Deti prejavujú čoraz viac otvorenej agresie
Na našich klientoch vidíme, že sú agresívnejší, ak niekto čo i len nie je podľa ich predstáv. To majú z domu, hovorí Ľubomír Gábriš
Ľubomír Gábriš je psychiater, psychoterapeut a riaditeľ resocializačného zariadenia. Upozorňuje, že prístup rodičov k problémom detí sa oproti minulosti zásadne zmenil. „Nedokážu odhadnúť situáciu. Problémy riešia často veľmi radikálne, aj keď netreba. Zároveň nevedia hľadať pomoc a ani o ňu požiadať,“zdôrazňuje.
Existuje konkrétny aspekt, ktorý spája typ výchovy alebo rodiny, z ktorej pochádza väčšina klientov vo vašom resocializačnom zariadení?
To sa nedá jednoznačne povedať. Sú z rôznych rodín. Dôležité je, či je výchova jednotná a či majú rodičia dohodnuté nejaké pravidlá. Ak pravidlá nefungovali, prechádzame k terapii. Ďalšou otázkou je, ako sa k sebe rodičia navzájom správajú. Deti sa pozerajú, kto sa ako správa, a automaticky to preberajú.
Sú deti z neúplných rodín ohrozenejšie závislosťami?
Ťažko povedať. Zo skúsenosti viem, že predovšetkým záleží na tom, aký je vzťah dieťaťa s rodičmi a aký je jeho vzťah s rodičom, s ktorým žije.
Môže jeden rodič dieťaťu plne nahradiť prítomnosť druhého rodiča?
V tom je tá najväčšia chyba. Stretávam sa najmä s tým, že mnohé matky chcú dieťaťu nahradiť aj otca, aj brata, aj sestru. Namiesto toho, aby hľadali spôsob, ako by dieťa mohlo mať vzťah s otcom. Dieťa by si malo udržiavať vzťah s oboma rodičmi.
Robí takýto prístup rodiča dieťa citlivejším na negatívne vonkajšie vplyvy?
Závisí to od toho, ako sa cíti doma. Ako na neho vplýva prostredie doma, ako to pociťuje a zvláda. Vplyv má i to, ako je osobnostne vybavené. Sú však určité predispozície, výchovné metódy aj špecifické prostredie, ktoré predurčujú dieťa k tomu, že uniká z domu a bude sa riadiť partiou.
Aké sú to?
Keď napríklad jeden z rodičov povie, že on doma nič nemal, a chce, aby jeho dieťa malo všetko. Základ je, aby deti mali od mala hranice. A aby ich nikto nerušil – ako rodičia, tak aj starí rodičia, to znamená, aby sa dodržiavali. V poslednom čase sa častejšie stretávam s negatívnymi vplyvmi na výchovu zo strany starých rodičov. Rola starých rodičov by mala spočívať v pomoci, nie vo vychovávaní svojich dospelých detí a vnúčat.
Ďalším problémom je podmieňovanie lásky. Ak rodič dieťaťu hovorí, že on vie všetko najlepšie, a ak bude robiť všetko, ako on chce, bude ho milovať: „Budem ťa ľúbiť, keď budeš poslúchať.“Výsledkom je, že deti necítia bezpodmienečnosť lásky.
Možno mať hranice a nebyť pritom vo výchove príliš striktný?
To je nesprávne vysvetlenie slobody. Sloboda má predsa svoje hranice aj svoju zodpovednosť. Dnes každý pozná len svoje práva, ale nepozná svoju zodpovednosť. A keď ju aj pozná, tak ju bagatelizuje, potláča. Hranice slobody sa mnohým nechce dodržiavať. Hľadáme z nich únik. Deti to vidia a počujú, žijú v tom a následne v tom pokračujú. Hranice vo výchove sú základ.
Po dvojnásobnej vražde na Zámockej ulici sa hovorí o vplyve otca na syna. Vieme, že vlastnil zbrane. Mohol už len samotný tento fakt vyvolať v synovi sklony k agresii?
