O smutnom 20. výročí vzniku Československa

Keď gardisti urobili zo žilinskej sokolovne Hlinkov dom, tamojší farár Tomáš Ružička ich vyhodil so slovami: „Kradnuté neposväcujem!“

Na jeseň 1938 sa cítili ľudáci na koni. S vedomím nemeckej podpory bolo pre nich odrazu pomerne ľahké vyhlásiť sa za jediných naozajstných reprezentantov národa a ostatné politické strany dotlačiť k splynutiu alebo rovno zakázať, policajne im zapečatiť sekretariáty a obsadiť všetky rezorty v autonómnej vláde. Do konca roka stihli zorganizovať aj voľby-nevoľby do snemu, v ktorých už bola k dispozícii len jediná kandidátna listina – tá ich.

Podobne ako pri ničení politických strán sa ľudáci správali voči spolkom a občianskym združeniam. Zrejme nebolo bez zlomyseľnosti, že zákaz činnosti organizáciám s celoštátnou pôsobnosťou ako skauting, Sokol či Robotnícke telovýchovné jednoty datovali na jubilejný deň republiky, 28. októbra 1938.

Začiatkom decembra zákaz činnosti rozšírili aj na zvyšok spolkov, teda na tie, ktoré mali ústredie na Slovensku. Niekoľkým vybraným organizáciám ako Červený kríž či Živena, bola ponechaná formálna samostatnosť, ale museli do svojho vedenia prijať nové, voči režimu lojálne „znormalizované“kádre.

ČESKÍ SOKOLI ZA SLOVENSKÚ VEC

Priebeh aj motívy vtedajšieho ľudáckeho útoku na slobodné občianske združovanie možno dobre ilustrovať na prípade telocvičnej jednoty Sokol. Išlo o spolok, ktorý mal už v 19. storočí nepopierateľné zásluhy o rozvoj slovenského povedomia. Z kontaktov s českými sokolmi čerpali povzbudenie martinskí národovci, študenti v Prahe, zajatci v Rusku, vojaci v légiách aj krajania v Amerike. Roku 1919 sa dobrovoľnícke ozbrojené oddiely českých sokolov podieľali na obrane Slovenska pred maďarskými vojskami.

V 20. rokoch sa Sokol rozrástol po celom území republiky. Jeho miestne jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi zakladali zväčša prichádzajúci českí učitelia a úradníci, no ich podstatou bolo združovanie miestneho obyvateľstva. A práve to spôsobovalo v prísne hierarchizovanej, kastovej postuhorskej spoločnosti na mnohých miestach šok.

Tovariš, učiteľ, živnostník, bankový riaditeľ a študent, katolík aj evanjelik tu niekoľko hodín do týždňa spolu cvičili v rovnakom úbore a oslovovali sa navzájom „bratia“a „sestry“. Zážitok zo spoločného úspechu efektívne usmerňoval aj veľký podiel energie, ktorá by sa inak vybíjala v pocitoch márnosti, v alkoholizme alebo vo vzývaní agresívneho „triedneho boja“.

Obdivuhodnú životaschopnosť lokálnych sokolských spoločenstiev v neľahkých hospodárskych pomeroch dokladovalo každé nové vidiecke ihrisko, kúpalisko či turistické táborisko. Postupne pribúdali aj nové budovy sokolovní.

SOKOL AKO NEPRIATEĽ

Bol tu priestor na osobnú iniciatívu aj skupinovú socializáciu, na zácvik do organizačnej a administratívnej činnosti, praktická škola súťaženia podľa férových pravidiel. Časť týchto návykov a skúseností ponad sociálne bariéry sa nevyhnutne prenášala aj do bežného života. No tam, kde sa predpokladalo, že každý „vie, kde je jeho miesto“, koho poslúchať a čo nečítať, bol Sokol so svojimi hodnotami demokracie, sekularizmu a rešpektu individuality v kolektíve vážnym ideologickým protivníkom.

Jednou z najúčinnejších zbraní sa stalo obviňovanie z kazenia mravov mládeže, ktorá tam cvičila v šortkách, v lete sa chodila kúpať v plavkách, a nebolo isté, či v nedeľu namiesto kostola nepôjde na celodenný výlet. Podobne fungovalo aj šírenie chýrov o „ničení krížov“a iných prejavoch nepriateľstva k náboženstvu. Roku 1935, príznačne počas volebnej kampane, vypustil v Slováku fámu tohto typu aj Andrej Hlinka. Čin, o ktorom dovtedy verejnosť nechyrovala, sa vraj udial na vrchu Skalka pri Žarnovici už roku 1919.

