K referendu o „americkej“základni na Sliači

V období krutej a neľútostnej diktatúry liberálnej demokracie občania Sliača hrdo pozdvihli hlavy, rozhodli sa brániť a zorganizovali si referendum

Vyrastal som v Banskej Bystrici, a preto si veľmi dobre pamätám nielen na ruské tanky na námestí a obrnené vozidlá rachotajúce našou ulicou, ale aj na stíhačky, vrtuľníky a ťažké dopravné lietadlá, ktoré nám roky burácali nad hlavami. A to občas až tak, že sa mama modlila, aby nám zvuková vlna neporozbíjala všetky okná.

V tejto súvislosti si ešte veľmi dobre pamätám na dve veci: nikto z nás Slovákov a Čechov v roku 1968 žiadne referendum o súhlase či nesúhlase s vtrhnutím polmiliónovej armády do našej krajiny neorganizoval a nikto z nás Bystričanov, Sliačanov, Zvolenčanov, Badínčanov a ďalších v okolí neorganizoval ani referendum o tom, či si tam Rusi môžu alebo nemôžu urobiť na dvadsať rokov svoju vojenskú leteckú základňu a na ďalších sto rokov zdevastovať životné prostredie, akoby to bolo u nich doma.

Samozrejme, nielen pamätníci sa pousmejú, aké referendum a kto by sa ho odvážil v danej situácii zorganizovať, ale poďme sa pre potrebu tejto glosy tváriť, že to bola normálna doba v normálnej nezávislej slobodnej krajine.

Z toho by v takomto prípade vyplývalo, že sa občania proste rozhodli žiadne referendum nezorganizovať, lebo im okupácia i ruské vojenské letisko za humnom vyhovovali.

Sliačania akoby nechceli pochopiť, že bývajú – a budú vždy bývať – v tesnej blízkosti letiska, ktorého strategická poloha môže byť v istej chvíli z vojenského hľadiska taká dôležitá pre obranu krajiny, ako bola dôležitá v čase SNP.

TREBA SA MAŤ NA POZORE

V roku 2022, v období krutej a neľútostnej diktatúry liberálnej demokracie, však občania Sliača hrdo pozdvihli hlavy, rozhodli sa brániť a referendum si zorganizovali. Proti americkej vojenskej leteckej základni, ktorá by vraj mala nahradiť tú ruskú. Nikto síce o niečom takom ani nechyroval, ale dobre, treba sa mať na pozore, veď americký imperialista je sviňa zákerná a zradní slovenskí liberálni demokrati mu žerú z ruky.

Keby to nebolo smutné, bolo by to smiešne. Ale nie je. Sliačske referendum o niečom, čo nie je a sotva bude, je totiž svojím obsahom nielen v priamom protiklade voči geopolitickým a existenčným záujmom Slovenska, ale hlavne dokladom občianskeho úpadku výraznej časti slovenskej spoločnosti, ktorá sa viac ako tridsať rokov po novembri 1989 stále čvachce v brečke sebastredného ťapákovského egoizmu a prvotnopospolného nacionalizmu.

Len sami Sliačania hlasujúci proti „americkej“základni vedia, prečo tak urobili. Môžeme sa len dohadovať, do akej miery je to výsledok ich čírej protiamerickej (čítaj protieurópskej a protinovembrovej) nenávisti, čistej mentálnej tuposti alebo nostalgie za starými dobrými časmi, keď sa na Sliači a v okolí veselo šmelilo s ruskými dôstojníkmi s naftou a benzínom.

DÔSLEDOK ĽAHOSTAJNOSTI

O čom sa dohadovať nemusíme, však je, že výsledok tohto referenda (a v širšom zmysle aktuálny obraz marazmu v slovenskej spoločnosti) je dôsledkom ľahostajnosti tých ostatných, ktorí sa na referende nezúčastnili, lebo ich to nezaujímalo, ktorí na to nemajú žiadny názor, alebo ktorým je to jedno, lebo podľa nich je Rus či Američan jeden a ten istý hyd. A, samozrejme, je to aj výsledkom dlhoročnej protislovenskej demagógie a populizmu všelijakých tých Ficov, Mazurekov, Slotov, Uhríkov, Tarabov, Kotlebov et tutti quanti.

Sliačania akoby nechceli pochopiť, že bývajú – a budú vždy bývať – v tesnej blízkosti letiska, ktorého strategická poloha môže byť v istej chvíli z vojenského hľadiska taká dôležitá pre obranu krajiny, ako bola dôležitá v čase SNP (keď nikomu ani nenapadlo organizovať referendum o tom, či sa môže letisko Tri duby stať letiskom vojenským). Ale že môže byť aj taká dôležitá pre útočníka, že nebudú mať čas nielen na nejaké referendum, ale ani na zbalenie kufrov. A nielen oni, my všetci.