Nedovolil by som si to takto tvrdiť. Jednoznačne záleží na tom, v akom prostredí bolo dieťa vychovávané, v akých názoroch, čo videlo, čo počulo. Poznám veľa mierumilovných rodičov, ktorí majú agresívne deti, ktoré skončili u nás v zariadení. V prípade vrážd na Zámockej ulici je vina jednoznačná. Treba však najmä hľadať príčinu, prečo sa to stalo. Niekto môže byť pacifista a jeho dieťa bude militarista. Toto by som takto nesúdil. Práve takýmito súdmi škatuľkujeme ľudí. Prispieva to k polarizácii už aj tak dosť polarizovanej spoločnosti. Rýchlo hodnotíme, rýchlo odsudzujeme a prispievame k nenávisti, ktorej je okolo nás veľmi veľa. Už si ju ani nevšímame. Každá strana tvrdí, že má pravdu a popritom voči tej druhej vystupuje nenávistne.
Dnes deti cítia a vidia veľa nenávisti. Z voľakedajšieho hodnotenia a ohovárania to prešlo do bodu, že ak máš iný názor ako ja, už ťa nenávidím. Toto vštepujeme aj deťom. Vidíme to na deckách, ktoré sú u nás. Sú agresívnejšie, ak niekto čo i len nie je podľa ich predstáv. To majú z domu. Treba však aj povedať, že nie všetci sú takí.
Je nenávisť črtou dnešnej spoločnosti, ktorú rodičia prenášajú na svoje deti?
Ale veď aj tí rodičia sú súčasťou spoločnosti. Tvoria ju. Veľká časť zodpovednosti padá aj na nich. Ak je dospelý zodpovedný, nemusí hneď prenášať názory niekoho iného na seba a na svoje dieťa. Aj keď ho oslovujú. Mal by sa nad nimi najskôr zamyslieť a nie sa hneď za ne biť do hrude.
Bitím sa do hrude myslíte formu verbálnej agresie?
Presne. Od vnútornej agresie sa dostávame k jej vonkajším prejavom. Deti majú dnes veľa možností vidieť, ako a na kom si môžu agresiu vybiť, a teda ju „riešiť“. Vidia to v televízii, kde sa na každej stanici len vyšetrujú vraždy a útoky. Na deti to nepriamo vplýva a nie je to dobré. Ony to všetko prijímajú. Vidím to aj u nás v zariadení, keď sa rozprávame o filmoch – ako sa do povedomia detí dostáva spôsob riešenia ich vlastnej agresivity.
Je tu aj ďalší dôsledok nenávisti v spoločnosti. Máme tu aktuálne veľmi veľa detí, ktoré nevidia zmysel života. Nič ich nebaví, pretože nevedome cítia, že nálada v spoločnosti je hrozná. Samy sa do nej nechcú dostať, vyhýbajú sa tomu a vlastne prechádzajú do akéhosi nezmyselného spôsobu bytia. Rastie počet prípadov sebapoškodzovania a pokusov o samovraždu.
Je pre ne sebapoškodzovanie spôsobom, ako niečo cítiť?
O tom to nie je. Nedávno som sedel s chlapcom, ktorý sa dorezal. Povedal, že cítil vnútorné napätie a bolesť, necítil sa dobre. Nevedel s kým ani ako to má riešiť. Mal poruke nôž, rezol si, lebo si spomenul na nejakú spolužiačku, ktorá sa rezala, a zrazu sa mu to napätie uvoľnilo. Tak sa rezal ďalej.
Žiaľ, deti často zostávajú bez pomoci. Myslím si, že je hrozným činom dospelých, ak odsudzujú psychológiu, psychoterapiu a psychiatriu, lebo si myslia, že ten, kto požiada o pomoc, tým zahanbí rodinu. Ak potom deti pomoc hľadajú, často to robia tajne. Alebo ju nehľadajú, lebo sa boja alebo hanbia. Bolo by dobré, aby si ľudia uvedomili, že duševné zdravie je to, čo tu chýba.
Z akého prostredia najčastejšie pochádzajú deti, ktoré cítia, že nemajú koho požiadať o pomoc?