Preverovanie ukázalo, že vatra bola vtedy inde a nerobili ju sokoli a že kríž síce spadol, ale až o pár rokov neskôr, a medzičasom opäť, lebo brvná vystavené počasiu zhnili. Navyše jeho obnovu a údržbu po celé roky financoval pán Bareš, miestny účtovník, Čech a člen Sokola. No fáma už žila vlastným životom.

V bigotnom prostredí podporovalo stereotyp negatívneho vzťahu Sokola k náboženstvu už to, že sa k viere svojho členstva nevyjadroval, rešpektoval právo každého byť, ale aj nebyť členom ľubovoľnej cirkvi. Navyše v dokumentoch apeloval na to, aby sokoli „pamätliví ideálu pravdy, lásky a mravnosti, premýšľali o svojom náboženstve, o svojom svetovom názore, o svojom usilovaní o mravnosť a podľa výsledkov tohto svojho presvedčenia dôsledne konali v celom živote“, aby sa „vyhýbali ľahostajnosti a pokrytectvu“, čo znie podvratne aj dnes, nieto v čase ľudáckeho nástupu k moci.

ZLODEJI Z HLINKOVEJ GARDY

Ešte pred zabratím spolkového majetku sa na ňom budúci majitelia vyvŕšili. V Prešove v prvú noc po vyhlásení autonómie zničili výklady Sokola, Klubu československých turistov aj spevokolu Smetana. O dva dni asi štyristočlenný dav vybil na sokolovni všetky okná, no vyšetrovanie sa zastavilo, keď narazilo na gardistu, ktorý „si tykal s ministrom spravodlivosti“.

V Banskej Bystrici „rozvášnený dav“robil „nočné demonštrácie“pred obydliami sokolských činovníkov, ktoré sa „úspešne pokúšal zdemolovať“. Starostom sokolskej Pohronskej župy Detvan bol národohospodár Viliam Paulíny, ktorého v tom čase ľudáci odstavili aj z čela banskobystrického magistrátu.

V Kremnici publikovali zoznamy Slovákov, ktorí „ešte nevystúpili zo Sokola“, s obvinením, že iste práve oni pokazili mestu stopercentné hlasovanie vo voľbách. Keď začiatkom roka 1939 v Martine zomrela spisovateľka a zaslúžilá „sestra sokolka“Elena Maróthy-Šoltésová, namiesto „pohrebu zo sokolovne“s čestnou strážou v spolkovom kroji, ako si to vraj pri poslednej ceste priala mať, jej zaviala len čierna zástava na pražskom Tyršovom dome.

V Bratislave nová správa mesta plánovala „predať na štrk“veľkú Tyršovu bustu, ktorú sa sokolom podarilo evakuovať z Petržalky ešte pred zabratím Nemcami. Keď bola do sokolovne pri stanici vyslaná oficiálna „preberacia komisia“, čakal ju už gardistami poškodený interiér, vrátane kriedou načmáraného portrétu prezidenta „Macesryka“.

Podľa správy odovzdávajúceho činovníka prebehlo toto úradné prevzatie majetku Hlinkovou gardou pokojne, ale vo vzájomnom kultúrnom nepochopení: „Pýtali sa nás, koľko nám Sokol platil. Nechápu, že je možné všetko robiť zadarmo. Úplne neinformovaní. Dotýkajú sa všetkého ako vecí poškvrnených hriechom a ako nástrojov diablových. Len vecí pre nich praktických sa neboja. Úžasný primitivizmus.“

Po odstránení „neaktuálnej“symboliky sa sokolovne premenovali na „Hlinkove domy“. No nie všade to bolo bez odporu. Keď v Žiline prišli gardisti za mestským katolíckym farárom, prelátom Tomášom Ružičkom, aby im budovu posvätil, spýtal sa, kedyže si ju postavili. A potom ich so slovami: „Ja kradnuté neposväcujem a moji kapláni tiež nie!“vyhodil z fary.

Na pôdoryse sokolskej členskej základne sa rýchlo formovali prvé odbojové siete. Ich výraznú stopu badať v československých zahraničných jednotkách aj medzi účastníkmi Povstania. Za všetkých sokolských odbojárov tu spomeňme aspoň Rudolfa Viesta, Jozefa Gabčíka a Františku Hrubiškovú. Ak medzi rodinnými fotografiami z medzivojnového obdobia máte postavy v telocvičnom úbore, je dosť pravdepodobné, že by ich bez váhania oslovili: „Bratia a sestry, nazdar!“

Roku 1935, príznačne počas volebnej kampane, vypustil v Slováku fámu tohto typu aj Andrej Hlinka. Čin, o ktorom dovtedy verejnosť nechyrovala, sa vraj udial na vrchu Skalka pri Žarnovici už roku 1919. Preverovanie ukázalo, že vatra bola vtedy inde a nerobili ju sokoli a že kríž síce spadol, ale až o pár rokov neskôr.