu). Tieto juhoukrajinské regióny, podobne ako Krym, nikdy neboli súčasťou Ruska.
storočia, keď prestal existovať Krymský chanát, takmer celé obyvateľstvo polostrova tvorili Krymskí Tatári. Asi tretina Tatárov však emigrovala v prvých rokoch ruskej nadvlády. Počas krymskej vojny v rokoch 1853 – 1856 ich odišlo vyše stotisíc. Približne v tom čase sa Krymskí Tatári stali menšinou v krajine, ktorá bola až donedávna ich vlastnou. Počas zostávajúcich desaťročí devätnásteho storočia sa postavenie Krymských Tatárov ďalej oslabovalo.
Po rozpade Ruskej ríše počas prvej svetovej vojny Krym niekoľkokrát zmenil majiteľa – obsadili ho ukrajinské, krymské, červené (boľševické) i biele (neoimperiálne) ruské sily. V máji 1920 poslal zástupca krymského parlamentu petíciu Spoločnosti národov, aby sa polostrov stal mandátnym územím pod dohľadom tejto organizácie. S odvolaním sa na „tyraniu“ruskej imperiálnej vlády požiadal, aby bol mandát udelený Poľsku. Spoločnosť odpovedala, že krymskú otázku nemožno oddeliť od vývoja v Rusku ako celku. Tento vývoj sa skončil tak, že v novembri zabrali polostrov boľševici.
Sovietski vodcovia pochopili, že Krym má celkom odlišnú minulosť, a až do roku 1945 bol polostrov považovaný za autonómnu republiku v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky, hlavnej súčasti ZSSR. Krátko predtým bola celá zostávajúca pôvodná populácia autonómnej republiky násilne presídlená. Stalin lživo vykreslil všetkých Krymských Tatárov ako kolaborantov s nemeckými okupantmi a nariadil, aby každého jedného z nich deportovali z jeho vlasti. (Ako vidíme, Putinova prax spájania celých národov s nacistami a ich následného zničenia je súčasťou staršej tradície.)
Len za tri dni v máji 1944 sovietska tajná štátna polícia zaistila a násilne deportovala
180 014 Krymských Tatárov, väčšinu z nich do sovietskeho Uzbekistanu. Neskôr boli do deportácií zahrnutí aj veteráni Červenej armády z radov Krymských Tatárov, ktorí sa chceli po prepustení z nemeckých táborov vrátiť domov. Všetci títo ľudia prišli o svoje domovy a majetok a nahradili ich osadníci zo zvyšku ZSSR, zvyčajne Rusi. Práve vďaka týmto pomerne nedávnym etnickým čistkám sa Krym stal ruským, aj pokiaľ ide o národnostné zloženie.
300 ROKOV
Jeho politický status však zostal neistý. Krym bol autonómnou oblasťou vďaka prítomnosti Krymských Tatárov, ktorí však boli zlikvidovaní. Po vojne to teda bola len normálna oblasť či región RSFSR. Čo s polostrovom, bolo na Nikitovi Chruščovovi, Stalinovom nástupcovi. Desať rokov po masovej deportácii Krymských Tatárov bol polostrov na Chruščovov podnet presunutý do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky.
Chruščovove motívy boli praktické. Spojenie s RSFSR bolo logistickou a administratívnou nočnou morou. Pozemné spojenie s Ruskom neexistovalo, kým s Ukrajinou áno. Krym mohol byť rozumne zásobovaný vodou a energiou len z ukrajinskej strany. Odkedy Rusko v roku 2014 násilím polostrov zabralo, voda je neustály problém. (Zvláštna vec na nedávnych tvítoch Elona
Muska o Rusku a Ukrajine bola, že spomenul problém s dodávkami vody, ktorý je ruským úradom dobre známy, ale nie je všeobecne známy.)
Chruščov, ktorý Ukrajinu dobre poznal, videl príležitosť na politický zisk v prezentovaní tohto administratívneho rozhodnutia proukrajinským spôsobom. Ako Chruščov dobre vedel, sovietska Ukrajina v 30. rokoch strašne trpela hladom a terorom. Tiež bol osobne zapojený do potláčania ukrajinských nacionalistických partizánov v oblastiach odobratých z Poľska, ktoré boli začlenené do sovietskej Ukrajiny v roku 1945. Administratívne opatrenie teda odel do národného hávu.