Je to otázka dôvery medzi rodičom a dieťaťom. Jedným aspektom výchovy má byť to, že dieťa vie, že má vo mne ako v rodičovi dôveru a oporu. Toto je základ. Netreba viesť rozhovory nasilu alebo robiť za každú cenu výlety. Dôvera spočíva v drobných maličkostiach. Uvediem príklad. Ak dieťa povie, že ho trápi to alebo ono, väčšina rodičov možno zareaguje slovami: „Mať tvoje problé
Rola starých rodičov by mala spočívať v pomoci, nie vo vychovávaní svojich dospelých detí a vnúčat.
my!“Chápem. Všetci máme problémy, mnohí aj existenčné. Ale v prípade rozhovorov s dieťaťom by sme si mali nájsť päť minút, sadnúť si a rozobrať si s ním to, s čím za nami prišlo. Povedať mu napríklad, ako by sme jeho problém riešili my v jeho veku. Tým sa buduje dôvera. Dieťa cíti, že môže za rodičom prísť hocikedy a povedať mu všetko, čo ho trápi. Ak by to takto fungovalo, vyriešilo by sa veľmi veľa šikany. Mnoho detí je poznačených neodhalenou šikanou, lebo sa o nej boja doma hovoriť. Vzájomnú dôveru medzi rodičmi a deťmi podkopáva aj podmieňovanie lásky zahŕňaním materiálnymi vecami.
Prečo prebytok materiálnych darov znižuje dôveru v rodine?
Lebo dieťa vie, že keď sa bude správať tak alebo onak, dostane to, čo chce. Je to manipulácia namiesto úprimného vzťahu. Ak dieťa po niečom túži, treba si s ním sadnúť a porozprávať sa o tom. Dať mu najavo, že ako rodič urobím pre naplnenie jeho túžby všetko, ale niečo od neho aj vyžadujem. Aby to nebolo len tak zadarmo.
Ktorými výchovnými metódami rodičia nevedomky podnecujú agresivitu dieťaťa?
Napríklad, ak sa hanbia dieťa pohladiť alebo ho objať. Dať mu najavo fyzickú blízkosť a nielen vyjadriť ju slovami. Alebo ak sa rodič hanbí povedať dieťaťu „ľúbim ťa“, „mám ťa rád“. Akoby sa to v nás počas dospievania detí strácalo. Rodičia by sa nemali za takéto prejavy hanbiť. Ak sa nehanbia, prenesú to aj na svoje deti. Tie v živote dokážu prejavovať iným blízkosť a povedať, čo cítia. Je to súčasť budovania vzájomnej dôvery.
Je dnes bitka ešte bežnou súčasťou výchovy alebo je to prvok minulosti?
Určite je veľa rodín, kde je bitka stále súčasťou výchovy. Rozdiel je v tom, že voľakedy bola bitka prevažne súčasťou trestu. Teraz sa často stretávam s tým, že rodič nezvládne určitú situáciu, prestáva sa ovládať a dieťa zbije, hoci nechce. Veľa rodičov to robí zo zúfalstva, že nevedia, ako ďalej.
Ako bitka na dieťa pôsobí? Podnecuje v ňom agresivitu?
Áno, podnecuje. Mnohé z týchto detí riešia bitkou problémy medzi rovesníkmi. Je to spôsob riešenia, ktorý prevezmú. Bitka je pre dieťa aj ponížením. Často ho tie údery nebolia. Zažíva psychické utrpenie, že ho niekto, koho má rád, bije. To je ten najnebezpečnejší aspekt.
Ako vo vašom zariadení pracujete s klientmi s potláčanou agresivitou?
Pomocou psychoterapie.
Prejavuje sa potláčaná agresivita u chlapcov a u dievčat odlišne?
Vychádzam zo skúseností z nášho pracoviska. Chlapci si vynadajú, pokričia po sebe, chytia sa pod krk a tým sa to končí. Facka padne možno raz za rok. Dievčatá nad sebou, naopak, často úplne strácajú kontrolu. Skočia si do vlasov a pobijú sa, hnusne si vynadajú. Niektoré si toto správanie prinesú z ulice, iné si ho nesú z nezvládnutých procesov doma, kde rodičia zlyhali a riešili konflikty takto emotívne.
