Ak sa Slováci hanbia za svoju vidieckosť, prečo v nej väzia po uši?

Poľská spisovateľka, ktorá žije v Bratislave, napísala knihu o našej krajine. Vyjde v novembri

Myslela som si, že ma v slovenskej komerčnej televízii nič neprekvapí viac ako skutočnosť, že populárna britská šou Mám talent znova spojila rozdelené Československo. Hranice, hoci vznikli už pred takmer tridsiatimi rokmi, vo svete šoubiznisu neplatia. Podobné prekvapenie som zažila, keď som prvýkrát navštívila bratislavské klubové kino. Film zahraničnej produkcie mal české titulky.

„Neoplatí sa to prekladať do slovenčiny,“povedala mi kamarátka, keď si všimla môj údiv. A dodala: „Pozerala si včera Zem spieva?“

Kamarátka bola folkloristka. Na Slovensku človek nemusí tancovať vo folklórnej skupine, aby sa mohol takto nazývať. Folkloristi a folkloristky sú ľudia, ktorí skrátka milujú slovenský folklór a dokážu za jeden večer zaspievať repertoár zo všetkých regiónov krajiny vo všetkých nárečiach, ktorých tu naozaj nie je málo. „Očko mala len jedno, aj na to mala beľmo, vlasy mala sivé, nohy mala krivé, zuba ani jedného,“spievala som neraz až do rána na terasách hipsterských vinární v úzkych uličkách starého mesta. „A ja taka dzivočka, cingi lingi bom. Rada vijem pirečka, cingi lingi bom,“spievala moja kamarátka folkloristka. „Rada pijem, rada dám, cingi lingi bom, bom, bom,“kontrovala som, mylne interpretujúc text po niekoľkých pohárikoch navyše. Ale spievala som vytrvalo. Možno preto si kamarátka myslela, že som fanúšičkou relácie Zem spieva. Keďže však už roky nevlastním televízor, o najnovších trendoch v zábavných programoch veľmi prehľad nemám.

Rýchlo som však dobiehala zameškané. Zem spieva je slovenskou odpoveďou na všetky formáty talentových šou. Scénografia ich až nápadne pripomína – schéma je rovnaká: trojčlenná porota, veľké publikum a účastníci… folkloristi. Zem spieva je naozaj akousi etnosuperstar. Zvučku relácie otvára slovenská fujara a jej logo sa ponáša na vzor z goralských nohavíc. Pred samotným vystúpením máme možnosť oboznámiť sa s krátkymi profilmi účastníkov, ktorí vystupujú v ľudových krojoch z rôznych regiónov. Na päťmiliónovú krajinu je ich prekvapivo veľa. Moje obľúbené sú detvianske košele, ktoré mužom siahajú sotva po pupok. Miestnym obyvateľom ich nariadili nosiť za trest po sérii lúpežných prepadnutí, ktorých sa dopúšťali po okolitých dedinách. Veľmi ľutujem, že sa tento odev nestal oficiálnym odevom slovenských poslancov. Len si to predstavte: tu stoja porozhaľovaní politici, chlpaté brušiská si opierajú o lesklé rečnícke pulty a stoly, utierajú si pot, ktorý im z pupkov kvapká na zbierku zákonov. Štátna pokladnica konečne nezíva prázdnotou! Revolúcia krátkych košieľ je to, čo Slovensko potrebuje!

Najviac ma však fascinujú ani nie tak mužské kroje, ako rozmanitosť dámskych pokrývok hlavy. Bohatstvo a nádhera slovenských čepcov pripomínajú Latinskú Ameriku alebo dokonca vzdialené Himaláje: pestrofarebné strapce, stužky naaranžované na veľkých konštrukciách upevnených na hlavách neviest, koruny z kvetov ako indiánske čelenky. A skromnejšie každodenné čepce, podobné tým, ktoré poznáme z reportáží o amišoch alebo z Vermeerových portrétov holandských žien. Zaujímavé je, že staršie ženy zo vzdialených regiónov nosia tieto skromné biele pokrývky hlavy dodnes a sú na ne podobne hrdé ako staršie ženy v mojej poľskej dedine, ktoré si ešte donedávna uväzovali okolo hlavy farebné šatky, keď šli do kostola, k lekárovi alebo do obchodu.