Presun sa uskutočnil v roku trojstého výročia Perejaslavskej zmluvy, dohody z roku 1654, ktorá priviedla moskovskú armádu na stranu ukrajinských kozákov v boji proti poľsko-litovskému štátu. V roku 1954 to bolo – bez reálneho historického základu – prezentované ako voľba Ukrajincov navždy sa pripojiť k Rusku. Na oslavu údajne starodávneho rusko-ukrajinského spojenia sa vyrábali cigaretové škatuľky i nočné košele so sloganom „300 rokov“.
V tejto vnútrosovietskej národnej propagande, zameranej na Ukrajincov a Rusov, sa pôvodní Krymčania úplne stratili, podobne ako sa to pri diskusiách o polostrove často stáva aj dnes. Nikto nespomenul, že polostrov stratil svoj autonómny štatút po etnických čistkách pôvodného obyvateľstva. Nikto nešiel do Uzbekistanu, aby sa spýtal deportovaných Krymských Tatárov, z ktorých, mimochodom, veľmi veľké percento zahynulo, čo si o tejto oslave myslia.
VŽDY SPOLU?
Po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 sa deportovaní Krymskí Tatári, prípadne ich deti a vnúčatá, vrátili do vlasti, ktorá bola odvtedy súčasťou nezávislej Ukrajiny. Každý jeden ukrajinský región v tom roku v referende hlasoval za nezávislosť, a takmer všetky s veľmi výrazným nepomerom. Na Kryme hlasovala za ukrajinskú nezávislosť väčšina – 54 percent –, ale to bolo o tridsaťšesť percentuálnych bodov pod celonárodným priemerom, ktorý bol 90 percent hlasov za.
V rokoch 1945 až 1991 sa Krym stal domovom alebo domovom dôchodcov pre viac ako milión ruských prisťahovalcov, ktorých jediné politické skúsenosti pochádzali zo Sovietskeho zväzu. Pre sovietske námorné základne tu bývali aj vyslúžilí dôstojníci a ich rodiny. Ako novousadlíci boli prirodzene náchylní veriť, že Krym bol „vždy“sovietsky alebo ruský. Po roku 1991 bol Krym oblasťou s najväčšími separatistickými sklonmi v rámci Ukrajiny, aj keď to nikdy neprerástlo do ničoho väčšieho. Ukrajinský štát privítal vracajúcich sa Krymských Tatárov, ktorí nakoniec tvorili asi desať percent obyvateľov polostrova.
Krymskí Tatári mali tendenciu vnímať Ukrajinu ako protiváhu ruského nacionalizmu a sovietskej nostalgie, ktorú si z pochopiteľných dôvodov neosvojili. Keď Rusko v roku 2014 napadlo Ukrajinu a zmocnilo sa Krymu, približne desaťtisíc krymských Tatárov utieklo na sever a usadilo sa vo zvyšku Ukrajiny. Počas súčasnej invázie Rusko zámerne mobilizuje krymských Tatárov na okupovanom Kryme, aby zomierali v bojoch na Ukrajine. Je to súčasť rozsiahlejšej ruskej stratégie zabíjania domorodých mužov.
Predchádzajúca ruská invázia spred ôsmich rokov bola odôvodnená myšlienkou, že Krym bol „vždy“Ruskom, rovnako ako je táto invázia odôvodnená myšlienkou, že Rusko a Ukrajina boli „vždy“spolu. O probléme „vždy spolu“som už písal. Vo svojich historických knihách (napr. Rekonštrukcia národov, Červený princ, Krvavé územie, Čierna zem, Cesta do neslobody) vychádzam pri opise dejín východnej Európy z iných premís. Počas invázie v roku 2014 bola ruská propaganda oveľa úspešnejšia ako tentoraz; možno práve z tohto dôvodu sa zdá, že priveľa ľudí v Severnej Amerike a Európe si myslí, že je rozumné povedať, že Krym bol „vždy“Rusko.