Sú rodičia benevolentnejší vo výchove dievčat ako vo výchove chlapcov?
Ide skôr o čosi iné. Mnohé dievčatá sú nestabilné, menej vedia pracovať so svojimi emóciami, nenachádzajú oporu a majú nízke sebahodnotenie. Chcú vyzerať ako ženy z obálok časopisov alebo z Instagramu. Keď to tak nie je, sú frustrované. Ich frustračná tolerancia je nízka a problém môže prepuknúť buď do anorexie, bulímie, alebo sebapoškodzovania. Mnoho dievčat začalo užívať drogy preto, aby boli chudé. Vplyv médií a okolia je veľmi silný. Aj malá poznámka otca, že má dievča veľký zadok, môže preň znamenať koniec. Dievčatá na takéto poznámky reagujú citlivejšie.
Vonkajší svet berie len ľudí, ktorí nejako vyzerajú. Rodina chce byť pyšná na to, že okolie dieťa chváli za to, ako vyzerá. To sa väčšinou spája s dievčatami, ony potom nevedia, kam patria. Myslia si, že nikdy nikomu nevyhovejú, a strácajú sebadôveru.
Uvedomujú si rodičia, že sa o svoje deti nezaujímajú dostatočne?
Mnohí si to sami v sebe ospravedlňujú. Rodičia, s ktorými pracujem, si svoj nezáujem začnú uvedomovať, keď je ich dieťa u nás v zariadení. Žiaľ, pribúda rodičov, ktorí hľadajú vinu v niekom inom. Aby sa sami vyvinili. Útočia a sú agresívni. Chcú na nás posielať televíziu, lebo realita nie je taká, akú by ju chceli mať. Chcú nám meniť režim, lebo potrebujú mať veci tak, ako chcú oni. Chcú len prebíjať svoje názory a svoje podmienky. Najradšej by nás učili, ako máme liečiť deti. Raz mi jedna matka priniesla knihu Liečiteľ. Odporučila mi, aby som si ju prečítal a podľa nej liečil jej dieťa.
V čom sa počas posledných desaťročí najvýraznejšie zmenil prístup rodičov k výchove?
Prístup k výchove je stále rovnaký. Zásadne sa však mení prístup rodičov k problémom detí. Riešia ich často veľmi radikálne, aj keď netreba. Nedokážu odhadnúť situáciu. Zároveň nevedia hľadať pomoc a nevedia o ňu požiadať. Mnohí sa v tom celom strácajú. Takýchto rodičov oproti minulosti pribúda. Súvisí to aj s tým, že dnes všetci všetkému rozumejú. Mnohí sa cítia byť viac ako odborníci v danej oblasti. V tomto vidím veľký problém. Stráca sa úcta nielen človeka k človeku, ale aj úcta k povolaniu. K odbornosti. Dnes je odborník hocikto, kto sa ním menuje. Toto deti totálne mätie. Prekvapivo, veľa detí napriek tomu vie, kde by mohli požiadať o pomoc, ale hanbia sa a boja sa hlavne reakcie svojich rodičov. Tí nechcú, aby deti problémy „vynášali von“, a tvária sa, že daný problém neexistuje. Dnešní rodičia sú zároveň svojimi deťmi ľahšie manipulovateľní.
Zdá sa, akoby rodičia kedysi boli na deti prísnejší. Dnes chce byť väčšina rodičov deťom skôr priateľom ako rodičom. Sú vďaka tomu deti lepšie pripravené na život?
Myslím si, že filozofia kamarátskeho prístupu k výchove je dobrá, ale musí mať svoje hranice. Na to musí byť pripravený rodič aj dieťa, ktorému to rodič musí vysvetliť. Rola matky aj rola otca by mala byť zachovaná. Dieťa by k nim malo mať úctu. Prísny sa dá byť aj láskavo. Na prvom mieste som rodič, na druhom som kamarát a máme svoje hranice.
Na čom zlyháva príliš liberálna výchova?