Najstaršie ženy z odľahlých dedín na Horehroní nosia čepce nielen pri slávnostných príležitostiach, ale aj doma. Hoci sledujú televíziu a poniektoré dokonca vlastnia mobilné telefóny, v otázkach obliekania sa pre ne zastavil čas. Takto to má byť, tak sa to prijalo. A hoci sa desia, keď k nim chodia správy o záhadných a hrozivých utečencoch, ktorých ženy sú nútené zakrývať si vlasy, aj ony sponkami skrývajú pod látkou každý šedivý pramienok. Lebo tak je to správne. Lebo čepiec, ktorý si pred rokmi nasadili na svadbe, im jednoducho prirástol k hlave. Nosia ho teda dôstojne.

„Moja hrdinka si nevie predstaviť, že by vyšla von s holou hlavou. Cítila by sa zvláštne, keby na nej nič nemala. Čepiec je totiž súčasťou jej identity. Keď ide k lekárovi do šesťdesiat kilometrov vzdialenej Banskej Bystrice, dáva si nový, parádny. Má pocit, že v šírom svete zastupuje svoju obec a musí to zdôrazniť slávnostným odevom,“hovorí spisovateľka a poetka Katarína Kucbelová, ktorá pochádza z Banskej Bystrice a ktorú fenomén slovenského čepca inšpiroval k stretnutiu s jednou z ľudových umelkýň. Z tohto stretnutia sa zrodila kniha Čepiec.

Katarína nie je typická Slovenka – ani jej rodičia, ani starí rodičia nepochádzajú z vidieka. Azda práve preto sa pre ňu umenie vyšívania čepca stalo zámienkou na hľadanie stratenej slovenskej identity. Stále sa totiž všeobecne predpokladá, že Slovák musí mať k vidieku vzťah. Inak nie je skutočným vlastencom.

Učila sa u istej Šumiačanky, ktorá čepce zdobí výšivkou už dlhé roky. Šumiac je horská dedina, ktorá sa nachádza na pomedzí Spiša, Liptova a Gemera. Je gréckokatolícka, čo je v tejto časti krajiny dosť nezvyčajné, posiaty je nimi najmä východ. Posledná bašta rusínskej kultúry. Do uniatského kostola tu chodia všetci, vrátane Rómov, ktorí obývajú významnú časť dediny. Táto nesamozrejmosť priťahuje ešte viac. Hoci sa o Horehroní hovorí ako o srdci slovenských hôr, dostať sa do dediny je dosť ťažké. Človek má preto dojem, že cestuje na koniec sveta.

„Chodila som autobusom,“hovorí Katarína. „Až keď človek musí stáť na autobusovej zastávke a mrznúť pri čakaní na prestup, uvedomí si, do akej miery je tento región odrezaný od zvyšku Slovenska. V skutočnosti je to len tristodvadsať kilometrov, ale cesta trvá päť až šesť hodín. A to aj za predpokladu, že si to dobre naplánuje a spoľahne sa na trochu šťastia. Z hlavného mesta je to skutočná výprava.“

Výhodou cestovania autobusom je to, že človek má okamžite možnosť stretnúť sa s miestnymi obyvateľmi. Tí v ňom neomylne rozpoznajú cudzí prvok. Málokto k nim chodieva len tak, načo by aj?

Možno práve preto v tomto odľahlom regióne najstaršie ženy stále vyšívajú tradičné čepce. Dnes najmä pre miest¬ne spevácke a tanečné súbory, remeslo teda pomaly zaniká. Mladí nevidia zmysel v tom, aby sa učili od starších, a ak sa aj nejaká záujemkyňa nájde, určite to bude nejaká excentrická etnologička alebo spisovateľka z hlavného mesta. Kto dnes nosí čepce? Etnologičky len chodia a sliedia. Načo z toho robiť taký cirkus? Čepiec je čepiec. Treba si ho dať, hanba je bez neho vyjsť na ulicu. Podobne ako bez kabáta.