MULTIDIMENZIONÁLNY NEZMYSEL
Ruské „referendum“z roku 2014 na Kryme však nebolo o nič menej falošným cvičením odohrávajúcim sa na sociálnych sieťach ako „referendá“, ktoré sa práve „konali“v štyroch ďalších ukrajinských oblastiach. Nie menej ako teraz túto volebnú frašku vykonali útočníci, ktorí miestnym povedali, ako majú voliť. Plagáty na Kryme pred „referendom“z roku 2014 hlásali, že ľudia sa rozhodujú medzi Ruskom a nacizmom. V čase hlasovania nemali ľudia na Kryme prístup k medzinárodným ani ukrajinským médiám. V ten deň si museli vybrať v orwellovskom duchu medzi dvoma možnosťami, pričom obe predstavovali anexiu Krymu Ruskom.
Aby som však skončil tam, kde som začal: v základnom právnom zmysle na ničom z toho nezáleží. Z právneho hľadiska je Krym súčasťou Ukrajiny z rovnakého dôvodu, ako je Maine súčasťou Spojených štátov alebo Provence súčasťou Francúzska. Ide o medzinárodné právo a princíp vzájomného uznávania štátov. Aj keby boli Putinove argumenty o Kryme a Ukrajine niečím iným ako multidimenzionálnym nezmyslom, neposkytli by žiadne ospravedlnenie pre inváziu a anexiu.
História Krymu je fascinujúca sama osebe (pozri vynikajúce knihy od autorov Kelly O’Neill, Charles King, Neal Ascherson, Natalia Królikowska-Jedlińska a zosnulá Patricia Herlihy o Kryme a Novorusku). Niektoré poznatky o jeho histórii tiež poskytujú nový pohľad na históriu východnej Európy – a na súčasné ukrajinské a ruské návrhy, čo s polostrovom. Ruskou myšlienkou je zaobchádzať s Krymom ako so súčasťou súčasnej ríše s väčším počtom štátnych teroristických a námorných základní a s ďalším útlakom pôvodného obyvateľstva Krymských Tatárov. Ukrajinci navrhujú, aby sa Krym stal demilitarizovanou zónou s národným parkom a uznaním jeho domorodých obyvateľov.
NIE JE ZA, LEN PROTI
Čo presne teda Putin robil, keď v roku 2014 zaútočil na ukrajinskú oblasť Krym, keď v roku 2018 postavil onen most, keď vo februári 2022 zaútočil na Ukrajinu, keď cez most zásoboval svoju inváznu armádu? Vo všetkých Putinových historických exkurziách to vyzerá tak, akoby neexistovalo žiadne Rusko, pokiaľ sa Rusko nejakým spôsobom nepripojí k histórii niekoho iného. Rusko nie je za, je len proti. Jeho mýty majú v sebe akúsi parazitickú až upírsku vlastnosť, akoby sa ruská predstava o večnosti udržiavala pohlcovaním skutočných dejín skutočných susedov.
Putin nemá čo povedať o budúcnosti. Zdá sa, že nemá potuchy o tom, čím by mohlo byť samotné Rusko ako štát alebo spoločnosť okrem konfliktov, ktoré má posväcovať jeho vlastný mysticizmus. Jeho odkazy na minulosť, na to, čo bolo, nenechali priestor pre otázku, čím „Rusko“je alebo by sa mohlo stať.
Za Kataríniným imperializmom bola prinajmenšom myšlienka, že sa ruské impérium pripája k európskym praktikám a stáva sa európskym impériom, doplneným o praktické prepojenie so starými Grékmi. Putin, ktorý svoje vojny o Krym a o Ukrajinu prezentuje ako súčasť väčšieho boja na život a na smrť so Západom, nemá ani to. Jeho imperializmus slúži len sám sebe alebo možno len samotnému Putinovi. Jeho hlboké nepochopenie minulosti, ktoré nevedie k ničomu, je klzkým okrajom priepasti, do ktorej padá súčasné Rusko.
Zdá sa, že nemá potuchy o tom, čím by mohlo byť samotné Rusko ako štát alebo spoločnosť okrem konfliktov, ktoré má posväcovať jeho vlastný mysticizmus.