Deti si myslia, že si môžu všetko dovoliť, všetko skúšať. Že ich názor je ten najsprávnejší, všetci ostatní sú pre nich zaostalí a nejdú s dobou. Deti prílišná benevolencia dezorientuje. Zároveň vedie k dešpektu k ľuďom so skúsenosťami i k starším.
Rodičia sa často boja, že zavedením prísnejšieho režimu stratia lásku detí. Hrozí to?
V živote dieťaťa sú rôzne obdobia. Keď si začne uvedomovať seba samého, obdobie vzdoru alebo obdobie, keď si zrazu uvedomí, že aj rodičia majú chyby. V týchto obdobiach to hrozí. Tu nastupuje dôležitosť vzájomnej dôvery. Ak sú láskavosť aj prísnosť vysvetľované, dieťa sa po odvrátení od rodiča nakoniec k nemu opäť vráti.
Kedy, naopak, prílišná prísnosť rodičov vyháňa deti na ulicu, prípadne k drogám či alkoholu?
Keď je neláskavá, krutá, bezdôvodná.
Deti sú u vás obvykle 16 až 24 mesiacov. Aj rodičia potrebujú toľko času?
Často aj viac.
Sú takí, ktorí to nepochopia nikdy?
Je ich veľa.
Čo ak s vami rodič nechce vôbec spolupracovať? Vylúčite jeho dieťa z programu?
Kvôli rodičovi ho nevylúčime. Deti týchto rodičov učíme, aby rodičov prijali takých, akí sú. Vedieme ich k tomu, aby k nim mali úctu, ale aby si život zariadili samy. Učíme ich nezávislosti od rodičov. Aby po príchode domov neurobili tie isté chyby.
Prečo je pre deti v resocializačnom zariadení dôležitý prísny režim?
Pretože doteraz nemali hranice ani prísnosť voči sebe, ani voči ničomu. Ony sa musia naučiť žiť s tým, že sú hranice, ktoré musia dodržiavať. Je to pre ich osobný rast, a aby sa naučili zodpovednosti. Samozrejme, že je to pre ne ťažké. Že musia ráno o pol siedmej vstávať a ísť upratovať, ísť k zvieratám alebo do kuchyne. Niektorí to možno poznali, niektorí neboli nikdy zapájaní do žiadnych domácich prác. Učíme ich to zvládať.
Znamená to, že aktívne zapojenie detí do domácich prác má veľký zmysel aj vo výchove v rodine?
Samozrejme. Deti musia byť od mala účastné všetkých domácich prác. Na to nie je dieťa nikdy primalé. Hneď ako dieťa prejaví záujem, podporím ho, zapojím ho primerane jeho veku a robím danú prácu s ním.
Čo ak dieťa nemá záujem?
Snažím sa mu byť vzorom. A snažím sa ho zaujať. Ako príklad použijem príbeh klientky, ktorá doma nikdy neumývala riad. Keď ju mama donútila, tak tanier pri umývaní pustila na zem. Mama nadávala, potom dcéra rozbila ďalší. Mama nakoniec povedala, že si riad radšej umyje sama. Je to taká zakliata formulka – radšej si to urobím sama/sám. Chýba trpezlivosť a nadhľad. Nečakajte, že dieťa bude mať taký výkon ako dospelý. Perfekcionistickí rodičia, ktorí nikdy nie sú spokojní s tým, ako dieťa čokoľvek urobí, deti od pomáhania odrádzajú. Treba sa naučiť prijímať, ako dieťa práce zvláda, a viesť ho k postupnému zdokonaľovaniu sa. Nik nepadol múdry z neba, no od detí hneď chceme, aby všetko vedeli okamžite a bezchybne.
Keby ste mali dať dnešným rodičom jednu radu, aká by to bola?
Mám kamarátov medzi kapucínmi a oni majú nádherný pozdrav: „Pokoj a dobro.“Toto by som poradil aj rodičom.
Mám kamarátov medzi kapucínmi a oni majú nádherný pozdrav: „Pokoj a dobro.“Toto by som poradil aj rodičom.