„Nosia ho v prapodivných kombináciách,“pokračuje Katarína. „Dajú si tradičnú sukňu a k nej tričko. Keď idú do kostola, dajú si trochu viac folklórnych prvkov, ale kombinujú ich so súčasnými kúskami, ktoré si kupujú v obchodných reťazcoch, keď idú do mesta.“

Mešťanom tento horehronský vychádzkový kroj zaváňa exotikou. Čepiec si vybavujú ako čosi z nehmotného dedičstva, ako skanzen, on je však naďalej prvkom živej kultúry. Tak trochu ako slovenský folklór: na prvý pohľad atrapa, exponát zavesený na figurínach v dedinských domoch kultúry, ktorý sa opráši vždy len pri slávnostných príležitostiach. Ak sa však prizrieme bližšie, zistíme, že je stále súčasťou každodenného života.

Vzťah Slovákov k ľudovosti sa od poľského diametrálne líši. Tunajšie médiá a kultúra sa snažia zamilovať si ju, pretlačiť ju do masového konzumu, a tak vznikajú formáty ako

Zem spieva. Folklór vstupuje aj do angažovaného diskurzu – feministické zoskupenie Kundy Crew z Bratislavy komentuje súčasnú politickú situáciu v krajine a postavenie slovenských žien prostredníctvom tradičných výšiviek. Ich výšivky sa dostali aj na populárne tričká istej dizajnérskej firmy. Obľúbené

je najmä to s vyšitým nápisom „Ľuďom jebe“.

Napriek romániku s masovou kultúrou sa však slovenské etno zdá byť obdivuhodne zachovalé. Človek by tu márne hľadal hudobné formácie ako Kapela ze Wsi Warszawa či R.U.T.A. Stále sú však obľúbené spevácke a tanečné súbory, podobne ako naše Mazowsze či Śląsk počas komunizmu. SĽUK a Lúčnica vystupujú nielen na najväčších folklórnych festivaloch v Detve či vo Východnej, ale aj na hradných nádvoriach a na iných letných podujatiach. Hrajú konzervatívny, no zároveň ťažko stráviteľný estrádny repertoár. Nie je to len variácia na tému ako v prípade našej poľskej kapely R.U.T.A., ani pôvodný folklór, aký predvádza Kapela Maliszów. Slovenskému folklóru chýbajú odvážlivci, ktorí by ho nanovo prečítali a pokúsili sa ho spojiť s inými žánrami. Zatiaľ čo na našej scéne sa s folklórom experimentovalo už v 90. rokoch (spomeňme elektronické projekty Fiolky Najdenowicz založené na tradičnej bulharskej hudbe alebo bizarné spojenie goralskej kapely Trebunie Tutki s jamajskými hudobníkmi Twinkle Brothers), na Slovensku nikdy nešlo o hľadanie niečoho nového v umeleckom zmysle. Ľudovosť mala podobne ako za komunizmu plniť určitú funkciu.

„Mečiar vystupoval s valaškami a Claudiou Schifferovou súčasne,“hovorí Katarína Kucbelová.

To je pravda, slovenskí intelektuáli sa s rozpakmi pozerajú na to, ako sa zahraničným diplomatom v Bratislave podávajú halušky alebo trhance. Svoju tradičnú kuchyňu rozhodne nepredvádzajú na moderných dizajnérskych tanieroch.

„Keď k vám niekto príde, dáte mu nové pokračovanie Zaklínača. A čo my? Valašky!“sťažuje sa kamarátka.

Slováci sa na jednej strane za túto neotesanosť hanbia, na strane druhej si napríklad Eva Krekovičová v knihe Mýty naše slovenské všíma, že Slováci nielenže nepociťujú potrebu mať kráľov a šľachticov, ale sú schopní bez väčších okolkov zrieknuť sa aj remeselníkov a obchodníkov, teda všetkých, ktorí nezapadajú do plebejskej scenérie. Akoby rozlúčiť sa s vidieckym pôvodom bolo pre nich neprijateľné. Ak sa však hanbia za svoju vidieckosť, prečo v nej väzia až po uši?

Vzťah Slovákov k ľudovosti sa od poľského diametrálne líši. Tunajšie médiá a kultúra sa snažia zamilovať si ju, pretlačiť ju do masového konzumu, a tak vznikajú formáty ako Zem spieva.